Na jednej strane samému mi je smutno pri čítaní tohto článku, ale na druhej strane pociťujem také malé zadosťučinenie, lebo viem, koľko bolestí a žiaľu spôsobili tí Aténčania druhým. Z lovca sa stal lovený. Teraz sa ešte ukrýva vo svojej nore, ale pomaly vychádza a bude musieť čeliť tomu, čo sám chcel vykonať iným. Šírenie demokracie sa v tomto prípade neudialo a dokonca, v náväznosti na budúce udalostí, môžem smelo napísať, že podstatne prispelo k jej pádu. Vďaka Brasidovmu žiakovi Gyllipovi sa podarilo (a aj podarí) Syrakúzanom to, čo sa dovtedy nepodarilo nikomu. Syrakúzania bojovali o svoju vlasť a našťastie pre seba mali dosť prostriedkov a síl, aby tento boj v pomerne krátkej dobe doviedli do víťazného konca. Ale Aténčania, hoci zúfali, strápení, hladní, zlomení nešťastím a žiaľom, ešte nie sú na kolenách a aj keď sú Syrakúzania vo víťaznej eufórii, nebudú to mať voči celému vojsku Aténčanov ľahké a na dôvažok, keď Aténčania už nemajú viac čo stratiť- len svoj život. No tento oddych, ktorý si aj vďaka Hermokratovi dopriali, im k strate tohto života veľmi dopomôže.
A v tejto situácii sa prejavuje povaha nielen jednotlivca, ale aj celých národov. Tí čo boli k výprave Aténčanmi prinútení silou, teraz utekajú a pridávajú sa na stranu Syrakúzanov. Taktiež žoldnieri si chcú zachrániť svoj majetok a tak s ľahkým svedomím opúšťajú porazených. O otrokoch a sluhoch Aténčanov ani nepíšem, lebo tí utekali pri každej príležitostí a táto bola viac než priaznivá. Tukydides vo svojom článku o účastníkoch vojny, popísal jednotlivé kmene a mestá, ktoré sa zúčastnili konfliktu na jednej a na druhej strane a z akého dôvodu. Takže máme pekný prehľad o tom, kto mohol pri Aténčanoch zostať. Syrakúzania to mali jednoduchšie. Dezertérov, po víťazných bojoch, takmer nemali. Dokonca mohli mať problémy s prebehlíkmi, ktorých bol nadbytok. Sám by som rád niekedy zistil, ako sa so zradcami a kolaborantmi vysporiadali. O tom Tukydides nepíše, ale verím tomu, že nemohli dopadnúť lepšie, ako dopadli takí ľudia v časoch o ktorých máme záznamy.
„Keď Nikias a Demostenes uznali, že ich prípravy sú dostačujúce, na tretí deň po námornej bitke sa vojsko konečne dalo na pochod z tábora. To, že ustupovali, bolo strašné, ale strašnejšie bolo to, že tam nechali všetky svoje lode a neodchádzali s veľkou nádejou, skôr v strachu pred nebezpečenstvom a či sa zachránia. A to ešte nebolo všetko. Vo chvíli, keď opúšťali tábor, ich duše napĺňalo žalostnými dojmami to, čo mali pred očami. Mŕtvoly neboli totiž pochované a tak ak si niekto našiel medzi padlými svojho príbuzného, či blízkeho, zmocnil sa ho nielen zármutok, ale i strach. Väčší zármutok ako mŕtvi spôsobovali odchádzajúcim opustení, ranení a nevládni. Svojimi prosebnými výkrikmi a stonaním privádzali odchádzajúce vojsko do zúfalstva. Vždy keď niekto z tých, ktorí ostávali, zbadal svojho priateľa, alebo príbuzného, hlasno naňho volal po mene a úpenlivo ho prosil, aby ho zobral so sebou. Chytali sa vojakov, s ktorými spávali v spoločnom stane a pokiaľ vládali, šli s nimi, keď ich však opustili sily, zaostali za nimi, čo sa nezaobišlo bez vyzývania k pomoci bohov a bez nárekov. Oto všetko odchádzajúcich vojakov tak dojímalo, že preliali nejednu slzu, boli bezbranní a tak sa im nešlo ľahko. Na dôvažok boli v nepriateľskej krajine a každý z nich si doteraz už vytrpel veľa útrap, pre ktoré už nemali dostatok sĺz. No strach im navrával, že ich v neistej budúcnosti stihnú ešte horšie nešťastia. A tak bolo celé vojsko v plači a priam zúfale a jeho odchod nebol ľahký, hoci odchádzali z krajiny nepriateľov. Na pohľad vyvolávali dojem obyvateľov ovládaného mesta, z ktorého tajne utekajú, pravdaže veľkého mesta, lebo množstvo vojakov prevyšovalo 40 000 ľudí. A títo si niesli to, čo každý potreboval. Čo nebolo zvykom, hopliti a jazdci si niesli aj potraviny a zbrane, jedni pre to, že nemali sluhov, iní pre to, že im nedôverovali, pretože niektorí otroci zbehli už predtým a väčšina ich utekala teraz. Ale ani potraviny, ktoré niesli, neboli dostačujúce, lebo zásobovanie vojska bolo porušené. Všeobecné utrpenie a údel v nešťastí, ktorý sa zdá byť ľahší, keď ho prežívajú viacerí, v tejto chvíli všetkým pripadal neznesiteľný, lebo si uvedomovali, aká to bola skvelá výprava a k akému koncu dospela. Totiž nikdy predtým grécke mesto nezažilo väčší zvrat v boji; namiesto toho, aby si po svojom príchode podrobili iných, odchádzali so strachom, aby sa to nestalo im. Keď išli na výpravu, sprevádzali ich blahoželania a oslavné piesne víťazstva, teraz počas ich odchodu sa ozývali kliatby nepriateľov. Prišli na lodiach a teraz odchádzali ako pešiaci a väčšmi sa spoliehali na pechotu, ako na jazdu, či loďstvo. No predsa toto všetko sa im zdalo znesiteľné v porovnaní s nebezpečenstvom, ktoré im v budúcnosti viselo nad hlavou.
