Podľa Plutarcha správu o katastrofe do Atén priniesol akýsi holič, ktorý takmer nič k tomu nevedel povedať a na základe toho, že nič bližšie nevedel určiť, bol „demokraticky" odsúdený za šírenie poplašných správ na smrť. Možno si poviete, že to bol z jeho strany nerozumný krok, ale ako vieme, holiči vedia takmer vždy všetko včas a v predstihu. No na jeho škodu bol príliš iniciatívny a jeho dobrá vôľa sa stretla s hlbokým neporozumením a nepochopením. Tukydides vo svojej knihe Historiai nič bližšie o tom, kto prvý túto správu do Atén priniesol, nepíše, no píše mnohé iné veci, ktoré sú zaujímavé aj z toho hľadiska, že poukazujú na to, ako ľudia dokážu byť zaslepení a namyslení a rýchlo zabúdajú na svoje rozhodnutia, ktoré prijali vo všeobecnom konsenze. Najviac sa mi páči, ako zmenia svoje správanie voči tým, ktorí predpovedali úspech. Ponorme sa do opisu tejto správy tak, ako je to uvedené v preklade tejto knihy od Petra Kuklicu.
„Keď to Atén prišla správa o katastrofe, dlho tam nechceli veriť ani zaručeným správam, čo priniesli vychýrení vojaci, ktorým sa podarilo uniknúť z tohto nešťastia. Nikomu ani na um nezišlo, že by tak rýchlo mohlo dôjsť k úplnej skaze. Keď sa nakoniec dali presvedčiť, začali sa hnevať na rečníkov, ktorí ich nedávno vyzývali zúčastniť sa na vojne, akoby to oni sami nerozhodli hlasovaním o vojenskej výprave. Takisto prejavovali nenávisť voči tým, čo kladne vysvetľovali znamenia a proti veštcom, ktorí svojimi veštbami vyslovovali nádej, že ovládnu celú Sicíliu. Súčasne sa začalo šíriť všeobecné znepokojenie nad situáciou, ktorá nastala po katastrofe a ľudí sa zmocňoval strach a hrôza. Jednak na nich doliehala strata toľkých hoplitov, čo bola veľká škoda pre štát i pre pozostalých a takisto jazdcov a námorníkov a posádok lodí jednak preto, lebo nemali dostatok koní a ani lodí v prístave a napokon ani peňazí v štátnej pokladnici, teda strácali nádej na záchranu. Mohli očakávať, že nepriatelia zo Sicílie po takomto víťazstve môžu čoskoro priplávať do Pirea a že nepriatelia Aténčanov v Grécku začnú na nich s najväčším úsilím útočiť na pevnine i na mori za pomoci ostatných spojencov.
No Aténčania sa predsa rozhodli, že nepriateľovi sa nesmie ustupovať, ale pokiaľ to okolnosti dovoľujú, vystrojiť nové vojsko a loďstvo, zadovážiť si zásoby dreva na stavbu lodí a peniaze, aby mohli pevne držať v rukách spojencov, najmä Euboiu. Bolo rozhodnuté v rozumnej miere znížiť štátne trovy a zvolať radu starších a občanov, ktorí by vzhľadom na vážnosť súčasnej situácie a vzhľadom na potrebné záležitosti prijali nevyhnutné rozhodnutia. Pod vplyvom strachu, ako sa to často stáva v dave, boli ochotní poslušne sa podrobiť rozkazom. Naozaj ihneď začali plniť všetky rozhodnutia. Tak sa skončilo obdobie leta".
Pravdepodobne tu je možné hľadať základy toho, ako sa priama demokracia premenila na zastupiteľskú a kde sa ľud zbavil zodpovednosti za svoje rozhodnutia a preniesol ju na plecia iných, ktorí si potom začali z toho robiť živobytie a ktorých v súčasnosti nazývame politikmi. Najhoršie na tom je to, že tak ako sa ľud zbavil zodpovednosti za svoje rozhodnutia a preniesol ich na plecia týchto politikov, tak aj títo politici necítia žiadnu zodpovednosť za svoje konanie a zodpovednosť za svoje činy zvaľujú spätne na ľud. Veď mnohokrát nám bolo politikmi prezentované, že ľud si to vyvolil, ľud to tak chce, že boli zvolení národom atď. Dôsledky a následky rozhodnutí a konania politikov však nesie vždy len ľud.
