Možnože som, keď som nazval Aténčanov votrelcami, použil silné slovo, ale nič krajšie sa mi nehodí k tomu, aby som dal priliehavý názov Aténčanom, ktorí v túžbe po moci išli pomáhať Egesťanom a ktorí po zistení, že boli podvedení, aj tak zotrvávali v krajine, ktorá ich nechcela a ktorá sa im vzpriečila. Alkibiades možnože mnohé plány Aténčanov na spartskom sneme zámerne zveličil, len aby si zachránil svoj život, ale niektoré mohli byť pravdivé. Aténčania pre svoj rozvoj potrebovali kolóniu a tá sa vo vtedajších dobách získavala takmer výlučne bojom. No pýcha predchádza pád a porušovateľov zmluvy budú čakať trpké chvíle. Sú ta tam tie chvíle, keď výprava v plnom lesku a sláve vyrazila z Atén za jasotu a mnohých blahoželaní k Sicílii. Išli len a len za svojim prospechom a nie z nezištnej lásky k Egesťanom. Dokonca, keď sa nad tým zamýšľam, či sami vrchní predstavitelia Aténčanov nezohrali tú frašku s Egesťanmi, len aby mali príčinu k vojne so Syrakúzanmi. Táto posledná veta je plne fabulácia- to si uznávam, ale... .
... ale, ako sa vraví - na každom šprochu je pravdy trochu- a tak nemusí byť až taká nezmyselná. Už niekoľko rokov bol pokoj zbraní s Lacedemončanmi a vojny viedli jedine také menšie, okrajové a nanajvýš v malom podporovali svojich spojencov a ani v tých sa veľmi nevyznamenali. Vojna s Korintom, ktorá bola v 16. roku tejto vojny (počas okupácie Mélu Aténčanmi) sa skončila fiaskom, Aténčania sa museli stiahnuť a ponechať status quo. Odvážili sa jedine na tých, ktorí neboli ozbrojení a boli slabí a dokonca aj tí im narobili problémy. Preto pravdepodobne privítali túto možnosť, aby si zvýšili nielen reputáciu, a udržali spojencov vo svojom košiari, ale -a to je podľa mňa najdôležitejšie, aby si získali Sicíliu, kvôli jej, nielen ľudskému, ale aj ekonomickému a vojensko- strategickému potenciálu.
„Keď Aténčania videli, že nepriatelia obkľučujú prístav a uvedomili si, čo majú Syrakúzania v úmysle, usúdili, že bude dobré, keď zvolajú zhromaždenie. Zišli sa teda stratégovia a velitelia oddielov. Vzhľadom na nebezpečnú situáciu, keď už nemali zásoby potravín (keď sa rozhodli odplávať, poslali do Katany odkaz, aby im ich už ďalej neposielali) a nemienili ich príjmať ani v budúcnosti, ak nezískajú prevahu na mori, rozhodli sa, že opustia opevnenie na návrší a opevnia sa v blízkosti lodí na menšom priestore, aby sa im lepšie bránilo a aby tam mohli umiestniť zásoby a chorých a postaviť stráže. Ostatné vojsko hoplitov sa rozhodli vziať na lode, ktoré už boli staré, ale ešte sa dali použiť na plavbu a chceli sa pokúsiť o námornú bitku. V prípade víťazstva mali odplávať do Katany a ak budú porazení, zapália lode a ustúpia v bojovom šíku ta, kde by sa mohli stretnúť s priateľskou pomocou v barbarskom, či gréckom meste. Len čo prijali toto rozhodnutie, hneď ho začali uskutočňovať. Celkom nehlučne opustili určené opevnenia a nalodili všetkých vojakov, ktorí sa im zdali schopní vzhľadom na svoj vek. Takto nalodili 110 triér. Na lode nastúpilo mnoho lukostrelcov a prakovníkov z Akarňanov a iných žoldnierov a vystrojili ich podľa možností, aké mali v danej kritickej situácii a podľa prijatých rozhodnutí. Keď Nikias videl, že väčšina príprav bola skončená a videl, že vojaci sú po utrpení z veľkej porážky skľúčení, čo sa im nestávalo a že si pre nedostatok potravín radšej želajú podstúpiť nebezpečenstvo boja, pred odplávaním dal zavolať všetkých vojakov a povzbudzoval ich nasledujúcimi slovami:-„ Vojaci, Aténčania, spojenci! Bitka, ktorá nás čaká, bude pre nás všetkých, aj pre každého jednotlivca rovnako bojom na život a na smrť. Veď my budeme väčšmi ako naši nepriatelia bojovať každý o svoju záchranu a o návrat do svojich rodných obcí. Ak teraz zvíťazíme na mori, každý uvidí svoje rodné mesto. Preto nesmiete strácať odvahu, ani sa správať ako neskúsení, ktorí v prvých zápasoch strácajú nádej a majú strach, že ich jednostaj bude prenasledovať nešťastie. Veď koľko je vás tu Aténčanov, ktorí ste sa doteraz zúčastnili nejednej bitky a koľko je vás tu spojencov, ktorí bojujete vždy po našom boku a spomeňte si všetci na nečakané zvraty v boji a dúfajte, že osud nám bude naklonený a pripravte sa opäť do boja, ako sa patrí na taký počet, aký prestavujeme a aký sami uvidíte.
