„ Na začiatku zimy, keď sa mali boiótske mestá zveriť stratégom Hippokratovi a Demostenovi a keď mal Demostenes vyplávať s loďstvom k Sifám a súčasne Hippokrates k Deliu, stala sa v dátume chyba a nevyplávali rovnako. Keď Demostenes vyplával k Sifám, nepochodil, lebo plán výpravy prezradil nejaký Fanotiďan z Fókidy Lacedemončanom a tí zase Boióťanom. Všetci Boióťania sa spojili a obsadili Sify a Chaironeiu (lebo Hippokrates ešte nedošiel) pred priplávaním Demostena. Keď sa vzbúrenci v boiótskych mestách dozvedeli o zlyhaní plánu, neodvážili sa vyvolávať nepokoje. Táto nejednotnosť, ako som už spomenul v perexe, bude stať jedného z týchto stratégov život.
Medzi tým, čo Demostenes už sa plavil, Hippokrates zatiaľ robil nábor všetkých v Aténach a preto k Deliu prišiel neskôr, keď už Boióťania odtiahli od Sif. Dal príkaz, aby sa vojsko utáborilo a začalo opevňovať okolie Apolonovho chrámu, týmto spôsobom:- okolo chrámu dal vykopať priekopu a namiesto hradby navŕšili vykopanú hlinu, do ktorej v dvoch radoch povbíjali koly a preplietli ich výhonkami viniča, ktorý rástol v okolí chrámu a vyplnili ich kameňmi a tehlami z okolitých zbúraných domov, aby tak zvýšili násyp. Okrem toho postavili na vhodných miestach drevené veže. Vojsko začalo pracovať na tretí deň od odchodu z Atén a pokračovali až do piateho dňa doobeda. Keď boli opevňovacie práce takmer hotové, vojsko odtiahlo od Delia a zastavili sa vo vzdialenosti asi 10 stadií, akoby odchádzalo domov. Väčšina ľahkej pechoty ustupovala ďalej a hopliti si odložili výzbroj a výstroj a odpočívali. Hippokrates ešte zostal v Deliu; rozmiestňoval stráže a dokončoval opevnenie.
Zatiaľ sa všetci Boióťania zhromaždili v Tanagre a tam aj dostali správu, že sa Aténčania vracajú domov. Jedenásť veliteľov sa dohodlo, že netreba bojovať proti Aténčanom, keďže opustili boiótsky kraj, no Pagondas, ktorý s Ariantidom, veliteľom z Téb, vyzýval všetkých, aby neopúšťali svoje oddiely, lebo chcel, aby bojovali ďalej, kým on je hlavným veliteľom. A navyše si myslel, že sa treba pokúsiť o vojnové šťastie. Preto sa im takto prihovoril:-„ Boióťania! Nikomu nemá ani na um prísť, že by sme nemali bojovať proti Aténčanom, hoci ich už asi nezastihneme v Boiótii. Sú to naši nepriatelia, nech by sme ich zastihli kdekoľvek. Ak si niekto myslel, že by bolo bezpečnejšie proti ním nebojovať, nech teraz zmení názor. Pravdaže, predvídavosť a ostražitosť sú dobré vlastnosti, ale keď je nepriateľ pred bránami a rodná zem je v nebezpečenstve, netreba dlho uvažovať, ako to robia tí, čo sú v bezpečí svojej krajiny a snujú plány útokov voči iným. Napokon je našou povinnosťou, zdedenou po predkoch, aby sme odrážali nepriateľa tak ako vo vlastnej krajine, ako aj v cudzej. A bojovať proti Aténčanom musíme bojovať z viacerých dôvodov. Sú to naši susedia a schopnosť vyrovnať sa susedom je vždy základ slobody. Vari nemáme bojovať voči tým, ktorí chcú zotročiť nielen susedov, ale aj obyvateľov ďalekých krajín? Výstrahou nám môže byť situácia Euboie, ktorá leží tu oproti za zálivom a napokon celé Grécko, aby sme pochopili, že iné národy vedú vojny pre hranice. Ak teraz vo vojne neuspejeme bude nám určená jediná sporná hranica v celom Grécku a my sa budeme musieť podvoliť. A ak vtrhnú do našej krajiny, násilím sa zmocnia všetkého, čo nám patrí. Aténčania sú o to pre nás horší nepriatelia ako ostatní susedia! Nepriatelia si zvyčajne uvedomujú svoju silu (ako