V dnešnej časti vám opíšem postup Aténčanov do vnútra Sicílie, kde dúfajú v záchranu. Vojsko mali rozdelené do dvoch oddielov. Jednému oddielu velil Demostenes a druhému Nikias. No Demostenes mal so svojim oddielom viac práce a mám aj dojem, že disciplína v jeho oddielu bola na nízkej úrovni. Možnože to bolo spôsobené aj tým, ako prehral svoju prvú kontaktnú bitku so Syrakúzanmi pri Epipolách, po ktorej stratil všetok rešpekt. Ale toto je mi trochu divné, lebo Aténčania boli skvelí a disciplinovaní bojovníci, ktorí poznali zákutia vojny a jej premenlivé šťastie. Vedeli, že aké šťastie je vrtkavé a práve preto si z nejakej porážky nič nerobili. Veď Demostenes bol skúsený a skvelý vojvodca. Napríklad, pripravil Kleonovi podmienky k tomu, aby sa ten mohol vrátiť ako víťaz so Sparťanmi od Sfaktérii a mnohé iné. Mal aj prehry a dokonca také, ktoré ho mohli stať život, ale každú prehru si odčinil víťazstvom. No ako som raz napísal, jeho veľkou chybou bolo asi to, že spyšnel. Spyšnel až tak, že vojak v jeho očiach bol skôr „kusovka" a prostriedok k splneniu úlohy, ako človek, ktorý má svoje obavy, svoje túžby a potreby a svoj život. Pýcha predchádza pád a vojaci mu jeho jednanie dajú pocítiť. No aj tak na jeho jednanie a výstrelky doplatia iní. Na druhej strane, jeho chyby spôsobili vzostup brannej moci Syrakúzanov, ich zlepšenie sa vo vedení vojenských operácii a zvýšenie sebadôvery ako syrakúzskych vojvodcov, tak aj vojakov. Nikias bol iný. Jeho koníčkom nebolo vedenie vojny za každú cenu. Bol skôr pacifista, ale ak dostal úlohu, tak sa ju snažil splniť. Aj jeho posledná reč je svedectvom o tom, že mu viac záleží na svojich mužoch a Aténach ako na sebe. V tomto článku bude opis toho ako a na akú cestu sa Aténčania vybrali a ako im ju Syrakúzania spríjemňovali. Bude to pochod života, alebo smrti.
„Takéto povzbudzujúce slová vyslovil Nikias, prechádzajúc sa popri vojakoch a kedykoľvek zbadal, že niektorí pochodujú nedisciplinovane, zhromaždil ich a zoradil. Takisto postupoval aj Demostenes, obracajúc sa na vojakov podobnými výzvami. Vojsko pochodovalo zoradené do štvorca a vpredu bol Nikiov oddiel a za ním Demostenov. Nosiči batožiny a ostatní vojaci pochodovali v strede, zoradení medzi hoplitmi. Keď prišli k brodu rieky Anapos, našli tam šíky Syrakúzanov a ich spojencov, ktorých zahnali na útek a postupovali ďalej. No Syrakúzania im predsa nedali pokoj, občas na nich zaútočili jazdou, inokedy na nich zaútočila ľahká pechota s oštepmi, kameňmi z prakov a šípmi. Toho dňa Aténčania postúpili približne 40 stadií a usadili sa na kopci, aby prenocovali. Na druhý deň veľmi zavčasu postúpili približne 20 stadií, zostúpili na rovinu k malému mestečku a utáborili sa tam, aby si po domoch zadovážili nejaké jedlo a by si nabrali vody, lebo už prešli veľa stadií a nemali jej dosť. Syrakúzania ich aj na tomto mieste predbehli a začali stavať opevnenie, aby im zatarasili ďalšiu cestu. Bol tam totiž pahorok, ako prirodzená pevnosť a z oboch strán bol strmý útes, ktorý sa nazýval Akraion lepas - Akrajský útes. V nasledujúci deň Aténčania vyrazili zo svojho tábora na ďalší pochod, ale Syrakúzania im, hlavne cez kopijníkov, zo všetkých síl bránili v ďalšom postupe. Dlho Aténčania bojovali, nakoniec ustúpili do svojho tábora. Teraz si už nemohli zadovážiť potravu, ako predtým, lebo nepriateľská jazda im nedovolila vzďaľovať sa.