Keď Nikias videl, že sa vojaci celkom zmenili a stratili odvahu, chodil od jedných k druhým a podľa situácie usiloval sa ich povzbudzovať, alebo upokojiť. S každou skupinkou, ku ktorej prišiel, sa zhováral s čoraz silnejším hlasom z horlivosti i z túžby, aby ho bolo počuť čo najďalej a aby to malo všestrannejší účinok.
„Ani v terajšej situácii, Aténčania a naši spojenci, nesmiete zúfať, lebo sú aj takí, čo sa zachránili z väčších nebezpečenstiev, ako je naše a nesmiete si sami vyčítať pohromy, ktoré vás postihli, ani utrpenia a nešťastia, ktoré teraz nezaslúžene znášate. Ani ja nemám viac síl ako ktokoľvek z vás, len sa pozrite, ako som zoslabol chorobou a čo sa týka šťastia, zdá sa, že som nezaostával za nikým ani v osobnom, ani v spoločnom šťastí. A teraz v nešťastí sa môžeme prirovnávať k jednoduchým vojakom. Okrem toho som si vždy plnil povinnosti voči bohom a s ostatnými ľuďmi som žil podľa zásad spravodlivosti a bezúhonne. I napriek tomu, že som v nešťastí, moja nádej do budúcnosti je neochvejná a nebudem mať strach, nech nás stihne čokoľvek. Myslím si, že časom všetko zlé pominie. Veď šťastie sa na našich nepriateľov usmievalo dosť dlho a ak sme si výpravou na Sicíliu získali nepriazeň daktorého božstva, za toto previnenie sme sa už dostatočne vykúpili. Preto máme nádej dúfať, že božstvo nám bude milostivo naklonené, lebo teraz si zasluhujeme skôr súcit, ako nenávisť bohov. Ak sa pozriete sami na seba, ako v brnení a po poriadku idete v šíkoch, čoskoro sa nebudete musieť báť o svoj osud. Rozmýšľajte! Nech by ste si kdekoľvek založili tábor, keď je vás také veľké množstvo a ste takí ozbrojení, bolo by z vás samostatné mesto a nijaké iné mesto na Sicílii nebude schopné odraziť váš útok, alebo vás vyhnať odtiaľ, kde sa usadíte. Teraz sa sami musíte postarať o to, aby váš pochod bol bez nebezpečenstva. Musíte byť v prísnej disciplíne a musíte si uvedomiť, že každá piaď zeme, kde budete bojovať, bude vám v prípade víťazstva vlasťou a oporou. No je potrebné, aby sme postupovali vo dne i v noci bez zastávok, zrýchleným pochodom, lebo máme nedostatok potravín. A môžete sa cítiť v bezpečí len vtedy, keď sa dostaneme na bezpečné miesto a to v spriatelenej oblasti Sikelov, ktorí sú nám ešte stále verní zo strachu pred Syrakúzanmi, preto verte, že tam budeme v bezpečí. Pred odchodom sme im poslali oznámenie a požiadali ich, aby nás čakali a priniesli nám potraviny. Slovom, pochopte vojaci, že musíte byť statoční, lebo nablízku nikde nie je miesto, kde by ste sa mohli zachrániť, keby ste podľahli slabosti. A ak teraz uniknete pred nepriateľmi, budete sa tešiť z toho, po čom túžite, po vlasti a blízkych a Aténčania opäť pozdvihnú silu svojho mesta, ktorá upadla. Veď mesto, to sú mužovia, nie hradby, ani prázdne lode.""
-Veď mesto, to sú mužovia, nie hradby, ani prázdne lode.- takými slovami Nikias ukončil svoju reč. Tieto slová si Tukydides vypožičal pravdepodobne od Lacedemončanov, ktorí už od pradávna zastávali toto heslo a preto nemali okolo svojho mesta hradby. A tak touto rečou mu Tukydides postavil nehynúci pomník, ako človeku, ktorý, aj keď predvídal ako táto výprava dopadne, predsa si plnil svoje povinnosti stratéga. No neplnil si svoje povinnosti len ako stratég, ale aj ako niekto, kto má strach o svojich podriadených a starostlivosť o nich je mu nadovšetko. Je v tomto podobný Brasidovi. Že ho takto vojaci viac rešpektovali, ako Demostena, o tom si myslím, že nie je treba diskutovať. V ďalšej časti vám opíšem výpravu aténskeho vojska do vnútra Sicílie, či a ako sa oplatili úskoky Hermokrata voči Aténčanom a aké nástrahy ich pri tom čakali.
