"Hneď na začiatku jari v nastávajúcom letnom období Aténčania, čo boli na Sicílii, odplávali z Katany, plavili sa pozdĺž pobrežia a dostali sa do Megary na Sicílii, ktorej obyvateľov vyhnali Syrakúzania za Gelonovej vlády a obsadili jej územie, ako so to skôr spomenul. Tam sa vylodili, spustošili polia a narazili na akési opevnenie Syrakúzanov, no nemohli ho dobyť. Potom postupovali po pevnine a na lodiach popri pobreží i s loďstvom k rieke Terias, odkiaľ postupovali do vnútrozemia, plienili krajinu a zapaľovali obilie. Stretli sa s neveľkým syrakúzskym oddielom hoplitov z ktorého niekoľkých vojakov pobili, postavili tropaion a vrátili sa k svojim lodiam. Potom sa Aténčania vrátili do Katany, aby sa zásobili potravinami a odišli späť s celým vojskom proti mestečku Kentoripy, ktoré po zrade dobyli a odtiahli. Na ceste späť pálili obilie na poliach Inesanov a Hyblajčanov. Keď sa dostali do Katany, našli tam 250 jazdcov z Atén bez koní, iba s postrojmi, ktorí dúfali, že si kone zadovážia na Sicílii. Bolo tam aj 30 jazdcov lukostrelcov a 300 talentov striebra.
V toto isté obdobie vytiahli Lacedemončania proti Argu a dostali sa až ku Kleonam, ale keď nastalo zemetrasenie, vrátili sa. Potom zase Argejčania vtrhli do susedného terejského kraja, kde ukoristili Lacedemončanom veľa vecí, ktoré predali za 25 talentov. Toho istého leta strana ľudu v Tespiách uskutočnila nevydarené povstanie proti úradníkom obce, no prišli tam Tébania, ktorí niektorých sprisahancov pochytali a ostatní utiekli do Atén.
Zrážky Aténčanov so Syrakúzanmi, Lamachova smrť, príchod Gyllipa do Itálie a dôvody
V to leto sa Syrakúzania dozvedeli, že Aténčania dostali posilu jazdy a že môžu proti nim zaútočiť. Predpokladali, že ak sa im podarí, aby zabránili Aténčanom v prístupe na Epipoly (skalnatý vrch nad mestom- poznámka autora), nebudú môcť ohradiť mesto jedným múrom ani vtedy, ak zvíťazia v bitke. Preto sa Syrakúzania rozhodli prehradiť prístup k Epipolám, aby sa nepriateľ nemohol ľahko dostať na vrch a postavili tam aj stráže, aby sa k ním nepriateľ tajne nedostal. Na inom mieste nebol prístup. Ostatné miesta sa strmo zvažovali až k mestu a zovšadiaľ je doňho dobre vidieť. Aj preto Syrakúzania pomenovali toto mesto Epipoly (Vrchovina). Na svitaní vyšli všetci Syrakúzania na lúku pri rieke Anapos (Hermokrates a ostatní dvaja sa u ujali funkcii), kde bola vykonaná prehliadka vojska. Určili 600 vybraných hoplitov, ktorým velil Diomilos, vyhnanec z Andaru, aby strážili Epipoly a ak by bolo treba aj inde, aby rýchlo pribehli na pomoc.
Aténčania v tom čase nepozorovane priplávali od Katany a dostali sa k takzvanému Leontu, ktorý je vzdialený od Epipol na 6-7 stadií. Tam vylodili pechotu a lode plávali ďalej, aby zakotvili pri Tapse. Je to polostrov, ktorý úzkou šijou zasahuje k moru a nie je ďaleko od Syrakúz ani po mori ani po pevnine. Námorníci rýchlo prehradili šiju kolovou hradbou a zatiaľ pechota od Leontu rýchlo pochodovala k Epipolám. Vystúpili tam na návršie Euryelos skôr, ako ich mohli spozorovať Syrakúzania z lúky, na ktorej konali prehliadku vojska. Len čo to Syrakúzania zistili, bežali tamojším strážam na pomoc, ako len vládali, medzi nimi aj 600 vybraných hoplitov, ktorým velil Diomilos, ale vzdialenosť, ktorú museli prekonať z lúky nebola kratšia ako 25 stadií. Za takých okolností útok Syrakúzanov bol veľmi neorganizovaný a tak tam pri Epipolách utrpeli porážku, po ktorej ustúpili do mesta. V boji padol Diomilos a asi 300 vojakov. Aténčania postavili tropaion, dovolili Syrakúzanom pozbierať mŕtvych a nasledujúceho dňa zostúpili až k mestským hradbám. Keďže nik proti ním neútočil, ustúpili a postavili pevnosť pri Labdale na kraji epipolských skál. Pevnosť bola obrátená na Megary a mali ju ako skladisko náradia a náčinia, aby kedykoľvek, keď sa priblížia k Syrakúzam, mohli začať ojové akcie a stavať obliehacie opevnenia.
