„ V to isté leto Megarčania, čo boli v meste, keďže ich tiesnila vojna jednak s Aténčanmi, ktorí robili vpády na ich územie s celým vojskom dva razy do roka a jednak s tými, ktorých vyhnali z mesta, sa dohovorili, že vyhnancov treba povolať späť, aby nebolo mesto vystavené vpádom z oboch strán. Keď sa to priatelia vyhnancov dozvedeli, boli tej mienky, že aj oni musia otvorenejšie ako doteraz podporovať tento návrh. Ale keď sa vodcovia ľudu dozvedeli, že ich strana sa po návrate vyhnancov nebude môcť udržať pri moci bez vonkajšej podpory, začali zo strachu rokovať s aténskymi stratégmi Hippokratom, synom Arifronovým a Demostenom s úmyslom vydať mesto Aténčanom, v čom videli menšie nebezpečenstvo, ako keby sa vyhnanci mali vrátiť späť. Dohodli sa, že Aténčania najprv obsadia dolnú časť mesta tzv. Dlhé hradby (ktoré sa tiahli až 8 stadií od mesta do zátoky Nisaie), aby Peloponézania nestihli prísť na pomoc z Nisaie, kde mali oddiel vojska kvôli zabezpečeniu Megár. Ďalšie plány boli vydať Aténčanom po obsadení Dlhých hradieb aj hornú časť mesta. Aténčania po dohovore v noci odplávali so 600 hoplitmi na čele s Hippokratom na megarský ostrov Minoa a zaujali postavenie neďaleko hradieb v tehelni, kde Megarčania vyrábali tehly. Druhá časť vojska, ktorým velil Demostenes, ľahká platajská pechota a pohraničníci sa stiahli do zálohy pri Enyaliovej svätyni, ktorá je o niečo ďalej."
Sprisahanci zablokovali bránu a tak umožnili Aténčanom preniknúť do dolnej časti mesta. Postupujúci aténski hopliti rozprášili neveľký oddiel Peloponézanov, ktorí poutekali, lebo mali strach z nočného boja a aj si mysleli, že nemajú šancu bojovať, keď je proti ním celé mesto, lebo aténsky hlásateľ vyhlásil, že kto z Megarčanov chce, tak sa môže k ním pridať. Dlhé hradby padli a nastal boj o mesto. Mali dohodnuté znamenia, podľa ktorých sa spoznajú, ak Aténčania vniknú do mesta. Podľa dohovoru došlo na pomoc Hippokratovi 4000 hoplitov a 600 jazdcov. Ale druhá strana zastrašila sprisahancov a tak brány pred Aténčanmi zostali zatvorené.
„ Keď aténski stratégovia zistili, že sa im do cesty stavia nejaká prekážka a nemôžu sa útokom zmocniť mesta, začali stavať okolo Nisaie múr. Predpokladali, že sa im Megary vzdajú skôr, ak sa im podarí dobyť Nisaiu dovtedy pokiaľ nepríde z Peloponézu posila. Z Atén bolo v krátkom čase dopravené železo a potrebný materiál a priviezli aj kamenárov, staviteľov múru. Od Dlhých hradieb, ktoré mali v moci, vojvodcovia rozkázali stavať priečny múr k Megarám a a potom ho predĺžiť a vykopať priekopu, po oboch stranách Nisaie až k moru, z kameňa a tehiel, ktoré brali z predmestia; stínali stromy, vyrúbali krovie a všetko použili na spevnenie múru. Takto pracovali celý deň a na druhý deň pred večerom bol múr už dokončený. Posádka v Nisai zo strachu a z nedostatku potravín ( zásobovali ju z horného mesta aj to len na jeden deň) bola presvedčená, že Peloponézania im tak skoro na pomoc neprídu a že Megarčania sú už ich nepriateľmi, uzavreli s Aténčanmi prímerie s podmienkou, že zložia zbrane a že sa každý za primeranú sumu môže vykúpiť zo zajatia a s Lacedemončanmi môžu zaobchádzať podľa vlastného uváženia. Po dohodnutí podmienok Nisajčania vyšli z mesta a Nisaiu, po zbúraní častí Dlhých hradieb, obsadili Aténčania a začali sa pripravovať na ďalší útok proti Megarám."
Takže Aténčania a ich spojenci si boli naisto, že ako iné mestá, tak aj Megary im padnú do rúk. Nepočítali však s Brasidom, ktorý im zhatil všetky plány. Tukydides túto stať nazval - Zrada v Megarách- áno, bola to zrada, ale voči plánom Aténčanov a ich pomáhačom. V ďalšom článku vám opíšem ako Brasidas urobí škrt cez rozpočet snahám Aténčanov.
