Takže, ak to zoberieme podľa matematickej logiky, tak ostatní (okrem Chijčanov a Lacedemončanov) v dobe rozkvetu zdravý úsudok nemali. Aténčania, že nemali úsudok, to sa ani nedivím. Zobrali si priveľké sústo, keď sa snažili dobyť Syrakúzy a aj celú Sicíliu, no to ni je nič čudné, lebo ich ekonomika stála a padala na nových trhoch a na platbách od spojencov, či zotročených krajín.
Potom je asi pravdou to, že Lacedemončania mali najlepšie zriadenie. Predtým, ako niekto začne zbierať kamene na moju popravu ukameňovaním, tak by som bol rád keby si prečítal aspoň trochu z mojich článkov (a hlavne reči), kde pojednám o týchto rozdieloch. Lacedemončania až pred rokom (pred týmto, ktorý teraz opisujem) pristúpili k tomu, že od spojencov začali vyberať peňažité náhrady za vedenie vojny. Aténčania to robili takmer od nepamäti (určite od dôb založenia Delského spolku). Zatiaľ čo aj v Aténach došlo k zmenám systému, Lacedemončanov sa tie zmeny nedotýkali. Ostali až do dôb Alexandra Macedónskeho takmer nezmenení. Bolo jedno obdobie, kde efori strhli na seba celú moc, ale bolo to ku koncu, kde Sparta v dôsledku veľkých strát (nielen materiálnych a ľudských, ale aj morálno- politických) prestavala hrať prím na politickom dianí na Peloponéze a aj v celej Hellade. Lykurgova ústava mala asi niečo do seba a celý politický systém Sparty bol asi životaschopnejší, ako by sa niekomu zdalo. A ako som aj raz napísal, bol aj spravodlivejší.
Sicílsku vojnu ešte nechcem dokončiť, lebo jej dôsledok a priame pokračovanie bude až do nastolenia vlády 400. V tejto časti vám opíšem výpravu Aténčanov proti Milétu a pomoc Syrakúzanov v boji proti Aténčanom. Aténčan Tukydides akosi potichučky a úplne ináč opisuje útek aténskeho loďstva od Milétu. Dáva tomu glanc rozumného konania. Sir Arthur Herbert, 1. gróf z Torringtonu, asi nebol prvým... .
„ Na konci leta 1000 aténskych hoplitov a 1500 vojakov z Argu, z ktorých 500 bolo hoplitov vyzbrojených Aténčanmi a 1000 iných spojeneckých vojakov odišlo z Atén pod vedením stratéga Frynicha a Skironida na 48 lodiach, čo prepravovali hoplitov, na Samos. Prepravili sa cez more k Milétu a tam sa utáborili. Proti ním vyrazilo asi 800 milétskych hoplitov a Peloponézania, čo sem prišli s Chalkideom, ako aj niekoľko žoldnierov s Tissafernom a jeho jazdou a zaútočili proti Aténčanom a ich spojencom. Argejčania, podceňujúc nebezpečenstvo, že budú bojovať s Iónmi, ktorých nepokladali za rovnocenných sa netakticky vysunuli dopredu a tak ich Miléťania porazili. Padlo ich asi 300. No Aténčania najprv porazili Peloponézanov, potom zahnali na barbarov a ostatné vojsko, pričom sa nestretli s Miléťanmi, lebo tí, len čo uvideli, že ostatné vojsko je porazené, prestali prenasledovať Argejčanov a ustúpili do svojho mesta. Vtedy Aténčania, zvíťaziac na celej línii, utáborili sa pred hradbami Miléta. V tejto bitke sa stalo, že Ióni porazili Dórov, lebo Aténčania porazili Peloponézanov a Mileťania porazili Argejčanov. Potom Aténčania postavili tropaion a chystali sa múrom opevniť mesto, ktoré bolo postavené neďaleko Milétu na myse, z ktorého chceli dobyť Milétos a neskôr iné mestá.
Medzitým Aténčania dostali neskoro večer správu, že každú chvíľu pripláva z Peloponézu a zo Sicílie 55 lodí. Sicílčania na naliehanie Syrakúzana Hermokrata mali pokračovať v boji až do úplného zničenia aténskeho loďstva; poslali teda 20 lodí zo Syrakúz a 2 zo Selinunta a boli pripravené aj tie, ktoré stavali na Peloponéze. Obe tieto loďstvá zverili Lacedemončanovi Terimenovi, aby ich dopravil k nauarchovi Astyochovi. Najprv priplávali k Leru, ostrovu oproti Milétu. Potom, keď sa vojvodcovia dozvedeli, že Aténčania sa chystajú do vojny proti Milétu, odplávali do Iaského zálivu, aby sa presvedčili o situácii. Keď sa ta dostali, všetci tam prenocovali, ďalej od Milétu, kde sa dozvedeli o boji od Alkibiada, ktorý tam za nimi prišiel na koni. Keďže sa Alkibiades zúčastnil vo vojne na strane Tissaferna, teraz radil Peloponézanom, že ak nechcú stratiť celú Ióniu, musia sa čo najskôr ponáhľať do Miléta, aby zabránili Aténčanom v jeho dobytí.
