Takže Aténčania utrpeli pri Kozích riečkach zdrvujúcu porážku. Hoci predtým boli mnohokrát porazení a sicílske dobrodružstvo ich tiež položilo na kolená, avšak nikdy to nebolo po takých udalostiach a v takom rozsahu, aké sa diali pred Aigospotamoi. Stratiť stosedemdesiatjeden lodí je predsa príliš. Sicília ich postihla po Nikiovom mieri, takže neboli vyšťavení bojmi na pevnine s Lacedemončanmi a ich spojencami. Mindaros, Kallikratidas a iní pomaly, ale isto pripravovali Lysandrovi podmienky k úspešnej bitke aj tým, že oslabovali námornú moc Atén neustalými bojmi. Ani rada štyristo nepomohla k stabilizácii vnútorných pomerov a ak tam bujneli ešte iné nezdravé veci, ako napríklad namyslenosť na vlastnú silu, intrigy, demagógia, udavačstvo, či karierizmus, potom mali v sebe zárodky choroby horšej ako mor. Atény sa tak pomaly ale isto dali na šikmú plochu. Aténčania si nezobrali k srdcu reč Perikla, ktorý ich pred tým, ako zomrel na následky moru, varoval, hoci uznávam, že neboli tak rozšírené záznamové prostriedky, ako sú v posledných stáročiach. Boli veľké mesto, ale neťahali za jeden povraz. Šírili demokraciu aj keď to iní nechceli a šírili ju nie z pozície presviedčania a poukazovania na prospešnosť tohto systému, tak ako to myslel Solón, či Periklés, syn Xantipov, ale z pozície sily.
Do konca vojny chýba ešte dva a pol roka a toto obdobie je Xenofonom zachytené iba v jednej a pol kapitole. Tukydides, syn Olorov asi nemal už dostatok síl, možností a chuti, aby zmapoval každé dianie od ten osudnej námornej bitky a orientoval sa iba priamo na Atény a na dobu počas ktorej boli obliehané. Toto obliehanie zaberie veľa času z tých dva a pol roka. V tejto časti vám opíšem návrat Archidamovej taktiky, ale po dvadsiatich piatich rokoch. Túto taktiku ale teraz používa Lysandros, ktorý ( podľa mňa) má podobné profesné vlastnosti ako Brasidas. No nie vo všetkom a nie v takej miere. Od Brasidovej smrti ubehlo už cca devätnásť rokov a duch rytierstva a čestnosti, ktorý mal v sebe a taký bežný u vtedajších ( Brasidových) Sparťanov, pomaly, ale isto upadá. Alkibiadov jed účinkuje a prvou priamou obeťou tohto jedu bude Lysandros, potom Pausanias a nakoniec celá Sparta, hoci spočiatku to nebude také očividné.
„ Keď dal Lysandros do poriadku pomery v Lampsaku, plavil sa k Byzantiu a ku Kalchedonu. Tamojší obyvatelia ho prijali, ale predtým umožnili aténskym posádkam slobodný odchod. Muži, ktorí kedysi zradili Byzantion a odovzdali ho Alkibiadovi, ušli do Čierneho mora a odtiaľ do Atén, kde sa stali aténskymi občanmi. Lysandros posielal späť do Atén posádky lodí a vojakov aténskych posádok a všetkých Aténčanov, ktorých ešte niekde našiel a zaručoval im bezpečnú plavbu len tam, nie inam, lebo vedel, že čim viac ľudí bude v meste a v Pireu, tým skôr tam bude nedostatok životných potrieb. V Byzantiu a v Kalchedone zanechal ako miestodržiteľa Lacedemončana Stenelaa a sám odplával do Lampsaku, kde dal opraviť svoje lode.
V Aténach sa rozšírila zvesť o osudnej porážke ešte tej noci, čo tam priplávala loď Paralos a nárek sa niesol od Pirea po Dlhých hradbách až do mesta, ako si to ľudia navzájom oznamovali. V tú noc nikto nespal, pretože všetci ľutovali nielen padlých, ale oveľa väčšmi seba samých v očakávaní, že budú musieť vytrpieť to, čo kedysi sami urobili Melčanom, lacedemonským osídlencom, ktorých mesto obliehali a napokon dobyli, ako aj Histiajčanom, Skoinčanom, Torončanom, Aiginčanom a mnohým iným Grékom. Na druhý deň zvolali snem na ktorom sa rozhodli zahatať prístavy, okrem jedného, opraviť hradby, postaviť stráže a aj vo všetkom ostatnom pripraviť mesto pre prípad obliehania. Aténčania sa teda zaoberali prípravami.