teraz Aténčania) a neváhajú napadať svojich susedov, ak tí nepodniknú protiopatrenia, alebo len v krajnej situácii kladú odpor vo svojej krajine. Inak je to, ak sa s nepriateľom stretnú zavčasu v jeho krajine, vtedy spravidla ustúpi. Napokon aj my sme nadobudli skúsenosti, lebo sme mali s nimi do činenia. Kedysi totiž Aténčania, využijúc naše vnútorné rozpory, ovládli našu krajinu, no porazili sme ich pri Koronei a Boiótii sme zabezpečili slobodu až do týchto čias. My starší na to nezabúdame, že musíme napodobňovať bývalé hrdinské činy a mládež, ako verní synovia statočných otcov, nesmie stratiť starú boiótsku česť. S vedomím, že boh je na našej strane, lebo v jeho posvätnom obvode Aténčania postavili pevnosť a spoliehajúc sa na priaznivé predpovede pre nás, poďme za nepriateľom a bojujme! Ukážme im, že ak chcú dosiahnuť nejaký cieľ, že bude pre nich lepšie, ak budú napadať tých, čo sa nedokážu brániť, ale tiež im ukážme, že nebudú môcť utiecť bez útrap pred tými, čo nemajú vo zvyku zotročovať cudzie krajiny a dokážu so zbraňou v ruke, chrániť slobodu svojej krajiny."
Tými slovami posmelil Pagondas svojich vojakov, aby napadli Aténčanov a bez otáľania ich viedol proti nepriateľovi (hoci bola neskorá hodina). Keď sa priblížili k Aténčanom, zaujali postavenie, odkiaľ sa navzájom nevideli, lebo boli na jednej strane vrchu a Aténčania na druhej. Potom sa pripravili na boj.
Zatiaľ Hippokrates, ktorý bol v Deliu, dostal o tom správu a tak vydal urýchlene rozkaz, aby sa jeho vojsko pripravilo k boju a po čase prišiel aj sám. Zanechal v Deliu ako výpomoc 300 jazdcov, pričom v príhodnej chvíli mali vpadnúť Boióťanom do chrbta.
Keď bolo všetko hotové, Boióťania vystúpili na vrchol hory a vyčkávali na útok Aténčanov. Ich vojsko pozostávalo zo 700 hoplitov, vyše 10.000 ľahkoodencov, 100 jazdcov a 500 peltastov. Na pravom krídle boli Tébania a obyvatelia závislých miest, v strede oddiely z Haliertu, Koronejčania a Kopaiovia, ako aj tí, čo bývali okolo zálivu a na ľavom krídle boli vojaci z Tespií, Tanagry a Orchomenu. Na obidvoch krídlach boli ľahkoodenci a jazda. Tébania vytvorili šík o hĺbke 25. mužov a ostatní tak ako to vyšlo.
Aténski hopliti, ktorých bolo toľko ako nepriateľských, sa zoradili do hĺbky 8. mužov a na obidvoch krídlach umiestnil Hippokrates jazdu. Peltastov ani nemali a čo sa týka ľahkej pechoty, prevyšovala počtom nepriateľskú, no väčšina postupovala bez zbrane, lebo došlo k neplánovanému a náhlemu odvodu, hlavne cudzincov, ktorí sa zdržiavali v Aténach. Z nich sa máloktorí zúčastnili boja, lebo zavčasu ušli. Keď Boióťania vystúpili na vrchol, tak Hippokrates krátkou rečou povzbudzoval svojich vojakov asi touto rečou:-„ Aténčania! Poviem vám len niekoľko slov, ale na statočných mužov môžu mať rovnaký účinok, ako dlhé rečnenie a chcem vám skôr niečo pripomenúť, než vás povzbudzovať k odvahe. Nech si nikto nemyslí, že sa vystavujeme toľkému nebezpečenstvu v cudzej krajine za niečo čo sa nás netýka, aj tu totiž bojujeme za svoju vlasť. Ak zvíťazíme, Peloponézania už nikdy nedostanú boiótsku jazdu a už nás nikdy nebudú napádať. V jednej bitke nielenže oslobodíte túto krajinu, ale zbavíte aj naše mesto vojnových útrap. Preto postupujte ako sa na občanov cteného mesta patrí, ktoré všetci pokladáme za prvé v Grécku a nedajte sa zahanbiť od našich otcov, ktorí zvíťazili nad týmto nepriateľom pri Oinofytách pod vedením Myrodina a ovládli Boiótiu."
