No sovietom trvalo podstatne dlhšie pokiaľ pokorili fašistov, zatiaľ čo po tejto bitke začiatkom septembra v r. 413 p.n.l, ktorá sa odohrala vo Veľkom zálive, Syrakúzania pomerne rýchlo zničili celý kontingent, hoci nebolo to až také jednoduché a ľahké. Nebudem však predbiehať udalosti a rozoberieme si nastávajúcu bitku do ktorej si všetky zainteresované strany vkladali veľké nádeje. Aténčania, otrasení po neúspechu, ktorý sa im stal, keď prehrali boj o záliv, teraz museli podstúpiť boj, aby sa dostali zo zovretia, ktoré im Syrakúzania spôsobili svojou výhrou. Hoci tamten boj bol z pohľadu zásluhovosti nerozhodný, no víťazmi sa stali jednoznačne Syrakúzania, lebo eliminovali činnosť aténskeho loďstva, ktoré si už nemohlo plávať tak, ako predtým a jeho bojová hodnota tým všetkým a aj tým, že museli mať lode neustále na vode, rapídne klesla. To všetko si Nikias uvedomoval, ale na jeho nešťastie si to uvedomovali aj Gyllipos s Hermokratom. Takže jednoznačne môžem tvrdiť, že do tejto bitky nastupovali lepšie pripravení Syrakúzania, ako po vojensko- strategickej, tak aj morálno-psychologickej stránke. Tak ako RRČA do bitky o kurský oblúk 5. 7. 1943.
„Keď stratégovia takýmito slovami povzbudili vojská, syrakúzski vojvodcovia a Gyllipos, vidiac, že Aténčania nastupujú do lodí, ihneď vydali vojakom rozkaz, aby sa aj oni naloďovali. V čase, keď bolo aténske loďstvo takmer pripravené vyplávať na more, Nikias zistil, že aj Syrakúzania sú pripravení a že boj nebude jednoduchý a teda im hrozí veľké nebezpečenstvo. Nazdával sa, že ich prípravy nie sú ešte celkom skončené a vojvodcovia nepovedali všetko, čo pred bojom bolo treba povedať vojakom. Preto opäť začal hovoriť osobne s každým trierarchom zvlášť a volal ich vlastným aj otcovským menom, spomínal, do ktorej fyly patria a pripomínal im slávu, ak niekto nejakú predtým získal, aby nezradili, že mali slávnych predkov, aby nezaostali v ich tieni. Pripomínal im aj slobodu, ktorú mali všetci v rodných mestách, neobmedzené práva na súkromný život. Hovoril im aj všeličo iné, čo sa zvyčajne hovorí v podobných situáciách a neuspokojoval sa s tým, že jeho slová - o ženách, o deťoch a o bohoch predkov - budú bežnými frázami, aké sa ľuďom hovorievajú v podobných chvíľach, no pokladal za prospešné povedať ich vo chvíľach hrôzy, v ktorej sa práve ocitli. Keď riekol vojakom všetko potrebné (hoci za nedostačujúce), viedol pešie vojsko po pobreží a tam ho rozostavil v čo najväčšej dĺžke, aby podľa možností povzbudzovali tých, ktorí budú bojovať na lodiach. Súčasne Demostenes, Menandros a Eutydemos, ktorí nasadli na lode ako stratégovia, vyplávali zo svojich kotvíšť a plavili sa priamo k uzáveru prístavu s úzkym hrdlom, aby ho prerazili.
Syrakúzania a ich spojenci, postupovali približne s takým istým počtom lodí, aký mali v minulej bitke. Časť z nich určili na ochranu vstupu do prístavu a časť na hliadkovanie okolo ostatného prístavu, aby mohli zaútočiť v príhodnej chvíli proti Aténčanom zo všetkých strán. Súčasne syrakúzska pechota zaujala pozície na podporu svojich lodí na miestach, kde tie lode mohli pristáť. Na čele syrakúzskeho loďstva boli Sikanos a Agatarchos, každý velil jednému krídlu svojho loďstva v bojovom zoradení. Pyten a Korinťania tvorili stred bojovej zostavy. Keď sa Aténčania priblížili k zátarasu lodí pred prístavom, prvým útokom premohli nepriateľské lode, ktoré tam hliadkovali a usilovali sa prelomiť zátaras. Vtedy napadli Aténčanov zo všetkých strán Syrakúzania a ich spojenci a námorná bitka sa odohrávala nielen iba pri uzávere, ale sa rozšírila aj do prístavu a bola taká urputná ako nikdy predtým. Námorníci na oboch stranách preukazovali veľké odhodlanie a prekonávali sa v plnení rozkazov, kormidelníci sa horlivo pretekali v dokazovaní svojich schopností manévrovať, aj vojaci na palubách sa pri zrážke lodí usilovali zo všetkých síl dokázať v boji z paluby, že vo svojom umení za nikým nezaostávajú a každý vojak chcel na svojom poste vyniknúť nad ostatnými. Ešte nikdy nebojovalo na takom úzkom priestore také množstvo lodí ako tu, veď na oboch