Je zaujímavé sledovať, ako sa útočník domnieva, že zlomí vôľu národa, ktorý sa mu nechce podvoliť. U tých „mojich" Aténčanov, to sa ešte dá pochopiť, lebo nemali také informácie a poznatky z tejto oblasti, ako máme my, ale u terajších štátov je to na počudovanie a dalo by sa napísať, že to hraničí s neschopnosťou. Lenže my si dnes asi nenavyberáme, keď silou zbraní vládne niekto iný, ktorý je tak namyslený, že nechápe tieto základne aspekty žitia, aj napriek tomu, že už niekoľkokrát bol vo svojej histórii o tom poučený. Peniaze sa musia točiť, aj keby si to niekto mal odskákať. A to isté, len možnože nie tak jasne, si to vtedy uvedomovali aj Aténčania. A aby si mohli zabezpečiť svoju mieru luxusu, tak neváhali podrobovať si, či zotročovať jednotlivé mestá, ktoré im museli za takúto „ochranu" platiť, lebo ináč bolo s nimi naložené takým spôsobom, ktorý by sa málokomu páčil, ale tak, aby sa Aténčanom vykompenzovali vynaložené náklady. Až narazila kosa na kameň a vznikla peloponézska vojna. Lacedemončania im trochu zrazili hrebienok, lenže súhrou okolností, nechceli, či nemohli doviesť vojnu do konca tak, aké bolo všeobecné prianie takmer všetkých Grékov na pevnine. A svojou neochotou (ktorá ale mala širšie korene) spôsobili to, že Aténčania si zmysleli dobyť takmer celý vtedajší svet. Okľukou- cez Sicíliu. Počítali, že to bude jednoduché, asi tak, ako o 2355 rokov neskôr Nemecko voči ZSSR a Japonsko voči USA.
Je viac ako samozrejmé, že ak obranca víťazí, tak je jeho povinnosťou útočníka v maximálnej miere eliminovať preto, aby sa tak skoro nevrátil. Ak sa to neudeje, tak útočník dostane druhú šancu a potom poučený môže narobiť viac škôd ako predtým. Nemci sú toho žiarivým príkladom. Preto si myslím, že opis toho, čo bude nasledovať, je viac ako dôležitý, lebo poukáže na logické konanie tých, ktorí nechcú, aby sa táto situácia zopakovala. Tento článok je zaujímavý aj tým, že nám poodhalí úskoky a intrigy Syrakúzanov k tomu, aby si Aténčania mohli v plnej pohode a v žičlivosti domáceho obyvateľstva, pod vedením Syrakúzanov, vypiť svoj kalich horkosti až do dna. Som sarkastický, - ja viem- ale ako som niekoľkokrát proklamoval a aj vo svojich článkoch a diskusných príspevkoch napísal - neznášam aroganciu moci a je mi takým vnútorným zadosťučinením, keď sledujem, ako taký Demostenes musel sklopiť uši a navrhnúť to, čo už dávno Nikias tvrdil (a verím tomu, že zadosťučinenie cítil vtedy asi aj Nikias, keď súhlasil s Demostenovým návrhom opustiť Syrakúzy a preplaviť sa na neporušených lodiach inam). Takže toto, čo urobil Hermokrates Aténčanom, plne kvitujem. V opise pokračujem tam, kde Aténčania chceli po prehratej bitke utiecť.
„Hermokrates zo Syrakúz vytušil ich úmysly a uvažoval, aké veľké nebezpečenstvo by znamenal ústup po pevnine pre také veľké vojsko, ktoré by sa utáborilo v niektorej časti Sicílie, odkiaľ by opäť mohlo začať vojnu proti ním. Preto požiadal Syrakúzske úrady, aby zabránili Aténčanom v nočnom ústupe. Vychádzajúc z vlastného úsudku navrhoval Syrakúzanom a ich spojencom, aby čo najrýchlejšie vyrazili s celým vojskom, zatarasili široké cesty zásekmi a oddielmi obsadili úzke priechody. Úradníci, hoci s jeho návrhmi súhlasili, sa však nazdávali, že ľudia, ktorí si práve teraz mohli po prvý raz oddýchnuť po námornej bitke, nebudú chcieť ísť znova do nebezpečenstva, i keď sa podrobia príkazu a o to väčšmi, lebo ten deň bol dňom sviatočným. V Syrakúzach sa slávil sviatok na počesť Herakla. Väčšina vojakov a námorníkov, opojená víťazstvom si s obrovskou radosťou užívala pokoj a v takej chvíli bolo by možné prinútiť ich k čomukoľvek, len nie k tomu, aby sa opäť chytili zbrane a vybrali sa do boja. Keďže tento návrh sa zdal úradníkom neuskutočniteľný a Hermokrates od nich už nič viac nemohol dosiahnúť, uchýlil sa k nasledujúcemu úskoku. Keďže sa bál, že sa Aténčanom v noci podarí v úplnej tichosti ujsť a vyhnúť sa najnebezpečnejším miestam, len čo sa zotmelo, poslal niekoľkých svojich spoločníkov so sprievodom jazdcov k aténskemu táboru. Priblížili sa k táboru natoľko, že ich bolo počuť, ako volali na niektorých Aténčanov. Pod zámienkou priateľstva (Nikias mal vtedy v meste priateľov, ktorí mu podávali správy o celej situácii) kázali Nikiovi, aby v noci neodvádzal z tábora vojsko, lebo Syrakúzania obsadili všetky cesty, ale aby disciplinovane a pokojne ustúpili cez deň. Po odovzdaní tohto odkazu Syrakúzania odišli späť a Aténčania odovzdali tento odkaz svojim veliteľom.
Stratégovia netušili, že ide o klamstvo a tak sa tej noci nepohli z miesta. Keďže neodišli hneď, mysleli si, že bude dobré, keď tam zostanú aj na budúci deň, aby si vojaci mohli zabezpečiť potrebné zásoby, no vziať si so sebou môžu iba to, čo sa dá uniesť. Všetko ostatné museli nechať tak a takto odľahčení sa mali vybrať na výpravu. No keďže Aténčania oddychovali, medzi tým Syrakúzania a Gyllipos vyrazili dopredu s pešiakmi a zatarasili cestu (kadiaľ mali prechádzať Aténčania), postavili stráže k brodom cez potoky a rieky a zaujali postavenia tam, kde to pokladali za vhodné, aby mohli odrážať útoky nepriateľského vojska a brániť mu v ústupe. Súčasne sa ich loďstvo priblížilo k aténskym lodiam a začali ich odtláčať od aténskej strany brehu, lebo Aténčania nespálili svoje lode, ako sa predtým rozhodli. Ostatné lode našli Syrakúzania roztrúsené po pobreží a celkom pokojne, lebo im v tom nik nebránil, ich priväzovali k svojim lodiam a ťahali k mestu."
Takže takto Hermokrates vybabral s tými, ktorí sa cítili takí sebaistí, že podvádzali a klamali iných. V tej svojej namyslenosti asi nepočítali s tým, že s nimi niekto bude jednať podobne. Ako sa vraví - na hrubé vrece, hrubá záplata a Aténčania na to doplatia. No myslíte si, že sa poučia? V ďalšom diele nám Tukydides, syn Olorov, prostredníctvom prekladu P. Kuklicu v knihe Dejiny peloponézskej vojny, priblíži aspekty odchodu Aténčanov z tábora a charakter Nikia, ktorý sa navzdory všetkému nevzdával a sám, hoci neveľmi zdravý, vlieval odvahu preživším.
