Gréci sú hrdinský národ a to dosvedčili aj pri bitke pri Maratóne (-490, 12. september), Termopylách (-480, 11. august) a Platajách (-479) - ako pešiaci a ako námorníci pri Artemisiu (podporná námorná bitka pre obrancov Termopyl), Salamíne a Mykale, ale ak bojujú disciplinovane a zodpovedne a proti cudzincom. No tu v tejto bitke sa jednalo o to, aby si jedni Gréci zotročili druhých Grékov. Čo sa tým druhým samozrejme neveľmi páčilo. Ponorme sa do Tukydidovho opisu tohto boja, ktorý to zaznamenal tak, ako ho zaznamenal a podal to vo svojich Dejinách, ktoré u nás vyšli v preklade od P. Kuklicu pod názvom Dejiny peloponézskej vojny.
..." Od tejto chvíle začali Aténčania podliehať zmätku a bezradnosti a nebolo ľahké získať presné informácie, čo sa deje na jednej alebo na druhej strane. Veď aj cez deň, keď možno zreteľnejšie zistiť, čo sa deje, priamy účastník bojov sotva pochopí, čo má sám robiť a nie ešte všeobecnú situáciu. Ako teda bolo možné urobiť si jasnú predstavu o priebehu bitky v noci medzi dvoma veľkými vojskami? Noc bola jasná, svietil mesiac a vojaci rozoznávali jeden druhého ako sa to dá za mesačného svitu, videli teda pred sebou postavy, ale neboli schopní s istotou rozlíšiť spolubojovníkov od nepriateľov. Na malom priestore bojovalo veľmi veľa hoplitov obidvoch vojsk. Jedna časť aténskeho vojska začala po odpore Boióťanov v boji podliehať, iná sa po prvom útoku s úspechom prebíjala vpred. Ostatné vojsko alebo už zväčša obsadilo návršie alebo sa naň dostávalo, alebo vojaci nevedeli, ktorým smerom majú postupovať, pretože len čo sa prví dali na útek, nastal zmätok a v tej hlučnej trme-vrme bolo ťažké vyznať sa. Syrakúzania a ich spojenci sa po úspechu navzájom povzbudzovali veľkým krikom, lebo uprostred noci sa nemohli spojiť iným spôsobom, no zároveň odrážali útoky nepriateľov (takisto krikom). Na druhej strane sa Aténčania navzájom hľadali a všetkých, čo prichádzali zo strany nepriateľa, pokladali za nepriateľov, hoci to boli Aténčania, ktorí bežali naspäť k svojim. Keďže nemali inú možnosť rozoznať svojich od nepriateľa, jednostaj žiadali heslo. V ich radoch tak nastal ohromný hluk, lebo všetci sa vypytovali naraz a takto odpovedajúc prezradili svoje heslo nepriateľom, ktorí boli blízko. Aténčania nepoznali heslo Syrakúzanov, tí ho totiž neboli nútení prezradiť, lebo sa lepšie poznávali, lebo víťazili a neboli takto rozptýlení. Preto ak v boji Aténčania aj zvíťazili nad nepriateľskými oddielmi, nepriatelia sa predsa dostávali z nebezpečenstva, lebo poznali heslo Aténčanov. Ak však Aténčania na heslo Syrakúzanov neodpovedali, Syrakúzania ich zabíjali. Aténčanom škodilo najmä to, keď spievali paian, lebo ho obidve strany spievali takmer rovnako, čo ich pravdaže mýlilo. Vždy, keď Argejčania, Kerkyrčania alebo iní Dórovia v aténskom vojsku zaspievali paian, naháňali Aténčanom strach, akoby ho spievali nepriatelia. Nakoniec sa zmätok tak rozšíril na celé vojsko, že bál sa priateľ priateľa, občan občana a začali sa vzájomne napádať a nebolo ich ľahké od seba odtrhnúť (ani nasilu). A keďže od Epipol sa dá zísť dolu iba úzkym chodníčkom, mnohí vojaci, aby sa zachránili pred prenasledovateľmi, vrhali sa do priepasti a hynuli. Ostatní, ktorým sa so šťastím podarilo dostať sa na rovinu - a boli to starší vojaci, čo sa vyznali v teréne - dostali sa do svojho tábora. Tých Aténčanov, čo k svojmu táboru prišli neskoršie alebo si pomýlili cestu alebo zablúdili v teréne, tých na úsvite zabíjali Syrakúzski jazdci.
Na druhý deň postavili Syrakúzania dve tropaia. Jeden v Epipolách pri ceste na návršie a druhý tam, kde sa Boióťania postavili na odpor Aténčanom. Podľa dohovoru o prímerí Aténčania dostali možnosť pozbierať telá padlých. Počet padlých Aténčanov a ich spojencov bol veľký, takisto sa do rúk nepriateľov dostalo veľa zbraní, ba oveľa viac ako od padlých nepriateľov. Totiž z vojakov, ktorí boli nútení skákať z útesov do priepasti odhodiac svoje štíty časť zahynula a časť zostala na žive no bez zbraní.
Po takomto neočakávanom úspechu Syrakúzania nadobudli odvahu akú mali predtým a poslali Sikana s pätnástimi loďami do búriaceho sa Akragantu, aby ho podrobil, ak to bude v jeho silách. Gyllipos sa vypravil po súši do iných sicílskych miest, aby získal vojenské posily, lebo po úspechu v Epipolách mal nádej, že obsadí celé aténske opevnenie".
Demostenova horlivosť a jeho inak pomerne riskantný plán boja v noci neslávili úspech. Vysmieval sa Nikiovi a pritom sám spôsobil Aténčanom takú porážku, ktorá ich priviedla nakoniec ku krachu celej akcie. Bola to rozhodujúca bitka tejto vojny, lebo predchádzajúce boje boli skôr kontaktné a na vyskúšanie si svojich síl na obidvoch stranách. Demostenes išiel do rozhodujúcej bitky v noci bez potrebného zabezpečenia, výcviku a zladenosti nového vojska so starým. V tejto situácii nerozmýšľal ako správny vojvodca, čo ma ináč udivuje, lebo to bol jeden z mála vážnych súperov Peloponézanov. V ďalšej časti týchto dejín vám opíšem ako sa zachovali Aténčania a k akému rozhodnutiu prišli aténski vojvodcovia po tejto porážke, ale ani táto porážka niektorých ešte nezlomila v úsilí pokračovať vo vojne.