Medzi tým priplával Lysandros s dvesto loďami z Helespontu na Lesbos, kde v Mytiléne a v ostatných mestách urovnal pomery podľa svojich predstáv. Do oblasti na tráckom pobreží poslal desať trier pod vedením Eteonika, ktorý tam získal všetkých na stranu Lacedemončanov. Hneď po námornej bitke sa od Aténčanov odtrhlo aj ostatné Grécko s výnimkou Samosanov; títo povraždili aristokratov a tak udržali štát vo svojej moci. Lysandros poslal správu Agidovi do Dekeleie a do Lacedemona, že je s dvesto loďami na ceste do Atén. Tu sa Lacedemončania, a s výnimkou Argejčanov, aj ostatní Peloponézania s celou vojenskou silou dali na pochod pod vedením druhého lacedemonského kráľa Pausania. Keď sa všetky oddiely zhromaždili, viedol ich proti Aténam a usadil sa v Akadémii. Medzi tým priplával Lysandros do Aiginy a vrátil mesto Aiginčanom, pokiaľ ich mohol zhromaždiť. Presne tak postupoval s Mélčanmi a ostatnými Grékmi, ktorí museli opustiť svoju vlasť. Potom vyplienil ešte ostrov Salamína a zakotvil so stopäťdesiatimi loďami pred Pireom, čím uzavrel nákladným lodiam prístup do prístavu.
Aténčania obliehaní zo zeme i z mora nevedeli, čo majú robiť, lebo nemali ani lode, ani spojencov, ani potraviny. Uvedomili si, že pre nich niet nijakej záchrany, musia vytrpieť to, čim sa sami previnili voči menším štátom nie z oprávnenej odplaty, ale z bezohľadnej nadradenosti a to len preto, že tieto boli spojencami Lacedemončanov. A tak vrátili občianske práva všetkým, ktorí boli potrestaní stratou občianskych práv a rozhodli sa vydržať obliehanie, a hoci veľa ľudí umieralo v meste hladom, nepúšťali sa do rozhovorov o mierovom urovnaní.
Ale keď sa už zásoby potravín celkom vyčerpali, poslali vyslancov k Agidovi s oznámením, že sú ochotní stať sa spojencami Lacedemončanov, ak si môžu ponechať Dlhé hradby a Pireus; za takých podmienok vraj chcú uzavrieť zmluvu. No Agis ich vyzval, aby išli do Lacedemona, lebo sám vraj nemá plnú moc k takým jednaniam. Keď to vyslanci oznámili Aténčanom, tí ich poslali do Lacedemona. Ale po ich príchode do Sellasie, ktorá susedí s lacedemonským územím, dozvedeli sa efori, aké posolstvo prinášajú- bolo totiž rovnaké ako pre Agida – a tak im rozkázali, aby sa hneď a zaraz vrátili: Ak si skutočne želajú mier, nech prídu s lepšími návrhmi. Len čo vyslanci prišli domov a oznámili túto odpoveď v meste, všetkých Aténčanov sa zmocnilo zúfalstvo, lebo sa nazdávali, že ich predajú do otroctva a že kým sa vypravia noví vyslanci, mnohí obyvatelia zahynú hladom.
Nikto sa neodvážil podať návrh, aby sa strhli hradby. Keď totiž Archestratos v rade povedal, že by bolo najlepšie uzavrieť s Lacedemončanmi mier za podmienok, ktoré predložili, bol uvrhnutý do väzenia; Lacedemončania predložili návrh strhnúť Dlhé hradby v dĺžke desať stadií po obidvoch stranách. Dokonca sa vydalo uznesenie, že sa nesmú podávať podobné návrhy.
Za tejto situácie Teramenes na rokovaní snemu vyhlásil, že ak ho chcú poslať k Lysandrovi, vráti sa len vtedy, ak si overí informáciu o tom, či Lacedemončania trvajú na podmienke strhnúť hradby len preto, aby zotročili mesto, alebo len pre bezpečnosť. Vyslali ho tam a on strávil u Lysandra viac ako tri mesiace vyčkávajúc, až Aténčania pre úplný nedostatok potravín pristúpia na každú podmienku. Vrátil sa až na štvrtý mesiac a na sneme oznámil, že Lysandros ho tak dlho zdržiaval a potom mu kázal ísť do Lacedemonu, lebo vraj na Teramenovu otázku nie je oprávnený odpovedať on, ale efori. Po tomto vyhlásení ho snem zvolil za vyslanca s neobmedzenou právomocou a spolu s deviatimi odišiel do Lacedemona. Medzi tým poslal Lysandros eforom o tom správu prostredníctvom Aristotela, aténskeho vyhnanca; Teramenovi vraj odpovedal v tom zmysle, že efori sú oprávnení rokovať o vojne a mieri.