Aténčania na tretí deň po vyrazení od Syrakúz vstali zavčasu rána a vypochodovali z tábora cez kopec a opevnenie, no stretli sa tam so Syrakúzanmi, ktorí sa tam dostali skôr a boli zoradení v niekoľkých radoch za sebou na ochranu opevnenia- to miesto bolo totiž úzke. Aténčania sa snažili útokom obsadiť opevnenie. Obrancovia sa húževnato bránili a strieľali proti ním šípy a tak sa Aténčanom opevnenie nepodarilo dobyť, preto znova ustúpili a odpočívali. Náhodou vtedy začalo hrmieť a pršať, ako sa to zvyčajne stáva začiatkom jesene. Aj preto sa nálada Aténčanov zhoršila, lebo si mysleli, že aj toto sa deje preto, aby im to prinieslo záhubu. Kým Aténčania odpočívali, Gyllipos poslal oddiel vojska, aby postavil druhý múr za nimi z tej strany, odkiaľ prišli, no aj Aténčania poslali proti ním niekoľko jednotiek, aby im v tom stavaní zabránili. Podarilo sa im Syrakúzanom prekaziť ich plány a tak ustúpili väčšmi k rovine a utáborili sa, lebo prichádzala noc. Na druhý deň tiahli ďalej a Syrakúzania na nich dorážali zo všetkých strán a mnohých poranili. Kedykoľvek Aténčania zaútočili, oni ustúpili a kedykoľvek Aténčania ustupovali, Syrakúzania dorážali na nich a napádali aspoň týl útvaru, aby zahnali na útek aspoň malý oddiel a tak nahnali strach celému vojsku. Takto Aténčania ešte dlho kládli odpor, potom prešli dopredu ešte 5-6 stadií a uložili sa na oddych na rovine. Syrakúzania ich nechali na pokoji na vrátili sa do svojho tábora.
V noci sa Nikias a Demostenes rozhodli - keďže videli, že vojaci sú pre nedostatok potravín v žalostnej situácii, ako aj pre to, lebo mnohí boli ranení po útokoch nepriateľov - zapáliť čo najviac ohňov a odviesť vojsko nie tou cestou, ktorou pôvodne mysleli, ale práve opačným smerom, tam kde mali Syrakúzania stráže, čiže k moru. Celá výprava Aténčanov teda smerovala nie ku Katane, ale do inej oblasti Sicílie, ku Kamarine a Gele a k iným gréckym a barbarským mestám na tejto strane. Keď teda zapálili vatry, dali sa na pochod v noci. No ako sa to občas stáva vo všetkých vojskách a hlavne veľkých, podľahli strachu a zmätku a o to väčšiemu, že tiahli v noci cez nepriateľské územie a v bezprostrednej blízkosti od nepriateľov. Nikiov oddiel, ktorý pochodoval v zomknutom tvare vpredu, prešiel dosť veľkú vzdialenosť, kým Demostenov oddiel sa rozpadol na niekoľko časti a postupovali v chaose a bez zoradenia. No predsa sa všetci na svitaní dostali k moru a na cestu, ktorá sa nazýva Helorínska, aby sa popri nej dostali k rieke Kakyparis a tiahli potom vnútrozemím popri jej toku, smerom nahor, lebo dúfali, že sa tam stretnú so Sikelmi, ktorých si zavolali na pomoc. Keď prišli k rieke, aj tam našli oddiel Syrakúzanov, ktorí robili hrádzu cez brod a kolovú stenu. Zahnali ich na útek, prešli rieku a postupovali k ďalšej rieke tak, ako im kázali ich velitelia.