Uznajte, že nám bude na osoh, aby sme sa vystríhali chýb, ktorých sme sa už kedysi dopustili. Ak sa stane, že proti nám vypláva veľké množstvo lodí, ktoré sú upravené na boj s nami a prístav bude tesný, urobili sme opatrenia, pokiaľ to dovolili okolnosti a všetko sme premysleli s kormidelníkmi. Na palubách bude veľa lukostrelcov a kopijníkov a mnoho iných vojakov, ktorých by sme nepotrebovali, keby sme mali bojovať na mori, lebo váha takto naložených lodí by sťažovala manévrovanie, no teraz budú užitoční, keď nastane boj pešiakov na lodiach. Premysleli sme každý vhodný spôsob, aby naše lode mohli lepšie bojovať proti ich lodiam so zosilnenými provami, ktoré nám spôsobovali najviacej škôd a pripravili sme železné háky, ktoré budeme hádzať na útočiace lode. Ak vojaci urobia všetko, čo sa od nich očakáva, zbavíme protivníka možností ustúpiť. Keďže budeme bojovať na lodiach ako na pevnine, zrejme bude pre nás výhodné, ak sami nebudeme ustupovať a nedovolíme ustupovať ani nepriateľovi o to väčšmi, že celé pobrežie, okrem úseku, kde je naša pechota, patrí celé nepriateľovi.
Toto musíte mať na pamäti, aby ste bojovali do posledného dychu a nesmiete sa dať vytlačiť na pevninu a keď sa priblíži nepriateľská loď, nesmiete ju nechať odplávať, kým nepohádžete do mora jej posádku. Toto nehovorím iba námorníkom, ale skôr hoplitom, veď takýto výsledok závisí iba od tých, ktorí sú na palube. A v terajšej situácii väčšiu nádej vkladáme do víťazstva pešieho vojska. Námorníkov vyzývam a prosím, aby nepodliehali beznádeji, že nás postihli nešťastia, veď máme lepšie pripravené lode a máme ich viac, ako v predchádzajúcej bitke. Doteraz ste sa pokladali za Aténčanov, hoci ste nimi neboli. Dobre ovládate našu reč a poznáte naše obyčaje, preto sa tešíte úcte v celom Grécku a delíte sa s nami o našu vládu, pričom vaša sloboda nie je obmedzovaná. Pokladajte si teda za povinnosť, aby ste nás teraz nezradili. Pohŕdajte Korinťanmi, ktorých ste v minulosti často porazili, aj Sicílčanmi, z ktorých sa ani jeden neopovážil ukázať pred vami pokiaľ naše loďstvo bolo najsilnejšie zo všetkých. Odrazte ich a ukážte, že vaše bojové umenie napriek stratám a porážkam prevyšuje silu nepriateľa, ktorá spočíva na priazni osudu.
Vám Aténčania, ešte raz pripomínam, že ste v lodeniciach nezanechali iné lode ako sú tieto, ani hoplitov v najlepších rokoch a ak vás stretne dačo iné ako víťazstvo, vtedy naši nepriatelia ihneď vyplávajú proti Grécku a naši krajania vo vlasti nebudú vládať odraziť dvojaký útok , tamojších protivníkov i nových nepriateľov. Výsledkom toho bude, že sa hneď ocitnete v rukách Syrakúzanov (a pritom sami dobre viete s akými rozhodnutiami sme išli do boja proti ním)a vaši rodáci sa dostanú do moci Lacedemončanov. Takže v jednom boji sa rozhodne o obidvoch. Preto buďte statoční ako kedykoľvek predtým a majte na mysli, že nie jednotlivec, ale všetci spolu, čo ste teraz na lodiach, ste vojsko Aténčanov, že ste loďstvom veľkého štátu a predstavujete veľké meno Atén. V boji sa bude rozhodovať o týchto veciach. Ak niekto z vás vyniká nad iného skúsenosťou, alebo statočnosťou, nenaskytne sa mu vhodnejšia príležitosť, aby preukázal svoje schopnosti, čim by dosiahol vlastný prospech i záchranu všetkých."
Len čo Nikias dohovoril, rozkázal ihneď nastupovať na lode.