Ďalej sa Hippokrates nedostal, lebo Boióťania vidiac príhodnú chvíľu a možnože aj z nudy, zaspievali paian a spustili sa z vrchu do útoku. Boj prebiehal nasledovne- kraje krídiel sa spočiatku do boja nezapojili, lebo boli veľké prívaly vôd v bočných potokoch a tak len sledovali, ako sa bijú v ľútej seči stredové zostavy vojsk. Vojaci v strede bojovali srdnato tak, že štít narážal na štít. Postupne sa ale krídla zostavy vojsk zapojili do bitky v strede a boj sa staval nepriehľadným. Od ľavého krídla Boióťanov až po stred mali prevahu Aténčania, ktorí na tomto úseku dokázali zadržať útok a dokonca obkľúčili oddiel tespijských vojakov. Boj bol taký nepriehľadný, že Aténčania ani nezbadali, že väčšina Tespijčanov unikla z obkľúčenia a Aténčania sa bili navzájom. V tejto časti bolo boiótske vojsko porazené a Boióťania z tejto časti utekali do stredu a na pravé krídlo. Tam pre zmenu zase Tébania, vďaka svojej zostave odolali náporu Aténčanov a tak na nich dorážali, že ich prinútili k úteku. Stred srdnato bojoval ďalej, lenže Boióťanom a zvlášť Tébanom hrozil útok z tylu od víťaznej časti Aténčanov, ktorí rozprášili ľavé krídlo boiótskeho vojska a práve vtedy dostal Pagondas správu o situácii na ľavej strane jeho zostavy. Aby si bol istý, tak poslal na výzvedy svoju jazdu a Lokrov, ktorí mu prišli v poslednej chvíli na pomoc, ktorá tak prekvapila postupujúcich Aténčanov, že sa tí dali na útek. A vďaka ním sa celá zostava aténskeho vojska dala na útek. Statočnosť Aténčanov dostala vážne trhliny. Každý utekal tam, kde dúfal, že nájde ochranu, ale nemali proti boiótskej jazde a proti jazde Lokrov žiadnu šancu. Až milosrdná noc zabránila úplnej skaze aténskeho vojska, ktoré utieklo až do vlasti.
„Boióťania zastavili boj, postavili tropaion, odňali výstroj a výzbroj padlým nepriateľom a pozbierali si svojich mŕtvych a odtiahli do Tanagry a robili plány, ako zaútočiť na Delion. Medzitým hlásateľ z Atén, ktorý mal vyjednať vydanie mŕtvol, stretol boiótskeho posla, ktorý mu radil, aby sa vrátil, lebo nedosiahne nič a sám sa ponáhľal do Atén. Tam vystúpil v ľudovom zhromaždení a v mene Boióťanov im oznámil, že Aténčania sa previnili, keď porušili helénske zvyky Grékov. Všetci predsa a aj Aténčania predsa len uznali dohodu, že pri vpáde do druhej krajiny treba šetriť posvätné miesta. Posol ďalej povedal, že Aténčania sú vinní tým, keď opevnili Delion a usadili sa v ňom a nesprávali sa ako na posvätnom mieste. Takisto vodu ( ktorej dotýkať sa je zakázané, dovolené je iba si umyť ruky pred obetovaním) čerpajú a používajú podľa svojich potrieb. Preto všetci Boióťania vyzývajú Aténčanov, nech opustia svätyňu a odniesli si, čo im patrí."
Aténčania poslali k Boióťanom posla, ktorý použil práve iné argumenty a povedal im, že Aténčania sa v ničom neprevinili, lebo sa len bránili proti vpádom Boióťanov na svoje územie a podľa starých zvykov, ak niekto dobyje nepriateľské územie, tak mu patria aj svätyne. Opevnenie si spravili preto, aby sa mohli brániť proti útokom a vodu používali nie z roztopaše, ale že ich k tomu donútili práve Boióťania, ktorí ich odrezali od vody. Potom sa spýtali, či im dovolia pozbierať mŕtvych.
