„Nasledujúcej zimy dal Tissafernes opevniť Iasos, nechal v ňom strážnu jednotku a prišiel do Milétu. Tam, ako sľúbil v Lacedemone, vyplatil mesačný žold posádkam všetkým lodí - po atickej drachme každému vojakovi na deň. Predtým sľúbil, že vyplatí 3 oboly, kým nedostane súhlas kráľa a iba ak on bude súhlasiť, vtedy vraj doplatí do drachmy. Proti tomu vystúpil Hermokrates, syrakúzsky veliteľ (ktorý sprevádzal Terimena) a Tissafernes predsa doplatil každému niečo vyše troch obolov z rozpočtu celkovej sumy na 5 lodí. Potom navrhol, aby každý mesiac vyplácali na 55 lodí po 30 talentov a posádkam všetkých ostatných lodí ešte navyše toľko isto z tohto rozpočtu.
V tú zimu priplávalo na Samos ešte 35 lodí z Atén na čele so stratégmi Charminom, Strombichidom a Euktemonom. Potom stratégovia zhromaždili celé loďstvo, aj to čo priplávalo z Chiu a rozhodli sa žrebovať, kto bude s loďami obliehať Milétos a koho pošlú späť na Chios aj s vojskom. Strombichidovi a Euktemonovi s 30 loďami podľa lósu pripadol Chios a Charmines zostal na Same so 74 loďami, odkiaľ ako páni mora útočili priebežne na Milétos.
Medzitým Astyochos v strachu pred zradou na ostrove Chios zbieral rukojemníkov, keď sa dozvedel, že priplávali lode s veliteľom Terimenom a že sa situácia spojeneckého loďstva dosť zlepšila. Prerušil svoju činnosť a s desiatimi loďami z Peloponézu a desiatimi z Chiu vyplával na more. Po nevydarenom pokuse dobyť Ptelon priplával popri pobreží ku Klazomenám a rozkázal ich obyvateľom, stúpencom Aténčanov, aby sa presídlili do Dafnuntu ďalej od mora. Takýto rozkaz vydal aj Tamos, zástupca kráľa v iónskom kraji. Keďže sa obyvatelia Klazomen nepodriadili tomuto rozkazu, Astyochos zaútočil proti mestu, ktoré nemalo hradby, ale keď ho nemohol dobyť, so svojou loďou odplával za búrky smerom k Fokai a Kyme, ostatné lode zakotvili pri susedných ostrovoch, zostali tam 8 dní, počas ktorých vyplienili alebo spustošili všetko, čo tam ako do bezpečia prepravili Klazomenčania. Z časti to naložili na lode a odplávali do Fokaie a Kyme, aby sa tam stretli s Astyochom.
Kým sa Astyochos zdržiaval v tých miestach, prišli za ním vyslanci z Lesbu, ktorého obyvatelia sa chceli opäť vzbúriť proti Aténčanom. Astyochos prijal ich návrhy, ale keď Korinťania a iní spojenci pre minulý neúspech neprejavili ochotu, odplával na Chios. Počas plavby vietor ich lode rozohnal a na Chios priplávali až po niekoľkých dňoch z rozličných smerov. Potom Pedaritos, ktorý postupoval po súši od Miléta, prišiel do Erytier a odtiaľ sa preplavil na Chios, kde našiel asi 500 ozbrojených vojakov, ktorých tam nechal Chalkides z posádok piatich lodí. Keďže niektorí Lesbania oznamovali, že opäť vyvolajú povstanie, navrhol Astyochos Pedaritovi a zástupcom Chiu, že treba ísť s loďstvom k Lesbu a pomáhať mu v povstaní. Takto si - povedal - získajú nových spojencov alebo v prípade neúspechu spôsobia škody Aténčanom. No zástupcovia Chiu ho nepočúvli a Pedaritos navyše vyhlásil, že mu nevydá chijské lode.
Vtedy Astyochos s piatimi korintskými loďami, s jednou megarskou, jednou hermionskou a s lakónskymi, hneď ako prišiel, odplával k Milétu, aby prevzal velenie nad loďstvom a vyhlásil, že Chiu nebude pomáhať, ak sa dostane do núdzovej situácie. Odtiaľ sa plavil bližšie ku Koryku v erytrejskom kraji, kde strávil noc. Aténčania, ktorí sa plavili od Samu k ostrovu Chios s pešiakmi, zakotvili na druhej strane vrchu, ktorý bol medzi nimi a Astyochovým vojskom, takže ani jeden z protivníkov nemohol pozorovať druhého. Ešte v túto noc Astyochos dostal list od Pedarita, kde sa dočítal, že niektorých eritrejských zajatcov prepustili Aténčania a tí prišli zo Samu do mesta Erytry, aby mohli mesto vydať Peloponézanom, a preto ihneď odplával do Erytier, takže veľa nechýbalo, že nenarazil na Aténčanov. Medzitým za ním priplával aj Pedaritos a keď obaja vypočuli prepustených zajatcov, zistili, že celá záležitosť nebola ničím iným, iba ich zámienkou, aby sa dostali zo Samu. Vtedy ich zbavili viny a Pedaritos odplával na Samos a Astyochos do Milétu, ako sa skôr dohodli.
