Už druhýkrát sa Demostenes plaví na Sicíliu. Prvýkrát mal priviesť (hoci neoficiálne, lebo vtedy ešte nebol stratégom) vojsko ku Kerkyre pred cca 12. rokmi, kde úlohu nesplnil pre búrku. Tá búrka bola príčinou, že sa musel vylodiť pri Pyle. Vtedajšia nedisciplinovanosť spôsobila lavínový efekt mnohých udalosti, ktoré mali výsledok v porážke Lacedemončanov na Sfaktérii a neskôr aj v smrti Kleona, ktorý vďaka tomuto víťazstvu tak spyšnel, že pri Amfipolide veľmi podcenil Brasida (ktorý tiež vtedy zahynul) a takmer mu Peloponézania zmasakrovali celé vojsko. Aj terajšia nedôslednosť bude mať dohru, no nie takú ako vtedy, ale rovnako prekvapivú. Každý deň omeškania príchodu posíl bude mať za dôsledok zo dňa na deň silnejšie vojsko a loďstvo Syrakúzanov. A potom sa naplnia Nikiove slová. Ale až POTOM. Keď si odpykajú všetky previnenia v utrpení takom, aké radi prichystávali iným. Aténčania neboli veľkodušní protivníci. Aj keď dali milosť jednému ostrovu, nebolo to z veľkodušnosti, ale z vypočítavosti, zo ziskuchtivosti a hlavne nie zadarmo. Ich politika bola predchodcom rímskej a mám dojem (čo som mnohokrát proklamoval), že aj jeden súčasný štát má veľmi podobnú politiku.
"Len čo sa zhromaždilo loďstvo, s ktorým mal Demostenes odplávať na Sicíliu, odplávalo z Aiginy, plavilo sa smerom k Peloponézu a spojilo sa s 30 aténskymi loďami, ktorým velil Charikles. Najprv zobrali na lode niekoľkých argejských hoplitov a plavili k Lakónii, potom spustošili časť územia Limerského Epidauru a pristali pri lakónskej Kytere, kde je Apolonov chrám. Vyplienili tam krajinu a opevnili miesto, spojené s pevninou iba úzkou šijou, aby tam nemohli prebiehať lacedemonskí hopliti a aby tam z neho, tak ako z Pylu, mohli vojaci podnikať lúpežné výpady... ."
Mám dojem, že bolo srdcovou záležitosťou Demostena stavať v Lakónii pevnosti. Vtedy pri Pyle to ešte malo aký- taký zmysel, lebo aj po more a pomerne veľkých stratách v bojoch, mali dostatok vojakov. Lenže teraz ich hlavné vojsko a loďstvo bolo na Sicílii, ďalšia časť bola pri Dekeleie a podstatne veľkú časť nechal Demostenes pri Kytere. Tento čin nebol prezieravý a mám dojem, ako keby Demostenes žil v minulosti a nevedel zhodnotiť súčasnosť.
"...Po obsadení tohto miesta Demostenes odišiel na Kyteru, aby získal posilu od tamojších spojencov a čo najrýchlejšie odplával na Sicíliu. Charikles tam ostal, kým nevybudovali opevnenie, potom tam nechal posádku a vrátil sa na 30 lodiach a s argejskými hoplitmi do Atén.
V to leto prišlo do Atén 1500 tráckych peltastov z kmeňa Diakov, aby sa plavili s Demostenom na Sicíliu. Keďže prišli neskoro, Aténčania sa dohodli, že ich pošlú späť domov, odkiaľ prišli. Držať ich pre dekelejskú vojnu sa im zdalo dosť nákladné, lebo každý vojak dostával jednu drachmu denne. Dekeleia bola spočiatku obsadená (najmä toto leto) celým peloponézskym vojskom, neskôr tam boli posielané posádky z rozličných miest a striedali sa vždy po istom čase. Dekeleia sa stala základňou pre výpady do Atiky. Tieto výpady spôsobovali Aténčanom materiálne škody a straty na životoch zhoršovali situáciu Aténčanov. Kedysi výpady Peloponézanov netrvali dlho a neprekážali obyvateľom na iných miestach zbierať úrodu, no v poslednom čase, keď mali pred nosom nepriateľskú posádku, tak sa situácia zmenila. Atika bola pod neustálym tlakom. Ustavične tam bol lacedemonský kráľ Agis, ktorý sa horlivo venoval vojenským záležitostiam. Aténčania museli znášať najväčšie útrapy. Veď takmer celá ich krajina bola v rukách nepriateľov a vyše 20.000 otrokov, prevažne remeselníkov utieklo k nepriateľom. Všetok dobytok, mulice a kone hynuli následkom rán a chorôb, ktoré z týchto rán dostávali, lebo peloponézski jazdci každodenne podnikali výpravy proti Aténčanom a pustošili krajinu. Takisto aténski jazdci sa častejšie pri plnení úloh, stretávali s nepriateľskými hoplitmi, kde ich kone boli poranené, či dokonca zabité.