Onedlho k ním prišlo 300 jazdcov z Egesty a asi 100 jazdcov z kmeňa Sikelov, z Naxu a iných miest a tak mali teda Aténčania spolu aj so svojim 250 novými jazdcami, pre ktorých nejaké kone im dodali Egesťania a Katančania a niektoré kúpili na okolí, dokopy 650 jazdcov. Po postavení pevnosti pri Labdale Aténčania postupovali k Syke, kde sa utáborili a rýchlo postavili kruhovú hradbu. Syrakúzania boli prekvapení, ako rýchlo táto stavba bola postavená a keďže videli, aká je skutočnosť, vyšli z mesta, aby bojovali. Keď vojská stáli zoči-voči, syrakúzski stratégovia zistili, že ich vojsko je roztrúsené a že ho nemožno ľahko zhromaždiť, preto ho odviedli rýchlo do mesta, okrem oddielu jazdy, ktorá mala zostať na mieste, aby bránila Aténčanom prepravovať kamene a rozptyľovať sa do väčšej vzdialenosti. Zrazu hopliti jednej aténskej fyly, podporovaní všetkou jazdou, zaútočili proti syrakúzskym jazdcom, tí sa dali na útek a niektorí boli zabití. Aténčania postavili po boji tropaion, aby ukázali, že sú víťazmi aj v jazdeckej bitke."
Obe vojská sa predchádzali vo vynaliezavosti, aby si splnili čo najlepšie svoje povinnosti. Aténčania sa snažili uzavrieť Syrakúzy hradbou, ale vzhľadom k tomu, že to bolo veľké mesto, tak to museli robiť postupne, postavením najprv pevnôstok, ktoré by boli pospájané hradbami. Syrakúzania zase na oplátku sa im snažili v tomto zabrániť stavaním priečnych múrov a občasnými výpadmi. Lenže zatiaľ navrch majú vždy Aténčania, stavajú si pevnôstky a pomerne úspešne blokujú protiakcie Syrakúzanov prekvapivými prepadmi a rozoberaním ich proti hradieb. Syrakúzam aj prerušili potrubie, ktorým im tiekla voda do mesta, ale veľký vplyv to asi nemalo, lebo také veľké mesto nebolo závisle iba na jednom zdroji vody. Boje sa odohrávali všade v ktorých víťazili Aténčania, ale neboli to rozhodujúce bitky. Pri jednej takej bitke zahynul aj stratég Lamachos. Táto bitka, pri ktorej zahynul Lamachos sa spočiatku Aténčanom darila, ale Syrakúzania sa rýchlo spamätali a silným protiútokom podporovaným jazdou, zatlačili naspäť protivníka. Keď Lamachos videl kritickú situáciu, bežal do protiútoku, no po prechode cez priekopu zostal sám a tam aj so svojimi vojakmi zahynul. Vtedy Syrakúzanom sa podarilo takmer dobyť Epipoly, ale zabránil im v tom Nikias, ktorý tam ležal chorý. Vynachádzavosťou samu podarilo odraziť protiútok Syrakúzanov a nakoniec doviesť bitku do víťazného konca. No takto skončil Lamachos, jeden z pomerne úspešných stratégov v Aténskom vojsku.
"Aténčania postavili tropaion a podľa dohody odovzdali Syrakúzanom mŕtvoly a takisto od nich dostali Lamachovo telo a telá svojich padlých. A teraz, keď sa tu zhromaždili všetky pozemné a námorné sily Aténčanov, začali stavať proti Syrakúzam dvojitý múr od južného svahu Epipol až k moru. Zásoby potravín a vojakov dostávali z rozličných časti Itálie. Mnohé sikelské kmene, ktoré až doteraz vyčkávali, pripojili sa ako spojenci k ich vojsku. Priplávali k nim aj tri pentekontéry z Tyrhénie. Všetko sa javilo v poriadku a dávalo to priaznivé nádeje na celkové víťazstvo. Medzi tým, v Syrakúzach, keď nedostali žiadne posily z Peloponézu, začali sa medzi nimi šíriť hlasy, že treba uzavrieť mier s Nikiom, ktorý bol po Lamachovej smrti jediným hlavným veliteľom. Predsa však sa dohoda neuzavrela i keď podali Nikiovi niekoľko návrhov, lebo najviac proti tomu boli ľudia v meste, ktorí nevedeli čo robiť. Ich nešťastím bolo, že sa navzájom podozrievali, preto zbavili funkcií aj vojvodcov, ktorí spôsobili mestu toľko nešťastia, aby nemuseli trpieť pre ich zrady a neschopnosť a nahradili ich inými, teda Herakleidom, Eukleom a Telliom.