V tom čase sa aténske loďstvo pri plavbe od Koryku zo zálivu a plaviac sa popri ostrove Chios, stretlo pri Argine s troma vojnovými loďami z Chiu a len čo ich spozorovalo, začali ich prenasledovať. Tu zrazu začala búrka a lode z Chiu sa iba s ťažkosťami zachránili v zálive, no tri aténske lode, čo sa najväčšmi vzdialili, stroskotali a vlny ich vyhodili na breh blízko chijského mesta. Členovia ich posádok sa dostali jednak do zajatia a jednak boli pobití. Ostatné aténske lode sa uchýlili do prístavu nazývaného Fénický na úpätí vrchu Mimas. Odtiaľ sa potom preplavili na Lesbos a začali sa pripravovať na budovanie opevnenia.
V tú zimu priplával z Peloponézu Lacedemončan Hippokrates s desiatimi loďami z Turií s jednou lakónskou a jednou syrakúzskou loďou a dostal sa na Knidos, ktorý už na podnet Tissaferna povstal. Keď sa o jeho príchode dozvedeli Lacedemončania, čo boli v Miléte, kázali mu nechať polovicu vojska na obranu Knidu a druhú polovicu poslať k Triopiu, aby tam zadržiavala nákladné lode, ktoré sa plavia z Egypta. Triopion je výbežok knidského územia zasvätený Apolónovi. Keď sa o tom dozvedeli Aténčania, pohli sa zo Samu a zajali všetkých šesť lodí hliadkujúcich pri Triopiu, no posádky sa im nepodarilo zajať. Potom sa plavili na Knidos a zaútočili na mesto, ktoré nemalo hradby, no nedobyli ho. Na druhý deň útok zopakovali, ale obyvatelia sa stihli opevniť a ešte im na pomoc prišli tí, čo sa zachránili útekom z lodí pri Triopiu. No neurobili im viac škody ako predtým, preto sa vrátili na Samos, keď predtým spustošili knidské územie.
V čase, keď Astyochos priplával do Milétu, aby sa stal veliteľom loďstva, Peloponézania mali ešte dosť všetkých zásob pre vojsko. Žold, ktorý dostávalo vojsko, bol dostačujúci a korisť, ktorú získalo vojsko v Iase sa ešte neminula a tak Miléťania ochotne znášali ťarchu vojny. No Peloponézania prišli k názoru, že prvá dohoda s Tissafernom a Chalkideom bola nedostačujúca a nevyhovovala ich záujmom. Preto ešte v čase, keď bol veliteľom Terimenes, uzavreli ďalšiu, nasledujúcu.
„Lacedemončania a ich spojenci sa dohodli s kráľom Dareiom a jeho synmi a s Tissafernom o mieri a priateľstve za týchto podmienok: Lacedemončania a ich spojenci nebudú bojovať proti mestám a krajinám, ktoré patria kráľovi Dareiovi alebo jeho otcovi či jeho predkom a nespôsobia im ani inú škodu; Lacedemočania a ich spojenci nebudú od nich vyberať ani dane. Kráľ Dareios a jeho poddaní nebudú bojovať proti Lacedemončanom a ich spojencom a nespôsobia im ani inú škodu. Ak Lacedemončania a ich spojenci niečo potrebujú od kráľa alebo kráľ od Lacedemončanov a ich spojencov, nech konajú tak, aby boli presvedčení, že je to správne. Vojnu proti Aténčanom a ich spojencom nech vedú obidve strany spoločne; ak uzavrú mier, nech ho uzavrú obe strany spoločne. Kráľ je povinný hradiť všetky vojnové výdavky na vydržiavanie všetkých vojsk, ktoré sú v jeho krajine na jeho žiadosť. Ak niektoré mesto, signatár tejto dohody, napadne územie kráľa , ostatné mestá sú povinné pomáhať kráľovi, nakoľko je to v ich silách. Ak niekto z obyvateľov krajiny kráľovej napadne územie Lacedemončanov a ich spojencov, kráľ musí všetkými prostriedkami pomáhať Lacedemončanom a ich spojencom."
