Bola to veľká a slávna výprava, ale už vo svojom začiatku mala veľké negatívum, ktoré ju odsúdilo k neúspechu. Išli dobýjať slobodnú krajinu, ktorá bola bez konfliktov a rozbrojov a bola pomerne silná. Silná po všetkých stránkach, ale najsilnejšia v oduševnení brániť svoju slobodu. Mohli ste so mnou sledovať celú anabázu Aténčanov až do ich trpkého konca a podával som k tomu svoje komentáre. Viem, bol to len môj subjektívny pohľad (tak ako vo všetkých predchádzajúcich častiach a bude aj v nasledujúcich), ktorý sa nemusel stotožňovať s tým, čo sa snažím prezentovať- byť nezaujatým historikom, no môj pohľad je taký, aký je. Pokiaľ som túto knihu čítal prvý krát, nečakal som taký záver. Vedel som z dejepisu, že Aténčania v tejto výprave prehrali, ale že im Syrakúzania nadelia až taký debakel, to som vtedy nečakal. No je samozrejmé, že každá nespravodlivosť sa skôr, či neskôr vráti a Aténčania si to plne zaslúžili. Spomeňte si, ako predtým ubližovali iným.
Tukydides sa tejto výprave venoval takmer nepretržite. Je len málo zmienok (počas tejto výpravy) o iných udalostiach v Grécku. Ak boli nejaké, tak väčšinou v náväznosti na túto výpravu. No mám dojem, že jeho opis je precízny, hoci neveľmi presný. Je to možno chybou prekladov diela, ktorého originál sa nenašiel a tak túto precíznosť musíme akceptovať tak, ako je nám to podávané. Nedávno sa mi dostalo do rúk dielo jedného amerického spisovateľa o dejinách Antiky a len tak (úplne náhodou...:) )som si nalistoval peloponézsku vojnu a tam som si všimol Nikiov mier- a podľa autora tejto publikácie bol vraj podpísaný na 20 rokov. Teraz som na pochybách, či sa mýli náš prekladateľ P. Kuklica, alebo autor tamtej publikácie. Na wikipédiu sa nedá vôbec spoľahnúť, lebo tá píše úplne od veci a nepravdivo, tak ako aj iné články na Internete, ktoré sú dokonca zavádzajúce aj v podstatných veciach jednotlivých udalosti. No vlastným skúmaním z iných publikácii som zistil, že tento mier bol podpísaný na 50 rokov, ale vzhľadom k tomu, že to napísal spisovateľ krajiny, ktorá je „in", tak pravdou bude pravdepodobne to, čo napísal on a nie ja.
Nechajme wikipédiu wikipédiou a ponorme sa do rozprávania Tukydida o osudoch aténskej výpravy na Sicílii a hlavne o Nikiovi, ktorému postavil pomník, aký nepostavil žiadnemu aktérovi tejto vojny.
„Syrakúzania a ich spojenci sa potom zhromaždili a vzali so sebou podľa možností čo najväčší počet zajatcov a ukoristených zbraní a vrátili sa do mesta. Všetkých ostatných zajatcov- Aténčanov a ich spojencov- poslali do kameňolomov, podľa nich do najbezpečnejšieho žalára; vojvodcov Nikia a Demostena napriek Gyllipovmu zákazu zabili. Gyllipos sa totiž nazdával, že by to bol jeden z najvynikajúcejších činov, keby bol do Lacedemonu priviedol okrem iného aj vojvodcov nepriateľského vojska. Demostenes bol aj jeho najnenávidenejším nepriateľom pre udalosti pri Pyle, avšak druhý, Nikias, mu preukázal službu v tejto záležitosti; presvedčil Aténčanov, aby uzavreli mier, na základe ktorého boli prepustení zajatci z ostrova Sfaktéria. Preto si ho aj Lacedemončania vážili a hlavne preto sa mu aj Nikias vzdal. Ale potom ho dali niektorí Syrakúzania zabiť, jedni vraj preto, lebo s ním boli v tajnom styku a báli sa, že pri výsluchu ich môže prezradiť, čo by narušilo ich terajší úspech, druhí, najmä Korinťania, mali strach, aby niektorých nepodplatil a neutiekol, lebo bol bohatý a aby sa kvôli nemu nedostali potom do nebezpečenstva. Pre toto, alebo pre niečo iné zabili Nikia, syna Nikeratovho, ktorý si zo všetkých Grékov tých čias nezaslúžil takýto osud. A to je všeobecná mienka, pretože sa vždy pridržiaval čestných zásad.
Spočiatku sa Syrakúzania správali k zajatcom v kameňolome veľmi kruto. V hlbokom a tesnom priestore ich bolo veľa, sprvu ich umáralo aj Slnko a páľava, lebo nemali nad hlavou ani strechu, v jesenných nociach bolo už chladno a nečakané zmeny počasia zapríčiňovali rôzne choroby. Keďže vojaci na tomto malom priestore vykonávali všetky potreby a kopili sa tam aj mŕtvoly tých, čo zomreli z akýchkoľvek príčin, vplyvom počasia sa tam tvoril hrozný zápach. Okrem toho trpeli hladom a smädom, lebo osem mesiacov dávali každému dve kotyly potravy a jednu kotylu vody. A neminulo ich už nič, čo môže vytrpieť človek, keď sa dostane do takej situácie. Približne sedemdesiat dní žili v takých podmienkach všetci pokope. Potom ich všetkých, okrem Aténčanov, ďalej Sicílčanov, ktorí bojovali po ich boku a Italikov predali do otroctva. Celkovo sa dostalo do zajatia okolo 7.000 vojakov, čo nemôže nik presne zrátať.
Toto bola pre Grékov najdôležitejšia udalosť, akú kedy zažili v tejto vojne. Verím, že bola najdôležitejšou udalosťou, akú poznáme z gréckych dejín, o ktorej sme počuli a aj čo sa týka slávy, ktorú dosiahli víťazi a práve tak aj nešťastia, do ktorého sa dostali porazení. Keďže Aténčania boli porazení na pevnine i na mori, ich utrpenia boli v každom ohľade obrovské. Iba malej časti sa podarilo zachrániť a vrátiť sa do vlasti. Tak sa skončila výprava na Sicíliu."
Päť dní trvalo zničenie Aténskeho vojska od jeho odchodu z Epipol. Ako som už mnohokrát naznačoval, Aténčania to nemali jednoduché a táto výprava stála Atény veľa lodí, peňazí a aj ľudí. Straty boli obrovské každým ohľadom a nedali sa len tak ľahko nahradiť. Ich spojenci, ktorí boli k spojenectvu nanútení silou, či inými trikmi dostali príležitosť zbaviť sa jarma. Taktiež Syrakúzy mali veľké výdavky a aj straty, hoci korisť bola viac než výdatná, a to také, že pravdepodobne spôsobili ich podliahnutie Kartágincom (čo spomenie neskôr Xenofón vo svojich Gréckych dejinách). V 8. Tukydidovej knihe tohto roku vojny vám opíšem, čo sa dialo v Aténach po obdŕžaní správy o porážke a čo podnikli Lacedemončania. Vojna sa prenesie na pevninu a opäť budeme svedkami rôznych intríg, politických zvratov a vojnových stretov spôsobených pokračovaním peloponézskej vojny.