Medzitým Gyllipos a korintské lode, ktoré už brázdili vody pri Leukade, boli pripravené, aby vyplávali k Sicílii. Keďže správy, ktoré dostávali boli strašné a takmer všetky falošné, totiž že Syrakúzy sú celé obohnané múrom, Gyllipos stratil nádej dostať sa na Sicíliu a tak chcel ochraňovať aspoň Itáliu. Preplavil sa teda on a Korinťan Pyten cez Iónske more na dvoch korintských a na dvoch lakónskych lodiach do Tarentu. Ostatní s 10 korintskými, 2 leukadskými a tromi ambrakijskými loďami tiež plávali za nimi. Z Tarentu sa Gyllipos plavil najprv do Túrii, kde mal jeho otec (od r. 444 p.n.l.) občianstvo, aby sa pokúsil získať za spojencov ich občanov, no nepodarilo sa mu to, preto sa opäť plavil po mori, pozdĺž brehov Itálie. V Tarentskom zálive ho zastavil veľký vietor a keďže jeho loď bola zahnaná na šíre more priamo do búrky, vrátil sa späť do Tarentu. Tam dal vytiahnuť na breh všetky lode, lebo boli poškodené búrkou a nechal ich opraviť. Keď sa Nikias dozvedel, že sa Gyllipos priblížil, vyjadril sa pohŕdavo o jeho výprave s malým počtom lodí ( a takej istej mienky boli aj obyvatelia Túrii, preto sa k nemu nepridali), že sa vydal na výpravu ako pirát, preto nič proti nemu nepodnikal."
Toto nepodnikanie asi Nikias neskôr veľmi oľutoval. Verím tomu, že oľutoval tú chvíľu, keď, ako jediný veliteľ, mohol vyslať celé loďstvo zlapať Gyllipa a nechať si ho priviesť živého, či mŕtveho k nemu. Syrakúzania boli zalezení v meste a ani čumák by nevystrčili, bez toho, aby im po ňom Nikias neklepol a ich loďstvo tiež bolo paralyzované. Pravdepodobne sa prejavila rytierskosť (alebo nadutosť?) Nikia, ktorý si veril a dokonca sa možno tešil na jeho príchod, len aby mal solídneho protivníka. Alebo tu zaúradovala jeho choroba obličiek, ktorá ho zbavila úsudku. Ťažko hľadať dôvody jeho konania, ale výsledok je známy. Roztrúsené a otrasené vojsko scelil energický a schopný veliteľ, ktorý sa učil a bojoval po boku Brasida. Ako vravím, Aténčania ešte trpko ( a pomerne skoro) oľutujú výsledok takej malej a takmer bezvýznamnej chybičky. Ďalší odsek je veľmi dôležitý pre vývoj nielen v tejto sicílskej vojne, ale aj pre celý konflikt Atény - Sparta.
"V tom istom letnom období Lacedemončania a ich spojenci vtrhli do Argu a spustošili väčšiu časť jeho územia. Vtedy sa Aténčania poponáhľali, aby im pomohli na 30 lodiach. Týmto spôsobom zjavne Aténčania porušili dohody, ktoré uzavreli s Lacedemončanmi. Doteraz sa Aténčania zúčastnili iba na lúpežných prepadoch z Pylu. Nevyloďovali sa na lakónskom pobreží, ani v iných krajoch Peloponézu a zúčastnili sa v bitkách iba ako spojenci Argu a Mantineie, no nikdy nie priamo proti Lacedemonu, ale proti ich spojencom na ktorých sa zmluva o mieri nevzťahovala. Doteraz odmietali niekoľkonásobné prosby Argejčanov, aby sa vyloďovali v Lakónii a pustošili s nimi územie Lacedemončanov, nesúhlasili s tým. Teraz pod velením Pytodora, syna Laispodiovho a Demarata, vylodili sa v limerskom Epidaure v meste Prasie a v iných oblastiach a spustošili majetky, čím dali Lacedemončanom celkom jasnú príčinu k tomu, aby sa chopili zbraní a zmluvu o mieri na 50 rokov začal pokladať za porušenú zo strany Aténčanov. Po odchode aténskeho loďstva a Lacedemončanov od Argu, Argejčania vtrhli do fliuntského kraja, časť územia spustošili, pobili zopár obyvateľov a pobrali sa domov."
Týmto končí Tukydides svoju šiestu knihu. Tento mier dlho nevydržal. Po spočítaní všetkých období mieru a vojen iba 6 rokov a desať mesiacov. Oficiálne cca osem a pol roka. No nemali to jednoduché. Podstatná časť elitného vojska bola na Sicílii, kde bolo aj veľa ich lodí a vycvičených osádok a takto si nezmyselne vytvoriť, takpovediac v zázemí, druhý front. Je pozoruhodné, že Hitler ich chybu zopakoval. A keby len Hitler. Ešte šťastie, že všetci tí čo túžil po moci a nadvláde nad celým svetom, nečítali Tukydidove dejiny, alebo si ich nedočítali do konca..