stranách bolo do 200 lodí, no málo útokov sa odohrávalo podľa taktických pravidiel, lebo nebolo možné ani ustúpiť, ani preraziť cez bariéru nepriateľských lodí; oveľa častejšie dochádzalo k náhodným zrážkam, keď narazila jedna loď do druhej pri ustupovaní, alebo útočení proti inej. Keď jedna loď postupovala proti druhej, tí, čo boli na palubách, hádzali veľa oštepov, kameňov a strieľali šípy; pri zrážke lodí sa pešiaci usilovali, aby sa dostali na nepriateľskú loď. Často sa stávalo, že v tesnom priestore jedna loď v snahe napadnúť druhú sama bola napadnutá treťou, alebo že dve i viac lodí sa neočakávane zavesilo na jednu. Kormidelníci museli súčasne myslieť na šikovný útočný manéver i na obranu, čo sa dialo na rozličných miestach a odrazu zo všetkých strán. Ohromný lomoz a praskot, ktorý vznikal nárazmi lodí, im naháňal strach a často nepočuli ani povely. Z oboch strán bolo jednostaj počuť povely, ktoré kričali velitelia, tak ako si to vyžadovalo plnenie ich povinnosti, alebo snaha po dosiahnutí víťazstva. Aténski velitelia volali na svojich vojakov, aby sa dostali cez ústie do prístavu a aby sa čo najhorlivejšie usilovali otvoriť si cestu k svojej záchrane a k záchrane vlasti; syrakúzski velitelia zase volali na svojich vojakov, že bude skvelým hrdinstvom, ak zabránia Aténčanom v úteku a ak každý osobitne prispeje k slávnemu víťazstvu ich štátu. No kedykoľvek stratég jedného či druhého loďstva zistil že nejaká loď ustupuje, pričom nebola na to prinútená, keď to bol Aténčan, kričal, či ustupujú preto, lebo sa v krajine, ktorá je im nepriateľská, cítia lepšie ako na mori, ktoré ovládali za cenu toľkých útrap a keď to bol Syrakúzan, volal, či teraz utekajú pred ustupujúcimi, čiže pred Aténčanmi o ktorých s istotou vedia, že po ničom inom netúžia tak, ako po tom, aby sa im podarilo ujsť.
Keďže námorná bitka bola nerozhodná, pešiaci na pevnine ju na oboch stranách sledovali s veľkým napätím. Miestne vojsko Syrakúzanov túžilo získať väčšiu slávu a Aténčania ako útočníci mali strach, že sa dostanú do horšej situácii, než v akej sa práve nachádzali. Keďže Aténčania vkladali všetky svoje nádeje do loďstva, preto ich strach o budúcnosť bol neopísateľný. Priebeh námornej bitky bol nerozhodný a tak na jednotlivých úsekoch vyzeral obraz vojny z hľadiska jeho pozorovateľov rozlične. A keďže ho bolo možné pozorovať z neveľkej vzdialenosti a zorné pole bolo obmedzené, nie všetci Aténčania videli úspech svojho vojska. Jedni vidiac úspech svojich, nadobúdali odvahu a začali povzbudzujúco kričať a prosiť bohov, aby im dožičili víťazstvo; keď zasa iní spozorovali nejaký neúspech, nariekali a kričali a pohľad na to, čo sa dialo ich zarmucoval väčšmi než tých, ktorí bojovali. Napokon všetci obracali pozornosť tam, kde bol boj nerozhodný a boli na tom najhoršie, lebo sa báli a svoj veľký strach prejavovali pohybmi celého tela, podľa toho akú situáciu práve sledovali. V každej chvíli videli situáciu tak, že mali pocit, že sú tak blízko k záchrane ako ku katastrofe. Bitka bola vyrovnaná a tak všade v aténskom vojsku nebolo počuť nič iné ako bedákanie a krik, výkriky podliehajúcich aj víťazov, rozmanité zvuky, ako to býva vo veľkom vojsku v čase najväčšieho nebezpečenstva. V takej istej situácii boli aj námorníci. Nakoniec Syrakúzania a ich spojenci po dlhotrvajúcom boji zastavili a zlomili útok Aténčanov, prelomili ich obranu a zahnali ich k pobrežiu a vzájomne sa povzbudzovali. Vtedy aténski námorníci, čo sa ešte na mori nedostali do rúk nepriateľov, v panike sa usilovali dostať na breh a každý iným smerom ušiel do tábora. Vo vojsku na pobreží sa vojaci nesprávali inak, ale všetci napospol začali bedákať a stonať v beznádeji. Jedni bežali k lodiam v nádeji, že tam nájdu nejakú pomoc, iní k hradbe, kde bola ešte stráž. Väčšina nemyslela na nič iné, ako na seba a na to, ako sa zachrániť. Hrôza tejto chvíle dosiahla vrchol. Zastihlo ich totiž niečo podobné ako to, čo sami spôsobili Lacedemončanom v Pyle. Takisto teraz Aténčania nemali nijakú nádej na záchranu na pevnine, iba ak by sa stalo niečo neočakávané."
