„Počet účastníkov, ktorí bojovali pri Syrakúzach proti Sicílii a na jej obranu a tých čo prišli s Aténčanmi, aby im pomáhali dobyť túto oblasť, alebo tých, čo prišli kvôli Syrakúzanom, aby im pomohli sa zachrániť, alebo tých, čo bojovali na jednej, alebo druhej strane, nie podľa právnych záväzkov, alebo pre príbuznosť, ale kvôli vlastným záujmom či z nevyhnutnosti, každý podľa potreby, bol nasledujúci: Aténčania, ktorí sú Iónovia dali sa na výpravu dobrovoľne proti Syrakúzanom - Dórom a s nimi boli tí, čo hovorili tým istým nárečím a mali tie isté zvyky, teda Lemňania, Imbrovia, Aiginčania a Hestiajčania. Iní sa dali na výpravu ako žoldnieri. Do počtu Aténčanmi podrobených a ich poplatníkov patrili: Eretrijčania, Chalkiďania, Styrčania, Karysťania z Euboie, obyvatelia ostrova Keos, Andrijčania a Tejčania, Mileťania, občania z ostrovov Samos a Chios z iónskej oblasti. Z nich Chios neplatil žiadne dane, ale musel vypraviť pre Aténčanov lode. Títo všetci boli Iónovia (okrem Karysťanov, ktorí boli pôvodom Dryopovia) a hoci boli donútení, predsa išli do boja ako Iónovia proti Dórom. Okrem týchto iónov tam boli aj Aiolovia: Metymňania ako podrobení neboli povinní platiť dane, ale dodávať lode a Tenéďania a Ainiovia ako poplatníci. Títo Aiolovia bojovali z prinútenia proti Aiolom, zakladateľom boiótskych miest, ktorí boli spojencami Syrakúzanov. Okrem toho Platajčania ako Boióťania bojovali proti iným Boióťanom z nenávisti voči nim, čo je pochopiteľné, keď Tébania donútili Lacedemončanov zničiť Plataje.
Potom tu boli Dórovia z Rodu a Kyterčania. Kyterčania, kolonisti Lacedemončanov tiahli do boja proti Lacedemončanom. Rodos, kolónia Argu, bol nútený bojovať proti Argom, Syrakúzanom a svojej vlastnej kolónii Gele, ktorá bojovala po boku Syrakúzanov. Z ostrovov na západ od Peloponézu obyvatelia Kafellenie a Zakyntu, hoci boli slobodní, vzhľadom na to, že bývali na ostrovoch, boli väčšmi ako ostatní vystavený nátlaku Aténčanov a boli prinútení pridať sa k nim preto, lebo Aténčania vládli na mori. Kerkyra, ktorá nielenže bola dórska, ale bola Korintskou kolóniou, bojovala proti Korinťanom, svojim zakladateľom a proti Syrakúzanom, s ktorými bola kmeňovo príbuzná a možno aj zaviazaná spojenectvom, no v skutočnosti išla do boja proti nim dobrovoľne, pretože bola znepriatelená s Korinťanmi. Na tejto výprave sa zúčastnili aj obyvatelia z Naupaktu a z Pylu, ktoré vtedy ovládali Aténčania, doteraz nazývaní Mesenčania. Aj niektorí vyhnanci z Megár boli prinútení svojim nešťastím bojovať proti Megarčanom v Selinunte. Ostatní sa zúčastnili boja skôr dobrovoľne. Argejčania, hoci sami Dórovia, sa stali spojencami Aténčanov, Iónov proti Dórom nie kvôli spojenectvu s Aténčanmi, ale skôr pre nepriateľstvo s Lacedemončanmi a z osobného momentálneho prospechu daných udalosťami. Mantinejčania a iní Arkáďania boli navyknutí bojovať ako žoldnieri proti komukoľvek, koho im niekto označil za nepriateľa, vždy za peniaze, preto zo zištných dôvodov pokladali za svojich nepriateľov Arkáďanov, ktorí bojovali po boku Korintu. Za žold bojovali aj Kréťania a Aitólovia. Stalo sa aj to, že Kréťania, spoluzakladatelia Gely spolu s Roďanmi, nechceli pomáhať svojim kolonistom, ale bojovať proti nim, a to dobrovoľne za žold. Vo vojne sa zúčastnili aj Akarňania, jedni kvôli ziskom, no väčšina azda pre priateľstvo s Demostenom a pre priazeň voči Aténčanom ako ich spojencom.
