Aténčania už nie sú pánmi na mori a Peloponézania sú veľmi učenliví žiaci. Teraz pomohla Astyochovi k výhre náhoda, tak ako Demostenovi pri Pyle, ale nebude to vždy. Aténčania budú ešte nejaké boje vyhrávať, ale už nie tak ako spočiatku a nie tak jednoznačne a prehry Peloponézanom neuškodia, skôr ich zocelia. Miska váh sa začína pomaly ale isto preklápať na stranu Lacedemončanov a ich spojencov (za výdatnej podpory perzského kráľa a jeho satrapov) a ich víťazstvá budú neskôr založené na precíznej taktike, vôli, vytrvalosti a zohranosti posádok lodí. Archidamská vojna sa skončila remízou, ale navrch mali Aténčania. Sicílska vojna sa skončí víťazstvom peloponézskeho spolku, no nebude to také víťazstvo, ktoré by úplne položilo Atény na kolená. Ale aj tak koniec sicílskej vojny bude mať za následok zmenu politických podmienok v Aténach a oklieštenie ich moci. V dnešnej časti vám opíšem, čo podnikli Aténčania a ako začali nezhody Tissaferna s Lacedemončanmi a ako Lacedemončania podnietili Rodos k vzbure.
„Keď sa Aténčania na Same dozvedeli o námornej bitke, s celým loďstvom odplávali do Syme. Nezaútočili na loďstvo, ktoré kotvilo pri Knide, ani lacedemonské loďstvo nezaútočilo proti nim. Aténčania sa uspokojili iba s tým, že zobrali lodné zariadenia z lodí v Syme a zastavili sa v Lorymách na pevnine a odplávali na Samos. Všetky peloponézske lode sa medzitým zhromaždili pri Knide, urobili prehliadku a opravili poškodené lode. V tomto období 11 lacedemonských poradcov začalo rokovať s Tissafernom, ktorý tam prišiel po všetkých udalostiach, o tom, čo sa im nepáčilo a o ďalšej vojne, aby bola prípadne vedená lepším a miernejším spôsobom ako tie predchádzajúce."
Tu ma veľmi zaujala táto úvaha lacedemonských vyslancov, aby bola vojna vedená miernejším spôsobom. Ak to nie je výmysel nejakého prekladateľa či pisateľa, ktorý odpisoval x - té kópie Tukydidovho diela, tak to je dôkaz o tom, že Sparťania neboli takí krvilační, alebo bezcitní, ako ich nejakí autori vykresľujú. A že mali medzi sebou mysliteľov a sofistov zistíme z nasledujúcich riadkov.
„Najmä Lichas skúmal, čo sa dialo a zaujímal sa aj o zmluvy a tvrdil, že zmluvy neboli dodržané a zle spísané ako zo strany Chalkidea, tak aj zo strany Terimena a že je strašné, ak si kráľ nárokuje moc nad všetkými krajinami, ktoré mu patrili kedysi dávno, alebo patrili jeho predkom. V takom prípade by sa mu museli podrobiť všetky ostrovy , celá Tesália, Lokrida aj iné oblasti po Boiótiu a namiesto k slobode by Lacedemončania pomohli Peržanom k nadvláde nad Grékmi. Vyzýval ich, aby uzavreli inú zmluvu, spravodlivejšiu, lepšiu, aby sa tejto nedržali, lebo za takýchto podmienok, ako povedal, nemožno požadovať ani prispievanie na vydržiavanie vojska. Tissafernes sa pre toto všetko veľmi nahneval, odišiel a nič nevybavil.
Lacedemončania mali v úmysle plaviť sa na Rodos, kam ich pozvali najvplyvnejší občania. Dúfali, že získajú tento veľký ostrov, ktorý mal veľké množstvo lodí i pešieho vojska a boli presvedčení, že s takými spojencami budú schopní si vydržiavať veľké loďstvo, pričom nebudú musieť Tissaferna žiadať o finančnú pomoc. Preto hneď v tú zimu odplávali od Knidu. Najprv zakotvili pri Kameire na Rode s 94 loďami a vyvolali veľký strach medzi obyvateľmi Rodu, ktorí vonkoncom nevedeli o uzavretých dohodách a ani nemali vybudované opevnenia. Potom Lacedemončania zhromaždili obyvateľov tohto mesta a dvoch ďalších miest - Lindu a Ialysu - a prehovorili ich, aby sa od Aténčanov odtrhli. Mestá na to pristúpili a takto aj Rodos prešiel na stranu Peloponézanov. Aténčania boli v tom čase informovaní o pohybe nepriateľa, odplávali teda s loďstvom zo Samu na otvorené more, aby ho prekvapili; no keďže sa im to nepodarilo, lebo sa oneskorili, zastavili sa najprv na Chalke a odtiaľ sa vrátili na Samos. Potom začali vojnu proti Rodu a to tak, že podnikali výpravy z Chalke a z ostrova Kos. Peloponézania uvalili na Rodos kontribúciu 32 talentov. Povyťahovali lode na súš a snažili sa mariť akcie Aténčanov po dobu 80 dní."
Lichas, ktorého Eliďania zmlátili za to, že išiel ovenčiť svoje kone na olympijských hrách, keď Sparta mala zákaz zúčastniť sa tých hier, sa zastal Grékov, aby neboli v područí Peržanov a aj tým urazil Tissaferna. Tissafernes, hrajúc si svoju hru, podľahne návodom nám známeho Alkibiada, ktorého avantúry nahnevajú Agida a aj iných Sparťanov a to tak, že sa obaja stanú nepriateľmi Sparty. Alkibiades hneď a satrapa neskôr. V ďalšej časti vám opíšem aké ťahy podnikne Alkibiades, aby Tissaferna úplne odklonil od Sparty.
