Usudzujem to z toho, že on, ako veliteľ, venuje väčší priestor opisu námornej bitky a nie bitke o pevnosti Plemmyrion, ktorá bola možnože takisto dôležitá ako námorná bitka. Jasne, dá sa o tom debatovať, lebo aj námorná bitka mala svoje prekvapivé zvraty, ale dobytie Plemmyria bola ťažká strata pre Aténčanov, lebo ich problémy sa znásobili, čo Tukydides aj neskôr otvorene pripúšťa. Odporúčam si všimnúť nádherný opis nesmierneho úsilia oboch strán pri menších bojoch o prístav. Ako som už niekoľkokrát spomenul, s veľkou pravdepodobnosťou sa musel niektorých stretov priamo zúčastniť a z blízka ich pozorovať, lebo ich podáva ako priamy pozorovateľ, so všetkým, čo s tým súvisí a nie sprostredkovane cez druhé osoby. Pokračujem v opise diela Tukydida tak, ako je to napísané v knihe od P. Kuklicu, ktorá má názov Dejiny peloponézskej vojny a to na tom mieste, keď sa Gyllipos po víťazstve pri hradbách vybral po Sicílii a teraz sa vracia.
"Do Syrakúz prišiel v tom istom jarnom období Gyllipos. Mal so sebou také veľké vojsko, aké sa mu podarilo zhromaždiť v mestách, ktoré súhlasili, že budú podporovať Syrakúzy. Potom zvolal v Syrakúzach zhromaždenie obyvateľov a vyhlásil, že treba vypraviť čo najviac lodí, aby sa pokúsili vybojovať bitku na mori. "Dúfam" povedal, "v úspech, ktorý rozhodne o vojne, treba však podstúpiť nebezpečenstvo". Spolu s ním občanov veľmi horlivo presviedčal aj Hermokrates, že môžu bez obáv napadnúť Aténčanov aj na mori, veď ani Aténčania nemajú bojové skúsenosti na mori od založenia mesta, veď sú suchozemci väčšmi ako Syrakúzania, lebo len Peržania ich naučili bojovať na mori. "Preto" povedal, "ak budete mať odvahu zaútočiť na odvážnych ľudí, akými sú Aténčania, ktorí naháňajú strach svojim susedom a to nie tak prevahou síl, ale smelými útokmi, aj Syrakúzania by vyvolali u nepriateľov rovnaký strach". Podľa jeho názoru by sa Syrakúzania mali pokúsiť o neočakávanú zrážku s Aténčanmi na mori. Aténčanov by zrážka natoľko prestrašila, že Syrakúzania z nej by mali väčší prospech, než neprospech spôsobený stratami ktoré by ako neskúsení utrpeli od skúsených Aténčanov. Preto ich povzbudzoval, aby bez otáľania budovali loďstvo. Gyllipovo a Hermokratovo presviedčanie malo za následok, že Syrakúzania sa rozhodli bojovať na mori a preto začali s dozbrojovaním námorných síl.
Keď bolo loďstvo pripravené, Gyllipos v noci vytiahol s celým peším vojskom, aby zaútočil na pevnosť Plemmyrion. Syrakúzske loďstvo bolo rozdelené na dve časti, ktoré sa na znamenie dali súčasne do pohybu. Jedna časť mala 35 lodí a plavila sa smerom k Plemmyriu od Veľkého prístavu, druhá, v ktorej mali bolo 45 lodí, vyrazila z malého prístavu, kde mali Syrakúzania lodenice, aby sa spojila s prvou a spoločne postupovali proti Plemmyriu. Chceli útočiť spoločne s pechotou z mora i z pevniny a spôsobiť zmätok v aténskom loďstvu. No Aténčania, ktorí mali pripravených 60 lodí poslali 25 z nich do námornej bitky proti 35. syrakúzskym lodiam, ktoré boli vo Veľkom prístave; ostatné plávali proti tým, čo boli v lodenici. Bitka sa začala hneď pri vstupe do Veľkého prístavu a bojovalo sa dlho so striedavými úspechmi, lebo jedni sa snažili dostať do prístavu a druhí im v tom bránili.
V čase svitania, keď Aténčania zostúpili od Plemmyria k moru a sledovali námornú bitku, Gyllipos sa dostal k pevnostiam, zmocnil sa najprv väčšej, potom menšej, ktorej posádka prestala bojovať, najmä keď videla, že väčšia pevnosť padla bez vážnejšieho odporu. Posádka z prvej dobytej pevnosti, ktorá utiekla na plavidlá a jednu obchodnú loď, sa len z ťažkosťami dostala do tábora. Syrakúzania, ktorí v tej chvíli mali v bitke v prístave pri lodenici prevahu, ich prenasledovali na jednej rýchlej triere. Keď sa Syrakúzania zmocnili aj poslednej tretej pevnosti, vtedy Aténčania, utekali popri brehu a útekom sa im podarilo dostať do tábora. Druhé syrakúzske lode v boji s aténskym loďstvom pred Veľkým prístavom len ťažko a bez bojového zoradenia plávali do prístavu a na základe tej nedisciplinovanosti, v zmätku, začali prepúšťať víťazstvo Aténčanom. Ti ich prinútili na útek, takisto ako tie lode, ktoré mali spočiatku nad nimi prevahu pri lodenici v prístave. Potopili 11 syrakúzskych lodí a väčšinu z ich posádok pobili, okrem posádok troch lodí, ktoré zajali. Z aténskych lodí boli zničené tri. Aténčania trosky syrakúzskych lodí vytiahli na breh ostrovčeka pri Plemmyriu, kde postavili tropaion a vrátili sa do tábora.