Svojim spôsobom Tukydides správne prirovnal túto porážku Aténčanov k porážke Lacedemončanov na Pyle a následne na Sfaktérii. Bola to podstatná bitka, ktorá mala veľký vplyv na neskoršie udalosti. Tak ako po Pyle a Sfaktérii Lacedemončania ako keby zabudli bojovať ( zachrániť ich reputáciu musel až Brasidas), tak aj po tejto porážke odpadnú Aténčanom rožky. Keby len rožky, ale aj spojenci a kolónie, či násilne zabrané územia Ale v ostatných ohľadoch by som túto porážku takto neprirovnal, lebo, Lacedemončania neboli skúsení námorníci, mali pomerne neskúsených kormidelníkov a námorných vojenských stratégov a mali menej lodí a prostriedkov k boji na mori. Takže túto bitku by som skôr prirovnal k iným námorným bitkám, kde Aténčanom boli na mori aspoň trochu rovnocennejší iní súperi, ako Lacedemončania, napríklad Korinťania, Megarčania, či mestá na jednotlivých ostrovoch, ktoré neboli ich spojencami. Celkovo vzaté, tento výklad bitky je veľmi slabý, lebo neopisuje ako táto bitka z taktického hľadiska prebiehala. Neopísal, ktorá zostava loďstva bola aktívnejšia a ktorá zlyhávala a čo v tejto bitke zavážilo. Myslím si, že tejto bitke mohol venovať viac pozornosti. Možnože aj venoval, ale ako viem, tak originál jeho diela sa nezachoval a tak sa opis tejto bitky mohol aj stratiť, alebo v priebehu vekov mohol byť aj prekladateľmi vynechaný.
„Syrakúzania a ich spojenci po skončení tejto rozhodujúcej námornej bitky, v ktorej stratili veľa lodí a ľudí, pozbierali trosky lodí a mŕtvoly a ako víťazi odplávali do mesta, kde postavili tropaion. Naproti tomu Aténčania, ktorí boli zlomení nešťastím, čo utrpeli, nesnažili sa zbierať ani trosky lodí, ani mŕtvoly, ba ani vyjednávať o vydaní mŕtvol, aby ich mohli pochovať. Mysleli iba na to, ako by čo najrýchlejšie mohli v noci uniknúť. Demostenes navrhol Nikiovi, aby sa urýchlene nalodili na neporušené lode a nad ránom sa usilovali prebiť z prístavu. Tvrdil, že majú viacej plavbyschopných lodí ako nepriateľ. A naozaj. Aténčania mali vyše 60 lodí, nepriatelia iba niečo okolo 50. Nikias súhlasil s Demostenovým návrhom, no keď chceli, aby posádky nastúpili na lode, námorníci odmietli vystúpiť na paluby, lebo boli zronení neúspechom a už ani nedúfali vo víťazstvo."
Takže nastal koniec. Takmer vo všetkom. Suverenita a bojová morálka Aténčanov dostala na frak a dokonca tak, že si odmietnutím rozkazu, tí ktorí prežili, podpísali vlastný ortieľ smrti. Mohli využiť situáciu, keď aj Syrakúzania mali toho dosť a odplávali do mesta, aby sa radovali z víťazstva a pokojne sa nalodiť a uniknúť (utiecť), ale neurobili to. Ich morálka bola na vysokej úrovni len vtedy, keď vyhrávali. Je smutné, že za ich neochotu poslúchať rozkazy budú postihovaní aj iní, ale to býva realita vojenského konfliktu, keď sebavedomý útočník zrazu zistí, že jeho schopnosti, znalosti a bojové umenie sú nedostačujúce na obrancu, ktorý mu k tomu ešte nadelí porážku z ktorej sa už nikdy nespamätá. Ako som už mnohokrát avizoval, Aténčania si zobrali príliš veľké sústo, ktoré im ešte doteraz prechádzalo dolu hrdlom, ale teraz sa im hrdle vzpriečilo a zadúšalo ich. Pomôcť im už nič nepomôže, jedine bezpodmienečná kapitulácia. Ale z histórie vieme (aj neďalekej), že ani po bode zlomu si útočník nemusí hneď myslieť, že to prehral na celej čiare. Hitler si po Kursku myslel asi to isté a tak vojnu potiahol až do úplného trpkého konca svojho života a až do úplného zničenia Nemecka. Tak to bude aj v tomto prípade. V ďalšej časti vám, prostredníctvom prekladu P. Kuklicu o dejinách peloponézskej vojny od Tukydida, opíšem úskoky syrakúzskeho vojvodcu a stratéga Hermokrata k tomu, aby Aténčania nezrealizovali okamžite svoj plán a neutiekli po súši do stredu Sicílie, odkiaľ by mali viac možností pokračovať vo vojne proti Syrakúzanom.
