toto jeho dielo bolo knižne vydané vydavateľstvom Tatran, Bratislava 1985 ako 4173 publikácia a 70. zväzok edície Zlatý fond svetovej literatúry, vydanie prvé a z gréckeho originálu podľa vydania C. Hude Xenophontis Historia Graeca, Stuttgard 1969, preložil, úvodnú štúdiu, poznámky a zoznam vlastných mien napísal Július Špaňár. Redigovali ju Ľubica Alexievová a Karol Wlachovský, podľa edičného návrhu Pavla Hracha prebal a väzbu vypracoval Ján Hladík, pod redakčným dohľadom Jany Rovenskej výtvarnú stránku zabezpečila Zuzana Bahnová a technickú Antónia Paulinynová. Náklad 7 000 výtlačkov zabezpečil tlačový kombinát KSS – TZP, Bratislava, Štúrova 1.
Ako som už v predchádzajúcich častiach uviedol, Tukydides, syn Olorov, mal poznatky o konflikte medzi Aténami a Spartou pozbierané do kapitulácie Atén, alebo ešte do neskoršieho obdobia, avšak smrť mu nedovolila v jeho diele pokračovať. Toto pokračovanie našťastie zabezpečil druhý vyhnanec z Atén, Xenofon, ktorý ale pokračoval presne v šľapajách Tukydida iba do zopár kapitol. Potom jeho poznatky si prispôsobil svojmu poňatiu a svojim schopnostiam. Je vynechané typické číslovanie vojnových rokov a roky vojny v niektorých prípadoch musíme len vytušiť, či preverovať cez iné udalostí. Na rozdiel od Tukydida Xenofon zaznamenáva udalosti iba v tom význame v akom ho dokázal interpretovať a v rozsahu, aký sám zažil, či bol ním priamo ovplyvnený. Takže pokiaľ Tukydides sa nebál vložiť vedúcim osobnostiam reči, ktoré predniesli, či mohli predniesť, do kontextu diela, aj keď nemusel byť priamo pri prednese, Xenofon to robí iba vtedy ak bol priamo prítomný, alebo isto počul. Avšak na druhej strane, jeho opis udalosti je krajší a aj trefnejší a nie taký suchopárny ako u Tukydida.
V dnešnom opise sa oboznámime s dôležitými udalosťami, ktoré budú mať v budúcnosti veľký dopad na osudy Atén, Sparty, Perzie a ich predstaviteľov. Kýros, syn Dareia II sa stane miestodržiteľom Malej Ázie a priateľom Lacedemončanov. Politika Farnabaza je úplne iná ako Tissaferna a aj Alkibiades na chvíľu pocíti radosť z návratu, aby bol nakoniec úplne z Atén vyhostený. Potom sa na lacedemonskej scéne objaví človek, ktorý spôsobí vojenskú porážku Atén, ale tým aj morálnu a existenčnú porážku Sparty a jej zriadenia.
„Farnabazos a aténski vyslanci sa dozvedeli o byzantských udalostiach v Gordiu vo Frýgii, kde sa zdržiavali v zimnom období. Na začiatku jari sa stretli s nimi na ceste k perzskému kráľovi aj lacedemonskí vyslanci, Boiotios a jeho sprievodcovia, ktorí boli už na spiatočnej ceste a oznámili im, že Lacedemončania dosiahli u perzského kráľa všetko čo žiadali. Stretli sa aj s Kýrom, ktorý mal prevziať vládu nad všetkými prímorskými oblasťami a spolu s Lacedemončanmi viesť vojnu. Tento mal pri sebe list s kráľovskou pečaťou určený všetkým prímorským obyvateľom, v ktorom boli tieto slová:
„Posielám Kýra za hlavného veliteľa všetkým vojenským oddielom, ktoré sa zhromažďujú v Kastole.“
Keď toto počuli aténski vyslanci a keď potom skutočne uvideli Kýra, tým väčšmi si želali vydať sa na cestu ku kráľovi a keby to však nebolo možné, chceli sa vrátiť domov. No Kýros vyzval Farnabaza, aby mu odovzdal vyslancov, alebo ich neposielal domov, lebo chcel, aby sa Aténčania nedozvedeli, čo sa proti ním chystá.