Po uzavretí tejto dohody Terimenes odovzdal Astyochovi lode, odplával na rýchlom člne a odvtedy ho nikto nikde nevidel. Medzitým sa Aténčania preplavili s vojskom z Lesbu na Chios a od tých čias boli pánmi na mori i na pevnine; opevnili Delfinion, miesto, ktoré bolo prirodzenom pevnosťou, malo prístavy a nebolo veľmi vzdialené od mesta Chios. Obyvatelia Chiu sa neopovážili klásť odpor, lebo predtým totiž nemali úspech vo viacerých bitkách, no predovšetkým preto, lebo ich vzájomné vzťahy neboli najlepšie, veď jeden druhého podozrieval, keď niekoľkí boli poslaní na smrť pre podozrenie zo sympatií s Aténčanmi, o čom rozhodol Pedaritos a keď sám od seba zaviedol oligarchickú vládu. Z tej príčiny sa nemohli spoľahnúť ani na vlastné vojsko a ani na Pedarita. Poslali teda do Miléta posolstvo a žiadali o pomoc Astyocha, hoci bol proti tomu. Pedaritos na dôvažok poslal do Lacedemonu list v ktorom obviňoval Astyocha z toho, že koná bezprávne. Aténčania zase so svojim loďstvom podnikali výpady zo Samu proti lodiam pri Miléte, ale keď nevyplávali proti nim, vracali sa na Samos a zachovávali pokoj.
V tú istú zimu, v čase slnovratu, vyplávalo 27 lodí z Peloponézu do Iónie; velil im Sparťan Antistenes (loďstvo bolo vystrojené pre Farnabaza). S týmito loďami Lacedemončania vyslali ďalších 11 Sparťanov ako poradcov pre Astyocha, medzi ktorými bol aj Lichas, Arkesilaov syn. Tí dostali rozkaz, že po príchode do Miléta majú s Astyochom usporiadať všetky záležitosti a ak to uznajú za vhodné, majú poslať do Helespontu k Farnabazovi alebo tieto lode, alebo iné, väčší či menší počet, pod velením Klearcha, Ramfiovho syna (ktorý sa plavil s nimi). Ak poradcovia uznajú za vhodné, môžu zbaviť Astyocha funkcie veliteľa loďstva a nahradiť ho Antistenom. Toto všetko bol dôsledok Pedaritovho listu. Takže celé to loďstvo sa priblížilo k Mélu, kde bolo náhodou 10 aténskych lodí, z ktorých zajali 3 bez posádok a tie spálili. Potom v strachu, že aténske lode, ktoré unikli z Mélu, oznámia ich príchod Aténčanom na Same (čo sa aj naozaj stalo), pustili sa smerom ku Kréte, ale z opatrnosti sa plavili veľkou okľukou a zakotvili pri Kaune v Malej Ázii. Velitelia loďstva sa nazdávali, že sú tam v bezpečí, preto poslali správu do Miléta Astyochovi, aby im poslal pomoc pri plavbe pozdĺž pobrežia.
V tých dňoch poslali Chijčania a Pedaritos k Astyochovi, napriek jeho veľkej neochote, poslov, aby mu oznámili, že je jeho povinnosťou im pomáhať s celým loďstvom, lebo sú obliehaní a aby nedopustil blokádu z mora a plienenie krajiny útokmi lupičov. Na Chiu bolo veľmi veľa otrokov, ako v nijakom inom meste, okrem Sparty a keďže ich bolo veľmi veľa, trestali ich tak prísne ako nikde inde, nech vykonali čokoľvek. Zdalo sa, že aténske loďstvo je natrvalo usadené na ostrove vo svojich pevnostiach a väčšina otrokov k ním prebiehala a vďaka tomu, že poznali terén, spôsobovali obyvateľom Chiu veľké škody. Preto cez poslov odkázali Astyochovi, že neodkladná pomoc je veľmi potrebná, kým majú ešte nádej a možnosť zakročiť. Hoci opevňovanie Delfinia nebolo ešte ukončené, Aténčania pokračovali v budovaní obliehacích opevnení s úmyslom obohnať tábor a lode veľkým násypom. Na také naliehanie spojencov sa Astyochos predsa len rozhodol pomôcť Chiu (hoci už po predtým spomenutých vyhrážkach to vonkoncom nebol ochotný urobiť)."
Takže podrazy a intrigy boli aj v antickom Grécku záležitosťou, ktorá vyvstala aj vďaka tejto vojne. Lacedemončania sa čoraz častejšie začali uchyľovať k takým krokom, ktoré predtým neboli bežné- prideľovať poradcov veliacemu vojvodcovi, či nauarchovi. Budúce námorne stretnutie, ktoré opíše Tukydides vo svojej knihe Historiai bude mať prekvapivé rozuzlenie.