Doprava potravín z Euboie, ktorá sa predtým uskutočňovala kratšou cestou z Oropu cez Dekeleiu, bola teraz po mori popri myse Sunion, čím sa stala nákladnejšou. Okrem toho mesto trpelo nedostatkom všetkého materiálu, ktorý sa musel dovážať a bolo ako v obkľúčení, bolo teda vojenským táborom. Vo dne sa Aténčania striedali na stráži za cimburím na hradbách a na opevnení, v noci boli všetci (okrem jazdcov) v tábore, alebo na hradbách a trpeli tak v lete, ako aj v zime. Najväčšmi ich trápilo to, že museli viesť súčasne dve vojny, no i napriek tomu preukázali takú túžbu po víťazstve, že by tomu sotva dakto uveril, keby bol o tom predtým počul. Nedbali na to, že ich Peloponézania držali v obkľúčení, nechceli odísť zo Sicílie a sami takisto obliehali ( (?) - poznámka antiku) Syrakúzy, mesto, ktoré samo o sebe nebolo menšie ako Atény. Ostatní Gréci ani nechceli veriť, s akým úsilím a odvahou odolávajú. Veď na začiatku tejto vojny jedni rátali, že potrvá rok, iní že dva, niektorí ju odhadovali na tri roky, ak Peloponézania vtrhnú do ich krajov. No nikomu ani len na um nezišlo, že 17 rokov po prvom vpáde, vyčerpaní vojnovým utrpením a morom sa vydajú na Sicíliu, do vojny rovnako ťažkej, ako bola predchádzajúca - peloponézska. Keďže museli znášať veľké výdavky a útrapy kvôli Dekelei, dostali sa do katastrofálnej situácie. V tom čase uložili svojim podrobeným, okrem zvyčajného daňového odvodu, ešte daň z tovaru, ktorý sa prepravoval po mori, vo výške dnešných 15 % v domnení, že tak sa zvýšia ich príjmy. Výdavky totiž nezostávali rovnaké, ale silne rástli, úmerne s predlžovaním vojny a dôchodky sa naopak znižovali."
Je to zo strany Tukydida nádherný opis situácie a jej pomerne triezve zhodnotenie. Len mi tu niečo chýba a to - kto je vinný za tento stav a nie čo je príčinou. Asi do takých podrobností nechcel zachádzať, lebo by jeho kniha mala podstatne viac stránok. No inokedy mu nevadí urobiť podrobný rozbor aj s určením pôvodcu, teraz, čo sa týka Aténčanov, tak ich ľutuje. Tomu sa vraví patriotizmus. Aj keď bol vyhnaný, aj tak nenadáva na Aténčanov a Atény. Mesto a jeho obyvateľov si váži a ctí, čo sa nedá napísať o niektorých našich spoluobčanov, ktorí by to, že sú Slováci, najradšej úplne vygumovali a zabudli na to a ešte druhých presviedčajú o tom, že so Slovenskom nechcú mať a ani nemajú nič spoločné. Tukydides pochodil kus vtedajšieho sveta, a to chodenie nebolo také jednoduché, ako sa to javí a robí teraz, ale nebol kozmopolita. Žeby tá úcta k mestu a štátu vychádzala z toho, že bol sofista? Ale my sme vo všeobecnosti vzdelanejší, ako bol vtedy Tukydides, či Sofokles a predsa sa nájdu jedinci z nášho národa, ktorí by názov Slovensko zmazali z mapy sveta a všetkých tých, čo sa hrdia tým, že sú Slováci, alebo patria nejako k Slovensku a jeho tradíciám, by najradšej zniesli pod čiernu zem.
V ďalších častiach nás čakajú ešte krajšie opisy situácii, kde v nejednom prípade bude písať tak, ako keby sám zažíval to nešťastie, ktoré bude opisovať. A jednému vojvodcovi postaví krásny pomník slovami, aké nenapísal nikomu. No k tomu je ešte ďaleko, ale začínajú sa napĺňať Periklove slová z jeho poslednej reči, ktorých záver zhodnotil konkrétne ohľadom tejto výpravy Tukydides v závere svojho článku vo svojej druhej knihe, v druhom roku vojny a ktorý som aj ja uviedol pod názvom Posledná Periklova reč.