Rozhodli sa ísť na pomoc Milétu na svitaní. Medzitým aténsky stratég Frynichos dostal z Leru pravdivé správy o nepriateľských lodiach. Hoci ostatní velitelia loďstva chceli zostať pri Miléte, aby tam bojovali na mori, Frynichos vyhlásil, že je možné odložiť boj, kým sa nedozvie niečo hodnoverné o počte nepriateľských lodí, aby vedel, koľko lodí z jeho strany sa im má postaviť na odpor, aby sa prípravy uskutočnili v pokoji, aby sa nemuseli nerozvážne vystavovať nebezpečenstvu a aby sa vyhli výčitkám, že sú zbabelí. Pre aténske loďstvo totiž nie je hanbou, ak ustúpi v príhodnej chvíli, no bolo by väčšou hanbou, keby uzavreli dohodu za akýchkoľvek okolností, ako keby boli porazení. V takom prípade by mesto stihla nielen hanba, ale dostalo by sa ešte do väčšieho nebezpečenstva. Frynichos nástojčivo radil vziať na palubu ranených, pechotu, všetky potreby, lodnú výstroj a veci ktoré priviezli so sebou a nechať tam všetko, čo ukoristili, aby lode neboli preťažené. Nech vraj plávajú na Samos, tam zhromaždia všetky lode a odtiaľ budú podnikať útoky, kedykoľvek to bude potrebné. A presne to aj urobil so súhlasom všetkých vojakov. Takto Frynichos preukázal svoju múdrosť a to nielen v tejto chvíli, ale aj neskôr , kedykoľvek mal niečo za úlohu. A tak Aténčania hneď večer odtiahli od Milétu, hoci nedostali úplné víťazstvo. Argejčania nahnevaní pre svoj neúspech, odplávali čo najrýchlejšie do svojej vlasti.
Peloponézania, hneď na svitaní odplávali z miesta, kde prenocovali a keď pristali pri Miléte, už tam Aténčanov nenašli. V Miléte zostali jeden deň a na druhý deň sa k nim pripojilo loďstvo z Chiu, ktorému bol veliteľom Chalkideas (ktoré predtým prenasledovalo Aténčanov). Peloponézania sa vrátili k miestu prenocovania, aby si zobrali veci, ktoré tam nechali. Len čo odišli, prišiel tam s pechotou Tissafernes a presvedčil ich, aby sa plavili k Iasu, kde sa zdržiaval jeho nepriateľ Amorges. Nečakane zaútočili na Iasos a dobyli ho, pretože tam nečakali iné lode, len atické. Pri útoku sa osobitne vyznamenali Syrakúzania. Peloponézania tam zajali Amorga, nemanželského Pisutnovho syna, ktorý sa vzbúril proti kráľovi a vydali ho živého Tissafernovi, aby ho odviedol kráľovi, ak chce splniť jeho rozkaz. Peloponézania Iasos úplne zničili a vojsko v ňom získalo veľkú korisť. Iasos bolo totiž oddávna bohaté mesto. Amorgovým žoldnierom nespôsobili škodu, pripojili ich k svojmu vojsku, lebo z väčšej časti to boli Peloponézania. Mesto a všetkých zajatcov (slobodných i otrokov) odovzdali Tissafernovi, za čo dostali za každého zajatca 1 dareikos a potom sa vrátili do Miléta. Pedarita, Leontovho syna (ktorého Lacedemončania chceli poslať ako veliteľa na Chios), poslali po pevnine do mesta Erytry s Amorgovými žoldniermi. V Miléte bol za vládcu ustanovený Filippos. Tak sa skončilo leto."
Bolo málo príležitostí, v ktorých by Peloponézania už svojim avizovaným príchodom donútili Aténčanov k úteku. Mám dojem, že Aténčania utiekli pre to, lebo sa mohli stretnúť so Syrakúzanmi, ktorí sa s nimi nehrali. A tak Frynichos, s demokratickým súhlasom svojich vojakov, urobil z núdze cnosť a „zachránil" Aténčanom loďstvo. Ako hore spomínaný pán Arthur Herbert. V budúcej časti vám opíšem, ako ďalej vo svojej činnosti postupoval Astyochos a aké znenie mala druhá dohoda Lacedemončanov s Tissafernom.