Keď Teramenes a jeho sprievodcovia boli v Sellasii, efori sa ich opýtali, s akými podmienkami prichádzajú. Odpovedali, že majú neobmedzenú moc rokovať o mieri. Vtedy ich efori konečne dali predvolať. Po ich rpíchode do Sparty sa konal snem, na ktorom sa najmä Korinťania a Tébania, ale aj mnohí iní Gréci stavali proti mierovej zmluve s Aténčanmi a namiesto toho žiadali ich zničenie. Lacedemončania však odmietli zotročiť a zničiť grécke mesto, ktoré preukázalo Grécku veľkú službu, keď mu hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, ale boli ochotní uzavrieť mier za týchto podmienok: Aténčania zbúrajú Dlhé hradby a opevnenia v Pireu, vydať svoje loďstvo okrem dvanástich lodí, povoliť návrat vyhnancom, ďalej mať tých istých priateľov a nepriateľov ako Lacedemončania a zúčastňovať sa s nimi na vojenských výpravách na mori a na pevnine kamkoľvek povedú výpravu.
Teramenes a jeho sprievodcovia priniesli tieto požiadavky do Atén. Len čo vstúpili do mesta, obklopil ich veľký dav, ktorý sa bál, že by sa vrátili bez úspechu; nedalo sa už totiž čakať, tak mnoho ľudí umieralo od hladu. Na druhý deň vyslanci oznámili, za akých podmienok sú Lacedemončania ochotní uzavrieť mier. V mene posolstva hovoril Teramenes a vysvetlil, že treba Lacedemončanov počúvať a zbúrať hradby. Niektorí sa mu pokúsili odporovať, ale väčšina súhlasila a tak sa uzniesli, že príjmu mierové podmienky.
Potom Lysandros priplával do Pirea, vyhnanci sa vrátili a Aténčania veľmi horlivo búrali hradby, pričom im vyhrávali flautistky, nazdávali sa totiž, že tento deň znamená pre Grécko počiatok slobody.
A končil sa rok ( skončil sa dvadsiaty siedmy rok vojny – poznámka A.B.) v polovici ktorého sa stal tyranom v Syrakúzach Dionýsios, syn Hermokratov. Predtým Kartáginci podľahli v boji Syrakúzanom, ale zato vyhladovaním dobyli Akragas, ktorý Sikelioti opustili.“
Takže prišiel na psa mráz a Aténčania zažili vojnový neúspech, obliehanie, hlad, strádanie a kapituláciu. Pýcha predchádza pád a museli sa, oni predtým takí pyšní, skloniť pred inými. Teramenes, k dosiahnutiu svojho cieľa nechá umrieť veľké množstvo svojich spoluobčanov, čo sa mu neskôr vráti. Do Atén sa mohol vrátiť aj Tukydides, syn Olorov, autor týchto dejín. Takto koncipovaná mierová zmluva bez účasti iných hlavných protagonistov Korintu a Téb zavdá príčinu k iným konfliktom, kde sa Aténčania po občianskej vojne zachovajú voči Sparťanom najprv podlo a neskôr im pomôžu.
Lysandros donesie do Lacedemonu to, čo Lykurgos zakázal a spartský ľud ten zákaz prísahou akceptoval. Donesie mamon, chamtivosť, lakomstvo a nemorálne správanie, ktoré je tam, kde je zlato a striebro dušou a bohom. Lysandrova korisť prinesie Sparte skazu, hoci už Sparta bola nakazená jedom od Alkibiada, ktorý im poradil aténsky systém získavania peňazí a teda upriamil Sparťanov na peniaze. Tento jed bol do príchodu Lysandra latentný....
V ďalšej časti vám opíšem nastolenie oligarchickej vlády v Aténach, nečestné konanie lacedemonského veliteľa voči obyvateľom Atén, konanie tzv. Tridsiatky a smrť Teramena. A nielen jeho.