„V nasledujúcej zime, po veľkej porážke Aténčanov na Sicílii, sa všetci Gréci pripravovali na vzburu a dokonca aj tí, čo boli dovtedy neutrálni, uznali, že aj keď ich nikto nežiada o pomoc, netreba vyčkávať a nezúčastňovať sa vo vojne, ale skôr sami musia proti Aténčanom vystúpiť, lebo sa sami presvedčili, že by Aténčania boli podnikli výpravu proti nim, keby sa ich výprava na Sicíliu bola skončila úspechom. Zároveň si uvedomovali, že teraz by vojna netrvala dlho a bolo by dobré sa v nej zúčastniť. Spojenci Lacedemončanov boli teraz odhodlanejší bojovať ako kedykoľvek predtým, aby sa čo najskôr zbavili ťažkostí. Predovšetkým nadobudli odvahu vzbúriť sa tí, ktorých Aténčania ovládali, hoci neboli silní, lebo posudzovali situáciu z vlastného hľadiska a predpokladali, že Aténčania nebudú schopní sa udržať do budúceho leta. Všetky tieto okolnosti zvyšovali sebavedomie Lacedemončanov. Okrem toho sa mohli spoliehať, že sa k nim pripoja aj Sicílski spojenci s početným vojskom už začiatkom jari a v nevyhnutnom prípade použijú silu ich loďstva. S týmito predpokladmi mali veľkú nádej, že ak sa so všetkými silami vrhnú do vojny, skončí sa pre nich šťastne a zbavia sa raz a navždy strašného nebezpečenstva, ktoré im hrozilo zo strany Aténčanov, hlavne keby si podrobili Sicíliu a tým pádom by Aténčania mohli získať nadvládu nad celým Gréckom.
Preto ich kráľ Agis ešte v tú zimu vyrazil s oddielom vojska z Dekeleie a vybral peniaze na loďstvo od spojencov. Potom postupoval k malijskému zálivu v kraji Oitaiov, jeho dávnych nepriateľov, získal bohatú korisť a nariadil platiť kontribúciu. Takto prinútil Achajcov vo Ftií a veľa kmeňov v tejto oblasti, aby mu vydali rukojemníkov a vydali peniaze nehľadiac na neochotu a odpor Tesálčanov, ktorým patrila táto oblasť (chudák Achileus, musel sa asi v hrobe obracať- poznámka A.B.) Rukojemníkov odoslal do Korintu a pokúsil sa prinútiť tieto kmene, aby sa pripojili k Lacedemonskému spojenectvu. Zároveň Lacedemonskí úradníci poslali do spojeneckých miest posolstvá, aby spolu vystrojili 100 lodí. Oni sami s Boióťanmi mali vystrojiť 25 lodí, Fókovia a Lokrovia po 15, ďalej Korinťania, Arkáďania, Pellenčania a Sikyončania po 10 lodí, Megarčania, Troizenčania, Epidaurčania a Hermiončania takisto po 10. Okrem toho sa začali všeobecnej pripravovať na vojnu, aby sa do nej pustili, len čo príde jar.
Aténčania sa takisto začali pripravovať na vojnu podľa vlastného plánu. Pripravovali si drevo na stavbu lodí, stavali lode a opevňovali Sunion, aby lode s obilím mohli pokojne plávať popri myse. Zároveň opustili pevnosť na Lakónskom pobreží (ktorú nechal vybudovať Demostenes na ceste na Sicíliu) a podľa možností obmedzili aj iné výdavky, no zvlášť pozorne sledovali spojencov, lebo sa báli ich vzbúr."
Verím tomu, že Aténčania sami nečakali, že výprava dopadne takto, hoci ich aj pred týmto variantom Nikias varoval. Predpoklad Lacedemončanov bol v mnohých ohľadoch správny a ich snahy a činnosť, dalo by sa povedať, aj zákonité. Začínam však prichádzať k názoru, že touto svojou prílišnou snahou urobili to, čo nemali a to bolo začiatkom ich budúcich problémov a ktoré ich nakoniec stáli ich existenciu.
