„ Na začiatku jari tohto roku vojny Lacedemončania a Aténčania uzavreli ročné prímerie. Aténčania dúfali, že Brasidas si už nedokáže získať na svoju stranu ani jedno ich spojenecké mesto, dokiaľ oni nedokončia v čase prímeria prípravy na vojnu. Okrem toho rátali, že teraz, keď sa útrapy a hrôzy vojny minuli, v priaznivých podmienkach sa podarí dohodnúť mier na dlhšie obdobie. Lacedemončania si zase mysleli- naháňajúc Aténčanom strach z nebezpečenstva ďalších porážok, že ak si Aténčania oddýchnu od útrap, táto skúsenosť v nich vyvolá väčšiu túžbu po uzmierení a po uzavretí dlhodobého prímeria, pred ktorým by mali byť vydaní lacedemonskí zajatci. Dohodli teda pre seba a svojich spojencov prímerie za týchto podmienok:- „ O svätyni a veštiarni Apolóna Pýtijského ustanovujeme, aby každý, kto sa správa podľa obyčají predkov, prosil o veštbu bez ľsti a strachu. Lacedemončania a prítomní spojenci sľubujú, že vyšlú poslov k Boióťanom a Fókom, aby aj ich podľa možnosti presvedčili.
O chrámovú pokladnicu boha sa musíte starať vy aj my a všetci podľa obyčají predkov a prijímať rozhodnutia o svätokrádežiach, postupujúc pri tom podľa práva a spravodlivosti, podľa zvyklosti predkov. Tak o tom rozhodli Lacedemončania a ostatní spojenci.
A na základe toho, čo rozhodli Lacedemončania a ich spojenci, v prípade súhlasu Aténčanov s uzavretím dohody, bude platiť toto:- každá strana musí zostať na svojom území a ponechá si to, čo má doteraz v moci. Tí čo sú teraz v Koryfasiu, nech tam zostanú, tí čo tvoria posádku v Kytere nesmú vstupovať do spojenectva ani s jednou stranou peloponézskeho spolku a takisto ani my s nimi, ani oni s nami. Posádka, ktorá je v Nisai a v Minoe nesmie prechádzať po cestách, ktoré vedú od brány Nisovho chrámu k chrámu Poseidonovmu a odtiaľ priamo po moste k Minoe. Takisto tieto cesty nesmú križovať ani Megarčania. Aténčania nech vládnu na ostrove, ktorý obsadili a nikde nesmú vpadnúť do územia našich spojencov a takisto nech sa naši spojenci neopovážia vpadnúť na ich územie. Nech si Aténčania držia v moci čo im patrí v Troizene, podľa dohody medzi nimi a Troizenčanmi.
Lacedemončania a ich spojenci môžu plávať vo vlastných vodách a vo vodách spojencov pozdĺž pobrežia, ale nie na vojnových lodiach, lež na plavidlách s veslami, na ktorých je dovolené viezť náklad nanajvýš 500 talentov.
Poslovia a posolstvá rokujúce o uzavretí mieru a riešení sporov s ich sprievodom v určenom počte môžu slobodne prichádzať na Peloponéz a do Atén, tak po mori, ako po pevnine. Nik nesmie v tomto období prijímať ani prebehlíkov, ani slobodných, ani otrokov tak z vašej, ako aj z našej strany.
Je dovolené vám súdiť nás a nám súdiť vás, podľa obyčají predkov, riešiť spory súdnou cestou a nepoužívať násilie a zbrane. Ak máte nejaký lepší, alebo spravodlivejší návrh, choďte do Lacedemonu a predložte ho, lebo ani Lacedemončania a ani ich spojenci neodmietnu nijaký váš spravodlivý návrh.
Nech vaši poslovia prichádzajú k nám a naši k vám s plnou mocou, ako to žiadate z našej strany a my z vašej strany. Prímerie bude trvať 1 rok."
V Aténach úradnú moc mala fyla Akamantis a predsedal jej Nikiades. Laches so želaním úspechov pre Aténčanov navrhol, aby bolo uzavreté prímerie tak, ako ho navrhli Lacedemončania. Prímerie nadobudlo platnosť štrnástym dňom mesiaca elafebolia v Aténach a dvanásteho dňa lacedemonského mesiaca gerastia.
Takéto prímerie bolo uzavreté a pokiaľ platilo, schádzali sa na rokovaní o trvalejšom mieri."
Podobných zmlúv a dohôd bude ešte veľa, no pokúsim sa vám predostrieť už len také, ktoré budú mať nejaký veľmi závažný dopad na konanie jednotlivých aktérov tohto konfliktu. Špekulácie a snahy vyhnúť sa plneniu dohody z obidvoch strán vám predostriem v ďalšom článku.
V Novom roku 2010 vám vážení čitatelia želám veľa úspechov a trpezlivosti pri čítaní mojich článkov a pevne verím, že vás nesklamem a naďalej vám budem poskytovať poznatky z obdobia antického Grécka v čase tzv. peloponézskej vojny