Gyllipos a Syrakúzania sledovali tieto prípravy a mohli si domyslieť, že sa Aténčania pokúsia o námornú bitku. Okrem toho sa Syrakúzania už predtým dozvedeli o tom, že nepriatelia budú hádzať železné háky, preto urobili protiopatrenia nielen proti iným spôsobom útoku protivníka, ale aj proti tomuto. Provy lodí potiahli kožou, ako aj veľkú časť bokov, aby hodený hák skĺzol po koži a nemohol sa zachytiť. Keď sa všetky prípravy skončili Gyllipos povzbudil vojakov asi takýmito slovami:-„Myslím, že vy, Syrakúzania a spojenci, ste sa presvedčili, že vás ctia vaše predchádzajúce hrdinské činy a táto bitka vám opäť prinesie slávu, inak by ste neboli preukázali takúto odhodlanosť. Aténčania sa vypravili do tejto krajiny, aby si najskôr podrobili Sicíliu a potom, ak by sa im to podarilo, Peloponéz a ostatné Grécko. Sami už dosiahli väčšiu moc ako ostatní Gréci kedykoľvek v minulosti či v súčasnosti. A vy ste sa im postavili na odpor na mori, kde neochvejne panovali a keď ste nad nimi zvíťazili vo viacerých bitkách, zvíťazíte napokon aj teraz. Lebo ak ľudia utrpia porážku v tom, v čom sú zvlášť silní a skúsení, tým skôr strácajú sebadôveru, ktorá im zostane, a to väčšmi, ako keby ju nikdy neboli mali. Po takej nečakanej porážke, ktorú si vo svojej pýche nikdy nepripustili, strácajú srdnatosť a nepokladajú sa za schopných dokončiť to, na čo by im ešte zostávali sily. Taká je terajšia skutočná situácia Aténčanov.
Iná je naša situácia. Naša voľakedajšia rozhodnosť, ktorá nám ešte neskúseným dovolila opovážiť sa na boj, vzrástla, odkedy sme sa stali silnými, keď sme porazili najsilnejšieho nepriateľa a teraz dvojnásobne vzrástla naša nádej, čo vyvoláva najväčšiu horlivosť. Početná prevaha lodí im nepomôže, hoci mnohí z vás sa tejto presily nepriateľov bojíte, lebo na úzkom priestore sa väčšie množstvo lodí nemôže voľne pohybovať. My vďaka úpravám na našich lodiach môžeme ľahšie spôsobiť nepriateľom škodu. Nakoniec si vypočujte pravú príčinu, prečo musíme zvíťaziť (a tú poznáme z najdôveryhodnejších prameňov). Pod ťarchou mnohých útrap v súčasnej bezvýchodiskovej situácii dostali sa Aténčania k zúfalému riešeniu, spoliehajúc sa väčšmi na osud ako na vlastnú bojovú skúsenosť, že sa pokúsia o šťastie, či sa mi podarí dostať sa z prístavu, alebo odídu po pevnine, presvedčení, že sa im už nemôže stať nič horšie, ako je to, čo prežívajú teraz.
Nuž, dajme sa do boja proti úhlavným nepriateľom, ktorí už podľahli zmätku a opustilo ich šťastie a vydali sa nám napospas. Pripomeňme si, že medzi ľuďmi platí právo pomstiť sa nepriateľovi a uspokojiť svoju túžbu po pomste tým, že potrestajú tých, čo im krivdili a verme, že sa dokážeme pomstiť svojim nepriateľom, čo bude pre nás, ako sa zvyčajne hovorí, sladká pomsta. Všetci viete, že sú to najzarytejší nepriatelia, lebo prišli do našej krajiny, aby si ju podrobili a ak to dokážu, pripravia mužom najbolestivejšie utrpenie, deťom a ženám najhoršiu hanbu a napokon mestu najodpornejšie meno. Pre toto všetko nesmie nikto pocítiť ľútosť a pripustiť si myšlienku, že by sme niečo získali, keby takíto ľudia ušli bez pomsty, lebo ak by oni vyhrali, robili by to isté. Ak dosiahneme, čo je spravodlivé a pomstíme sa im, zabezpečíme Sicílii ešte trvalejšiu slobodu akú mala predtým a bude to nemalý čin hrdinstva. Zriedkavé bývajú také vojny, ktorých nešťastný koniec spôsobí len malé škody, na druhej strane, ak sú šťastné, prinesú ten najväčší prospech."
Myslím si, že toto je Kurskom celej výpravy a možnože aj celej peloponézskej vojny. Budú ešte prebiehať boje ako na Sicílii, tak neskôr aj v Grécku a na ostrovoch pri Malej Ázii, ale toto, čo teraz bude nasledovať, bude mať veľký ohlas v celom vtedajšom svete. A aj neskôr- až do dnešných čias. Štát, nepríliš ambiciózny vo svojom rozlete a bojujúci za slobodu bude v priamej konfrontácii s vtedy najmocnejším štátom. Zvýraznil som časť Nikiovej reči, kde poukazuje na to, čo sa môže stať, ak Aténčania v boji prehrajú. Každý, kto robí neprávosti sa ich sám bojí a zabúda, že nie všetci sú náchylní jednať tak, ako on. Tu sa Tukydides (cez Nikia) v tejto reči mýli, lebo Syrakúzania poskytli pomoc Lacedemonu, ale nie úplnú a takú, ktorá by okamžite znamenala zničenie a podrobenie si Atén. No teraz predbieham v udalostiach a to veľmi nechcem. V ďalšej časti vám opíšem priebeh a dôsledky nastávajúcej námornej bitky tak, ako to v preklade od P. Kuklicu zaznamenal Tukydides, syn Olorov.