Tí Syrakúzania a ich spojenci, ktorí boli v tábore pri pôvodnom tábore Aténčanov z ktorého Aténčania nadránom odišli, spozorovali ich odchod, začali väčšina z nich obviňovať Gyllipa, že im úmyselne dovolil odísť. No nebolo ťažké zistiť ktorým smerom išli, vybrali sa teda za nimi, aby ich prenasledovali a znovu ich dostihli okolo obeda. Keď sa priblížili k Demostenovmu oddielu, ktorý postupoval pomaly a bol vzadu, lebo jeho vojaci v noci porušili postupovú disciplínu, ihneď ho napadli a rozpútal sa boj. Syrakúzska jazda, vďaka neporiadku, ktorý bol v celom Demostenovom oddiele, tým ľahšie mohla napadnúť časť Demostenovho oddielu a zovrieť ich na jednom mieste, lebo boli odtrhnutí od ostatného vojska. Medzitým Nikiov oddiel bol vpredu asi 50 stadií, lebo Nikiovi vojaci postupovali rýchlejšie ako Demostenovi, predpokladajúc že v takej situácii sa nemá zastavovať, kým nepriateľ nezaútočí, ale treba sa ponáhľať a bojovať iba v nevyhnutnom prípade. Naopak Demostenes , ktorý bol s vojskom vzadu a na ktorého oddiely nepriateľ najskôr zaútočil, bol nútený ustavične bojovať. Aj teraz, keď zistil, že má za chrbtom Syrakúzanov, spomalil postup a zoradil vojsko do boja, čím stratil ďalší čas a nepriatelia ho obkľúčili. Vtedy sám a jeho vojaci podľahli zmätku, lebo zistili, že sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii. Boli zatlačení na akési miesto, ktoré bolo ohradené dookola múrom, cez ktoré viedla cesta a rástlo tam veľa olív a zo všetkých strán boli ostreľovaní. Syrakúzania skutočne radšej chceli bojovať aj na takom malom priestore, než by sa mali stretnúť v boji muža proti mužovi na otvorenom priestore. Veď boj na veľkom priestore na život a na smrť s ľuďmi, ktorí stratili všetky nádeje , by bol pre Aténčanov výhodnejší ako pre nich. A okrem toho o ich víťazstve nebolo možné pochybovať, chceli uniknúť skôr pred možnou porážkou a záhubou, než aby mysleli na niečo iné. A navyše verili, že týmto obkľúčením by mohli zlomiť ich odpor a pochytať ich do zajatia.
Keď Aténčanov a ich spojencov bili po celý deň zo všetkých strán a videli, že sú doráňaní od striel a iných útrap, Gyllipos a Syrakúzania so spojencami kázali oznámiť ostrovanom, že im dajú slobodu, ak prejdú na ich stranu. Na túto výzvu sa niekoľko oddielov vzdalo a prešlo na ich stranu. Po tejto dezercii sa Demostenes vzdal a bola uzavretá dohoda s ostatnými vojakmi Demostenovho oddielu, ktorí zložili zbrane s prísahou, že nik nepríde o život ani násilím, ani vo väzení, či odopretím najnevyhnutnejších potrieb. Všetci sa vzdali, bolo ich 6.000, odovzdali všetky peniaze, ktoré mali a nasýpali ich na obrátené štíty, z ktorých naplnili štyri. Potom Syrakúzania ihneď odviedli zajatcov do mesta. Medzitým Nikias a jeho vojaci ešte v ten istý deň prišli k rieke Erineos a keď ju prebrodili, utáborili sa na jednom návrší."
Takto skončil vojsko slávneho Demostena. V boji proti domorodcom nemali šancu a keď ešte k tomu aténski vojaci si zmysleli, že svojou nedisciplinovanosťou sa zachránia. Na začiatku ich bolo okolo 20.000 a spolu s Nikiom okolo 40.000. Po kapitulácii ich zostalo 6.000. Za štyri dni zdecimovať skvelé vycvičené vojsko takmer na 1/3 bol heroický výsledok. No bol tu ešte Nikias, ktorý nebol slabý a disciplína v jeho vojsku bola silná. Gyllipos pri svojom príchode ponúkol Aténčanom odchod. Oni ho vtedy vysmiali. Aj teraz Demostenovi navrhol kapituláciu a ten to našťastie prijal. Nikias bude ešte škrečkovať, ale okolnosti ho prinútia zmeniť názor. No za cenu obrovských obetí a strát. V ďalšej časti vám opíšem, ako skončí Nikiov oddiel a či sa podarí Aténčanom pod vedením Nikia uniknúť, keď Demostenov oddiel prestal, ako bojová jednotka na Sicílii, existovať.