Hoci výsledok námornej bitky bol pre Syrakúzanov neúspešný, dokázali si udržať pevnosť v Plemmyriu a postavili tam tri tropaia. Jedno z troch opevnení zrovnali so zemou, ostatné dve opravili a umiestnili v nich stráže. Pri dobýjaní tých pevností zahynulo veľa ľudí a mnohí boli zajatí, okrem toho Syrakúzania získali veľkú korisť, lebo Aténčania mali v nich sklady zásob a bolo tam aj veľa tovaru s ktorým obchodovali, obilie a potreby pre triery. Syrakúzania sa zmocnili okrem toho plachiet a výstroje pre 40 trier a okrem toho tam boli 3 triery vytiahnuté na breh. Dobytie Plemmyria bolo prvým ťažkým úderom pre aténske loďstvo, lebo okrem straty týchto pevností, skladov a materiálu sa odteraz len ťažko mohli dostať do prístavu so zásobami potravy pre celý aténsky tábor. Zakotvilo tam totiž syrakúzske loďstvo, ktoré im začalo brániť dostať do prístavu bez boja. Tento neúspech vyvolal zdesenie a spôsobil v aténskom vojsku pokles bojovej morálky.
Potom Syrakúzania vyslali na more 12 lodí s veliteľom Agatarchom. Jedna z nich sa plavila na Peloponéz a na nej boli poslovia, ktorí mali situáciu vysvetliť Lacedemončanom a povzbudiť ich, aby energickejšie viedli vojnu v Grécku. Ostatných 11 lodí odplávalo k Itálii, lebo prišla správa, že odtiaľ sa približujú lode s vojnovými zásobami a potravinami pre Aténčanov. A skutočne sa s týmito loďami stretli, väčšinu z nich zničili a spálili drevo na stavbu lodí, ktoré mali pripravené z Kaulonie. Potom sa Syrakúzania dostali do Lokridy a v čase, keď kotvili, priplávala z Peloponézu jedna obchodná loď s tespijskými hoplitmi. Tých Syrakúzania zobrali na svoje lode a odviezli ich do Syrakúz. Aténčania, ktorí hliadkovali pri Megare s 20. loďami, zajali jednu z vracajúcich sa 11 lodí, aj s celou posádkou. Ostatné sa im však nepodarilo zajať a tie priplávali do Syrakúz.
Nový boj vznikol aj v prístave, pri koloch, kde kotvili syrakúzske lode po dobytí Plemmyria. Syrakúzania tie koly povrážali do mora pred starými lodenicami, aby ich lode mohli kotviť v tej ohrade, pričom by sa ta nemohli dostať Aténčania a útokom ich poškodiť, či zničiť. No Aténčania priplávali do blízkosti týchto kolov s nákladnou loďou, ktorá mala drevené veže a ochranné brvna na boku lode. Lanami zaväzovali z lodiek koly a snažili sa ich vytiahnuť pomocou sochorov, alebo tak, že ich podpiľovali pod vodou s tým, že sa pri tom potápali. Syrakúzania na nich strieľali z lodenice a Aténčania útok opätovali z nákladnej lode. Nakoniec sa Aténčanom podarilo povyťahovať väčšinu kolov. Najhoršie sa vyťahovali koly, ktoré boli pod vodou, lebo ich nebolo vidieť a bolo nebezpečné sa k ním loďou priblížiť, aby na ne nenarazila. Potápači aj tieto za dobrú odmenu podpiľovali. Syrakúzania tam však v noci opäť povrážali koly. Okrem toho si obe strany povymýšľali aj iné nástrahy (ako to býva, keď sú dva nepriateľské tábory blízko seba), jednostaj sa odohrávali prestrelky a bojové stretnutia. Syrakúzania opäť poslali do sicílskych miest poslov (z tých Korinťanov, Ambrakijčanov a Lacedemončanov, ktorí boli práve u nich) so správou o dobytí Plemmyria a o tom, že v námornej bitke utrpeli porážku preto, lebo sami podľahli a nie preto, že by bol nepriateľ silnejší. Zároveň ich požiadali o pomoc poskytnutím pechoty a lodí, lebo aj Aténčanom mala prísť posila. Ďalej mali oznámiť aj to, že keby sa im podarilo zničiť celé aténske vojsko na Sicílii, vojna sa skončí."
Taký bol priebeh jednej epizódy bojov o Sicíliu. Aténčania v námornej bitke teoreticky zvíťazili, ale prakticky sa stali obkľúčenými. Zo strany Gyllipa a iných, napadnúť pevnosti na Plemmyriu v čase námornej bitky, bol veľmi smelý a rozumný krok. Takto sa Aténčania dostali do pozície o ktorej som písal ohľadom Pyrrha Epeirského. V ďalšej časti vám opíšem, okrem iného, činnosť Demostena a ako sa svojej úlohy zhostili Lacedemončania pri Dekelei