Farnabazos dlho zdržiaval vyslancov, aby mu Kýros nemohol nič vyčítať a občas ich ubezpečoval, že ich zavedie ku kráľovi, inokedy zasa, že ich nechá ísť domov. Keď však uplynuli tri roky, požiadal Kýra, aby smel ich pustiť, odôvodňujúc to tým, že sa zaviazal prísahou zaviesť ich k moru, ak nebude môcť ísť k perzskému kráľovi. Nakoniec ich poslal k Ariobarzanovi s príkazom, aby ten poskytol vyslancom sprievod. Ten ich odviezol do mesta Kios v Mýsii, odkiaľ odplávali k svojmu vojsku.“
Kýros, syn Dareia II, nový miestodržiteľ a brat terajšieho kráľa má inú politiku, akú mal Tissafernes a je naklonený Lacedemonu a toto spojenectvo mu dodá sily k povstaniu proti svojmu bratovi, kde práve Xenofon bude hrať dôležitú úlohu ako vodca gréckych žoldnierov. Je to ešte hudba blízkej budúcnosti a teraz aj Farnabazos je proti Aténčanom, keď ich vyslancov tak dlho zdržuje. Aténčanom chýbajú ľudia typu Temistoklés, Periklés, či Alkibiades, ktorí sa pohybovali vo vysokej politike a vedeli to s kráľmi, či s perzskými satrapami. O chvíľu sa Alkibiades vráti do Atén, avšak do politiky ho Aténčania nepustia.
„Keďže Alkibiades chcel odplávať so svojimi vojakmi domov, zamieril priamo k Samu. Tam vybral z loďstva dvadsať lodí s ktorými odplával do Keramejského zálivu v Kárii. Tam vybral 100 talentov a vráti sa na Samos. Trasybulos však odplával s 30 loďami k tráckym brehom, kde si popri ostatných mestách, čo prešli k Lacedemončanom, podrobil aj ostrov Tasos, ktorého obyvatelia sa v dôsledku vojen, vzbúr a hladu nachádzali v biednom stave. Trasyllos odplával s ostatnou časťou vojska do Atén. Skôr ako ta prišiel, Aténčania zvolili za veliteľov vyhnanca Alkibiada a neprítomného Trasybula a ako tretieho Konona z tých mužov ktorí boli doma. Alkibiades odplával zo Samu cez Paros priamo do Atén s obavou aký postoj zaujali Aténčania k jeho návratu do vlasti. Keď videl,že je mu mesto naklonené, ba že ho zvolili za veliteľa a že i jeho priatelia po neho poslali vo svojom vlastnom mene, priplával do Pirea v ten deň, keď mesto slávilo Plynterií, pri ktorom bola socha Pallas Atény zahalená; niektorí sa nazdávali, že z toho vznikne nešťastie i pre Alkibiada a pre mesto. V ten deň by sa totiž nikto z Aténčanov neodvážil podniknúť niečo vážne a dôležité.“
Takže Alkibiades je na lodi a čaká ako sa veci vyvinú. Isto mu hlavou prešli tých dlhých 7 rokov odlúčenia, kde utiekol od výpravy na Sicíliu a dal sa do služieb Lacedemončanov, kde Agidovi pomohol splodiť syna. Potom aj ich oklamal a dal sa do služieb perzskému kráľovi a jeho satrapovi Tissafernovi, ktorý aj vďaka jeho nastolenej politike, neskôr príde o hlavu. Aténčania z nedostatku schopných veliteľov zabudnú na to, koho si púšťajú naspäť do kožucha. Je ale geniálny vojvodca, má však v sebe prvky deštrukcie, ktoré vychádzajú z jeho neschopnosti sa prispôsobiť miestu kde žije, slabej sebadisciplíne a nízkym morálnym vlastnostiam. Ani styk so Sokratom mu nepomohol k tomu, aby sa z neho stal lepší človek, ktorého by si všetci dokázali vážiť a ctiť si ho. Ani Plutarchos po toľkých storočia mu nepostaví cnostnejší pomník vo svojich Životopisoch slávnych Grékov a Rimanov. A napíše o ňom to čo napíše.
V druhej časti vám opíšem ako ho Atény privítali a jeho kroky ako oficiálneho vodcu aténskej armády a flotily.