Z kmeňov, od ktorých nás delí Iónske more, sa na výprave na strane Aténčanov zúčastnili tieto: z Italikov obyvatelia Turií a Metapontu, k čomu ich donútili občianske nepokoje, zo Sicílčanov sa k Aténčanom pridali obyvatelia Naxu a Katany a z barbarov Egesťania, ktorí pozvali Aténčanov a väčšina Sikelov. Z barbarov obývajúcich stred Sicílie sa zúčastnili ťaženia proti Syrakúzanom niektorí Tyrhéni kvôli nepriateľstvu voči nim a niektorí Iapygovia ako žoldnieri. Toto boli príslušníci rozličných kmeňov, ktorí bojovali po boku Aténčanov.
Na strane Syrakúzanov bojovali ako ich posily Kamarinčania, s ktorými susedili a taktiež obyvatelia Gely, Akraganťania boli neutrálni, boja sa zúčastnili Selinunťania, ktorí bývali až za nimi. To sú obyvatelia tej časti Sicílie, ktorá je smerom k Líbyi. Z časti od Tyrhénskeho mora im poslali pomoc iba Himerčania, lebo iba oni sú Gréci. Toto sú sicílski Gréci, všetci slobodní Dórovia, ktorí boli spojencami Syrakúzanov, z barbarov na ostrove iba tí Sikelovia, ktorí neprešli na stranu Aténčanov. Z mimosicílskych Grékov bojovali Lacedemončania, oni vyslali vojvodcu Sparťana a vojsko z nových občanov a Heilótov (noví občania boli Heilóti prepustení na slobodu). No iba Korinťania pomáhali loďami a peším vojskom. Obyvatelia Leukady a Ambrakijčania boli na strane Syrakúz ako ich príbuzní. Z Korintu boli vyslaní aj žoldnieri, Sikyončania sa zúčastnili vo vojne z donútenia. Z oblastí mimo Peloponézu Syrakúzanom pomáhali len Boióťania.
Sami Sicílčania vystrojili najviac vojska každého druhu v porovnaní s tým, čo dostali ako posily z cudziny, lebo mali veľké mestá, z ktorých zhromaždili mnoho hoplitov, lodí, jazdcov a ľahkoodencov. Avšak možno povedať, že v porovnaní so všetkými ostatnými Sicílčanmi, sami Syrakúzania vystrojili najväčšiu vojenskú silu, lebo ich mesto bolo veľké a silné ako aj preto, lebo im hrozilo najväčšie nebezpečenstvo.
Také boli bojové sily na oboch stranách, ktoré mali pred rozhodnou bitkou. Potom už ani jedna strana nedostala žiadne posily. Preto Syrakúzania a ich spojenci si oprávnene mysleli, že po poslednom víťazstve by bolo najväčším hrdinstvom, keby zajali alebo zničili celé aténske vojsko, ktoré bolo také veľké, že im nemohlo uniknúť ani jednou stranou - ani po mori ani po pevnine. Začali teda hneď obkľučovať Veľký prístav, ktorého ústie je široké 8 stadií naprieč postaveným triérami, nákladnými loďami a bárkami a robili prípravy pre prípad, že by sa Aténčania odvážili bojovať na mori a ich plány neboli v žiadnom prípade malé.
Verím tomu, že čítanie tohto článku bolo veľmi náročné. Nepočítam s tým, že si ešte pamätáte prvých opísaných aténskych spojencov. Tento článok musel byť napísaný, lebo z toho vyplývalo, kto a ako si plnil svoje vojenské povinnosti. Počet Aténčanov a ich spojencov bol asi 40.000 a aké boli počty Syrakúzanov a ich spojencov, to si len môžeme domýšľať. No pravdepodobne boli buď rovnaké, alebo trochu väčšie od nepriateľa. V ďalšom článku vám opíšem rozhodnutie Aténčanov o ústupu tak, ako ho vo svojej knihe opísal Tukydides, syn Olorov a ktorú prekladateľ P. Kuklica nazval - Dejiny peloponézskej vojny.