„ Boióťania im dali takúto odpoveď:- ak sú vraj Aténčania v Boiótii, musia odísť a vziať si svoje veci, ak sú však vo svojej krajine, musia sami vedieť, čo majú robiť, lebo okolie Oropu, kde sa našli mŕtvy, patrí naozaj Aténčanom ( lebo bitka sa odohrala na hraniciach); Boióťania sa teda nazdávajú, že Aténčania nie sú schopní zmocniť sa tiel padlých proti vôli víťazov, teda nemôžu uzavrieť nijakú dohodu o cudzom území. Preto odpoveď Boióťanov znela takto- „Ak Aténčania odídu z ich územia, môžu si vziať čo žiadajú" a túto odpoveď pokladali za vhodnú. Keďže aténsky posol nič nedosiahol musel sa vrátiť.
Potom Boióťania priviezli ešte kopijníkov a prakovníkov a na pomoc im po bitke prišlo 2000 korintských hoplitov a peloponézsky oddiel, ktorý prišiel od Nisaie spolu s Megarčanmi. S týmto vojskom sa Boióťania vydali na pochod proti Deliu a útočili na opevnenie. Použili všelijaké prostriedky a ešte zariadenie, pomocou, ktorého sa im podarilo dobyť pevnosť. Zariadenie bolo zhotovené takto:- po dĺžke rozpílili mohutný kmeň, vydlabali ho, vložili doň železnú rúru, ktorá bola dlhšia ako kmeň a znovu spojili, aby presne doliehal a tak vyzeral ako rúra. Na jeden koniec zavesili na železné reťaze kotol a doň zaviedli železnú rúrku ktorá vytŕčala z kmeňa. Celý kmeň bol silne obitý železom. Potom celé toto zariadenie privliekli k hradbe a keď bol blízko, pripojili k voľnému koncu veľké mechy a fúkali nimi do rúry. Prúd vzduchu prechádzal tlakom do kotla, ktorý bol naplnený žeravým uhlím, sírou a smolou a vháňal takto horiacu zmes na opevnenie, ktoré zapaľoval vysoký plameň, takže tam nik nevydržal a obrancovia sa dali na útek. Takto nakoniec dobyli Delion, časť obrancov padla v boji a asi dvesto ich bolo zajatých. No aj tak sa väčšine podarilo ujsť na lodiach do Atén.
Delion bolo dobyté na 17. deň po bitke, ktorá sa odohrala na hraniciach s Atikou v oblasti Oropu. V tejto bitke padlo asi 500 Boióťanov a asi 1000 Aténčanov a veľa ich ľahkoodencov a s nimi aj stratég Hippokrates. Keď od tejto bitky prešiel určitý čas, Demostenovi sa nepodarilo dobyť Sify žiadnym spôsobom a ani zradou, hoci mal veľa vojakov z Akarnánie, Agraie a asi 400 aténskych hoplitov, ktorí sa vylodili na sikyonskom pobreží. Ešte prv než zakotvili všetky lode Sikyončania pribehli, zahnali tých, čo už vystúpili a prenasledovali ich až k lodiam, pričom niekoľkých zabili a niekoľkých zajali. Postavili tropaion a po uzavretí prímeria vydali protivníkovi mŕtvych. Demostenes, aj keď chrabrý a dobrý vojvodca nemal kvality Perikla, ktorý Sikyončanov porazil."
Pamätáte si ešte na článok, ktorý pojednával o kráľovi Odrysov Sitalkovi? Takže mu nestačilo to čo získal na tamtej výprave a tak sa rozhodol koristiť znova. Vydal sa proti Triballom, ale bol porazený a padol. Na jeho miesto sa tak dostal jeho synovec Seutes. Tak skončil vierolomný Sitalkes, ktorý si nevážil vyslancov.
V ďalšej časti si rozpovieme udalosti, ktorých dôsledok ovplyvnil celý svet. Bude to o boji Brasida proti dvom stratégom, z ktorých jeden bude Tukydides autor knihy Historiai, z ktorej čerpám aj ja svoje poznatky.
