Touto časťou diela Xenofona, ktoré má názov Grécke dejiny, pokračujem v opise peloponézskej vojny, ako ich zozbieral Tukydides, syn Olorov. Xenofon drží ešte istú líniu príbehu, tak ako ju zaznamenal Tukydides, ale už nie vo všetkých aspektoch. Napríklad veľmi zredukoval posledné dve Tukydidové knihy. Avšak ponechal isté pasáže, ktoré ako keby boli z našich čias.
„Keď priplával do prístavu, pri lodiach sa zhromaždilo množstvo obdivovateľov z Pirea a z mesta, ktorí chceli vidieť Alkibiada. Jedni tvrdili, že je najschopnejší z občanov a že ako jediný bol nespravodlivo vyhnaný, ale že sa stal obeťou úkladov tých, čo mali menšiu moc a vplyv ako on, namiesto toho viedli hlúpe reči a na politiku sa pozerali len ako na prostriedok vlastného obohatenia, kým Alkibiade sa vždy usiloval podporovať spoločné dobro a to tak zo svojich súkromných prostriedkov, ako aj podľa možnosti štátu. Keď ho obvinili, že sa vysmieva mystériám, žiadal vraj hneď súdny proces, ale jeho nepriatelia presadili, že sa súdny proces napriek jeho požiadavke odkladal a potom ho v neprítomnosti vypovedali z vlasti. Keďže sa ocitol v beznádejnom postavení, musel vtedy slúžiť ako otrok svojim najväčším nepriateľom a pritom každý deň žiť v strachu o svoj život. Hoci sa musel prizerať, ako sa jeho drahí spoluobčania, príbuzní a štát dopúšťajú chýb, predsa nemal nijakú možnosť im pomôcť, lebo bol od nich odlúčený vyhnanstvom“
Tak toto nečítať a nepísať, tak ani neuverím, že niečo také Tukydides napísal a Xenofon vydal a že také niečo niekto mohol tvrdiť. Sami si môžete v skorších častiach diela prečítať, že to on utiekol od Sicílie ešte pred tým ako sa konal súd a môžete si nájsť jeho reč u Lacedemončanov, ako aj to, čo navrhol Tissafernovi a teda je jednoznačné, že on nikdy nebol v pozícii, aby sa obával o svoj život, pokiaľ ovšem dodržiaval isté zásady čestnosti a korektného správania. A život Aténčanov a osud samotných Atén mu bol úplne ľahostajný. Keď zviedol ženu Agidovi ( hoci je otázne, že či išlo o zvedenie, ak viem, aký systém ohľadom týchto vecí mali Sparťania ) a porobil to čo porobil a zo Sparty utiekol k Peržanom, ktorých tiež vodil za nos, potom je normálne, že za svoje nečestné aktivity by mal niesť aj následky. No isto je, že nebol nikde otrokom a všade vystupoval ako slobodný človek, ktorý mal dokonca veľa výhod, aj keď bol cudzinec a nepriateľ. Poznáme aj z neďalekej histórie podobných ľudí, ktorí namiesto toho, aby čestne si bránili svoju vlasť, aj napriek tomu, že niekym boli krivo obvinení, tak zradili a utekali k nepriateľom a poskytovali im svoje služby. A prečo vôbec musíme ísť do histórie, ak aj v terajšej dobe sú ľudia aj vo vedení štátu, ktorí za isté výhody slúžia cudzím mocnostiam? A ešte ( ako Alkibiades) svoju činnosť vydávajú za niečo šľachetné a čestné. Zradca ale ostane vždy zradcom, aj keď mu robia pozadie čestní ľudia, ktorí ho vychvaľujú do neba a robia z neho svätca. Je to biľag, ktorý sa nikdy nezmyje a vždy ostane na človeku a jeho potomstvu. Samozrejme poznám aj prípady, že istí ľudia namiesto zrady napľuli nepriateľom do tváre, či znášali útrapy poroby, no nezlomili sa a nekolaborovali. Ale ako máte možnosť sledovať, ľudská pamäť je krátka a stačí len nejakých 7 rokov k tomu, aby sa na zle zabudlo...? Alebo nezabudlo?
„ Tvrdili, že takí muži ako on nepotrebovali zmenu pomerov ani prevrat. Jemu vraj demokracia umožnila, že prekonáva svojich vrstovníkov a že nezaostáva za staršou generáciou, kým jeho odporcovia sú vždy tí istí ako predtým; keď sa však neskoršie dostali k moci, odstraňovali práve najlepších mužov a keďže zostali sami, občania si ich vážli len preto, že už lepších nemali.
Naproti tomu však jeho odporcovia tvrdili, že jedine Alkibiades má vinu na minulých pohromách
a pokiaľ ide o hrôzy hroziace mestu v budúcnosti, zrejme vraj on jediný bude ich pôvodcom.
Alkibiades zakotvil v prístave, ale nevystúpil hneď na breh, lebo mal strach pred svojimi protivníkmi. Stál na palube a skúmal či sú tam jeho prívrženci. Keď však videl svojho bratranca Euryptolema, syna Peisianaktovho, ako aj ostatných príbuzných a s nimi svojich priateľov, vtedy vystúpil z lode a išiel do mesta v sprievode svojich prívržencov, ktorí boli pripravení ochrániť ho, keby naňho chcel niekto zaútočiť.
V rade a na sneme sa Alkibiades obhajoval proti obvineniu zo znesvätenia mystérií a vyhlásil, že jemu samému sa stala krivda. Keďže aj ďalší predniesli podobné vyhlásenia a nikto sa proti ním neozval, lebo snem by to nebol strpel, Alkibiades bol verejne vyhlásený za veliteľa s neobmedzenou právomocou, pretože vraj iba on jediný by bol schopný obnoviť predchádzajúcu moc štátu. Vzhľadom k tomu, že sa práve konali eleuzínské mystéria a pre vojnové udalosti museli Aténčania cestovať na ne loďami po mori, Alkibiades im teraz umožnil cestu po suchej zemi, lebo na ich ochranu vyviedol všetko vojsko z mesta.
Potom zhromaždil vojsko, ktoré pozostávalo z tisícpäťsto ťažkoodencov, zo stopäťdesiat jazdcov a zo sto lodí.
A štyri mesiace po svojom návrate Alkibiades odplával na Andros, ktorý sa vzbúril proti Aténčanom a s ním boli poslaní Aristokrates a Adeimantos, ktorí boli zvolení za veliteľov pozemných síl. Alkibiades dal vylodiť vojsko pri Gaureiu na ostrove Andros. Zahnali na útek Andrijčanov, ktorí urobili výpad z mesta, potom ich zavreli v meste, pár z nich pobili, medzi nimi Lacedemončanov, ktorí tam boli. Alkibiades dal postaviť pomník na znamenie svojho víťazstva, niekoľko dní sa tam zdržal a potom odplával na Samos, z ktorého si urobil základňu pre ďalšie vedenie vojny.“
Takže vrah Melčanov, podvodník a klamár sa nezaprie a omotal si takmer celé Atény okolo prsta. Jeho arogancia a preceňovanie sa mu zlomia väzy, keď na scénu príde Lacedemončan podobných vojenských kvalít ako bol Brasidas, či Gyllipos. V ďalšej časti tejto epopeje vám opíšem príchod Lysandra a ako ten porazí aténske loďstvo pri Notiu.
