„V ten istý deň syrakúzske vojsko ustúpilo. Na druhý deň syrakúzske loďstvo v počte 76 lodí vyplávalo na more a súčasne s ním pechota postupovala proti aténskemu opevneniu. Aténčania im vyšli oproti na 86 lodiach a keď sa k nepriateľovi priblížili, začali proti nemu útočiť. Na pravom krídle sa Eurymedon rozhodol obkľúčiť nepriateľské lode a držal sa bližšie pri brehu. No Syrakúzania a ich spojenci, ktorí medzitým zvíťazili nad stredom aténskeho loďstva, potom zovreli Eurymedonta s jeho krídlom hlboko vo vnútri prístavu. V nasledujúcej bitke Eurymedon zahynul a jeho lode boli zničené. Potom Syrakúzania začali celé zvyšné aténske loďstvo prenasledovať a zatláčať ho k brehu.
Keď Gylippos zistil, že nepriateľské lode utrpeli porážku a sú hnané preč od vlastného kolového opevnenia a ich postavenia, chcel pobiť tých, čo vystupovali na pevninu, preto sa ponáhľal s časťou vojska k prístavnej hrádzi. Keď však Tyrhéni , ktorí boli spojencami Aténčanov a strážili toto miesto, zistili, že nepriateľ útočí bez bojového poriadku, postavili sa im na odpor. Napadli hlavnú časť syrakúzskeho vojska, zahnali ho na útek a prenasledovali ho do lysimelijského prístavu. Keď potom prichádzali Syrakúzanom a ich spojencom posily, začali sa obávať o svoje lode, stiahli sa k nim a dali sa do boja. Aj Aténčanom na súši sa podarilo zahnať nepriateľov na útek a počas prenasledovania pobiť niekoľkých hoplitov. Medzitým sa aj aténskym hoplitom podarilo zahnať útočníkov na útek a počas prenasledovania pobiť niekoľkých hoplitov. Aj v námornej bitke Aténčania neboli až tak neúspešní ako sa zdalo, lebo väčšinu lodí sa im podarilo zachrániť a dostať ich do svojho kotvišťa. 18 aténskych lodí Syrakúzania a ich spojenci zajali a pobili ich posádky. Ostatné lode im chceli zapáliť, preto naplnili starú nákladnú loď raždím a smolnatým drevom, zapálili ju a pustili v smere vetra, ktorý dul oproti Aténčanom. Aténčania v strachu o lode zhotovili hasiace prostriedky, oheň uhasili a zabránili tomu, aby sa horiaca loď k nim priblížila, čím sa zachránili pred skazou.
Syrakúzania postavili po námornej bitke tropaion, takisto postavili tropaion na počesť víťaznej bitky z predchádzajúce dňa pri aténskom opevnení, kde obkľúčili hoplitov a kde zajali aj aténske kone. Aténčania taktiež postavili tropaion na počesť víťazstva Tyrhénov, ktorí sa postavili na odpor Gyllipovi a druhý na počesť porážky, ktorú spôsobili ostatnému syrakúzskemu vojsku sami.
Teraz po vynikajúcom víťazstve Syrakúzanov aj nad Demostenovým loďstvom, príchod ktorého im spočiatku naháňal strach, Aténčania stratili odvahu. Veľké bolo ich sklamanie a ešte väčšia neochota bojovať ďalej, lebo tu na Sicílii sa Aténčania po prvý raz stretli v boji s mestami, ktoré mali rovnaké vlastnosti ako oni a mali aj demokratické zriadenie ako oni, mali dosť lodí, koní a ostatných prostriedkov potrebných na vedenie vojny. Takéto mestá Aténčania nemohli oslabiť ani tým, že zmenia ich zriadenie a vyvolajú nejaké nezhody, ktoré by mohli využiť vo svoj prospech a ani si ich nemohli podrobiť prevahou vojenskej sily. Naopak, stíhalo ich nešťastie za nešťastím. Ak predtým uznávali nebezpečenstvo svojho postavenia, teraz po neúspechoch na mori (čo vonkoncom nečakali), zdali ich ťažkosti ešte väčšie.
Od toho dňa začali Syrakúzania nebojácne brázdiť vody na lodiach popri prístave a mali v úmysle uzavrieť jeho ústie, aby už Aténčania bez ich vedomia nemohli z neho hocikedy a bez boja vyplávať. Syrakúzania sa totiž už nestarali iba o to, aby sa zachránili sami, ale aj o to, aby znemožnili zachrániť sa Aténčanom, lebo si mysleli (a bolo to v skutočnosti tak), že v skutočnosti sú silnejší ako oni. Rozmýšľali nad tým, že keby sa im podarilo zvíťaziť nad Aténčanmi a ich spojencami, ich statočnosť by uznali všetci Gréci; jedni z nich by dosiahli slobodu, druhí by sa zbavili strachu, lebo zvyšné aténske vojsko by už nevládalo uniesť ťarchu nasledujúcej vojny. Uvažovali, že budú pokladaní za pôvodcov toho všetkého a dosiahnu obdiv súčasníkov a aj budúcich generácií. Tento zápas bol slávny a dôležitý nielen vzhľadom na to, ale aj preto, že neporazia iba Aténčanov ale aj mnohých ich rovnako silných spojencov. No na druhej strane nebojovali len sami, ale so všetkými, čo im prišli na pomoc a bojovali ako vodcovia s Korinťanmi, Lacedemončanmi a inými ich spojencami za to, že svoje mesto vystavili nebezpečenstvu a ukázali, že urobili veľký krok vpred ako námorná veľmoc. Veď naozaj sa ešte nikdy nezišlo toľko vojska, aby sa bojovalo za jediné mesto ak berieme do úvahy počet vojakov, ktorí sa pridali v tejto vojne či už na stranu Aténčanov alebo Lacedemončanov."
Takže tropaia si postavili obe strany, lenže Aténčania to mali tak, ako o jedno storočie nejaký Pyrrhos Epirejský. Ako tieto víťazstva zužitkovali, niečo naznačil už Tukydides a zvyšok uvidíme v ďalších častiach, ale až potom, ako si prečítame výpočet účastníkov sicílskej vojny, tak ako nám to zanechal Tukydides, syn Olorov vo svojej knihe Historiai v preklade od Petra Kuklicu, ktorý ho nazval- Dejiny peloponézskej vojny.
