V minulej časti som vám opísal, ako sa vysporiadali Lacedemončania s mestom Mantineia a ako nakoniec to pre Mantinejčanov bolo prospešné.
V dnešnej časti prekladu knihy Xenofona, syna Grylovho, ktorú prekladateľ Július Špaňár nazval Grécke dejiny, vám opíšem ako sa Fliunťania unormánili a aj výpravu Lacedemončanov proti Olyntu. Ináč si všimnite, že už pomaly, ale isto začínajú moc v štáte preberať efori a ako vieme, to tiež nedopadne dobre.
"Keď sa vyhnanci z Fliunta dozvedeli, že Lacedemončania zisťujú, ako sa jednotliví spojenci správali voči ním v čase vojny ( myslí sa tým peloponézska vojna – poznámka A.B.), boli presvedčení, že teraz aj pre nich nadišla vhodná chvíľa a preto odcestovali do Lacedemona a tam vyhlásili, že kým ešte oni boli vo svojej vlasti, mesto príjímalo Lacedemončanov do svojich hradieb a zúčastnilo sa na všetkých výpravách, ktoré Lacedemončania viedli. Od toho času však, ako ich vyhnali, Fliunťania sa nechceli zúčastniť na nijakej výprave a Lacedemončania boli jediní zo všetkých ľudí, ktorým neotvorili svoje brány. Eforom, ktorí si ich vypočuli, sa zdalo, že to stojí za uváženie. Po posloch dali Fliunťanom odkázať, že ich vyhnanci sú priateľmi lacedemonského štátu a že boli vyhnaní, hoci sa nedopustili žiadného bezprávia. Ďalej oznámili, že Lacedemončania uznávajú za vhodné, aby mesto nie z prinútenia, ale zo slobodného rozhodnutia umožnilo vyhnancom návrat. Toto posolstvo vyvolalo u Fliunťanov obavy, že niektorí občania vpustia Lacedemončanov do mesta, ak títo podniknú proti ním výpravu. Vyhnanci totiž mali v meste veľa príbuzných a stúpencov a – ako to zrejme vo väčšine štátov býva – boli tam aj takí, čo túžili po zmene vlády a preto si želali návrat vyhnancov. Zo strachu pred touto možnosťou odhlasovali, že príjmu späť vyhnancov a vrátia im majetok, pokiaľ je dokázateľný a že zo štátnej pokladnice vyplatia náhradu tým, ktorí si ich majetok kúpili. Keby však vznikli nejaké vzájomné spory, má rozhodnúť súd. Takto sa vtedy vyriešila záležitosť fliuntských vyhnancov.
Do Lacedemona prišli potom poslovia z Akantu a z Apollonie, práve najväčších miest v okolí Olyntu. Keď sa efori dozvedeli, prečo prišli, priviedli ich pred zhromaždenie ľudu a spojencov. Tu prehovoril Kleigenes z Akantu:
" Lacedemončania a spojenci! Podľa nášho názoru vám uniká, že v Grécku sa pripravuje čosi veľké. Všetci azda viete, že Olyntos je najväčšie mesto na tráckom pobreží. Obyvatelia tohto mesta pripojili k sebe už niekoľko iných miest pod podmienkou, že príjimajú tie isté zákony, tú istú ústavu, potom Olynťania získali dokonca aj niektoré väčšie mestá. Neskôr sa pokúsilin oslobodiť aj macedónske mestá spod nadvlády macedonského kráľa Amynta. Len čo im najbližšie ležiace mestá sľúbili poslušnosť, rýchle podnikli vojenskú výpravu aj proti vzdialenejším a väčším mestám. A keď sme my opúšťali vlasť, mali v moci okrem mnohých iných miest aj Pellu, najväčšie macedónske mesto. A ako sme sa dozvedeli, Amyntas sa z týchto miest stiahol a bol vyhnaný takmer z celej Macedónie. Ale Olynťania poslali aj k nám a aj k Apollončanom posolstvo s odkazom, že sa s vojskom vyberú proti nám, ak sa nezúčastníme ako ich spojenci na ich vojenskej výprave.
Lacedemončania! My chceme žiť podľa zákonov prevzatých od otcov a zostať samostatní. Ak nám však nikto neposkytne pomoc, budeme sa musieť k ním pripojiť. Majú už najmenej osemsto hoplitov, ale počet peltastov je oveľa väčší; ak sa s nimi spojíme, budú mať viac, ako tisíc jazdcov. Keď sme odchádzali, boli tam už aténski a boiótski poslovia. Počuli sme, že sami Olynťania už odhlasovali, že pošlú do týchto miest poslov, aby rokovali o spojenectve. Ak sa táto veľká moc spojí so silou Aténčanov a Boióťanov, uvedomte si, že toto spojenectvo sa sa už nebude môcť tak ľahko prekonať. A keďže ovládajú aj Poteidaiu, ktorá leží na pallenskej šiji, môžete si byť istí, že sa im podrobia aj mestá ležiace na Pallene. Nech vám ako dôkaz slúži aj to, že tieto mestá prežívajú hrozný strach a hoci veľmi nenávidia Olynťanov, predsa sa neodvážili poslať s nami poslov, aby vám to oznámili.
Uvážte aj toto: ako je možné, že ste sa postarali, aby Boiótia nebola zjednotená, ale pritom ste si nevšimli, ako sa zhromažďuje oveľa väčšia moc, ktorá silnie nielen na zemi, ale aj na mori? Aká prekážka môže byť tam, kde sa drevo na stavbu lodí nachádza v samotnej krajine, kde im bohaté peňažné zisky plynú z mnohých prístavov a z mnohých trhovísk a kde hojnosť obilia umožňuje žiť množstvu ľudí? A okrem toho ich susedmi sú Tráci, nezávislí od nijakého kráľa, niektorí už dávno služia Olynťanom; ak sa raz aj oni dostanú pod ich nadvládu, pribudne im táto obrovská sila. A ak pôjdu s nimi Tráci, podporia ich aj zlaté bane v Pangaiu. Čo my tu hovoríme, to si už olyntský ľud dávno opakoval. Azda už boh stvoril ľudí, že súčasne s mocou rastie aj ľudská pýcha.
Laceemončania a spojenci! Oznámili sme vám, aké pomery tam vládnu. Teraz sa musíte vy poradiť, či si zasluhujú vašu pozornosť. Pravda, okrem toho musíte vedieť aj to, že moc, ktorú sme nazvali veľkou, nie je ešte neprekonateľná. Všetký mestá, ktoré prijali ich ústavu proti svojej vôli, sa rýchlo od nich odtrhnú, ak niekde uvidia nejaký odpor. Ak sa však spoja vzájomnými sobášmi a pozemkovým vlastníctvom, ako to už odhlasovali, a ak si uvedomia, že je pre nich užitočné držať sa mocných – ako Arkáďania, keď s vami tiahnu, chránia svoj vlastný majetok a lúpia cudzí – potom sa pravdepodobne nebudú dať od tamtých oddeliť."
Po tejto reči dali Lacedemončania slovo spojencom a vyzvali ich, aby dávali návrhy, čo kto pokladá za najlepšie pre Peloponéz a pre spojencov. Nato mnohí radili podniknúť vojenskú výpravu, najväčšmi však tí, ktorí sa chceli Lacedemončanom zavďačiť. A tak sa rozhodlo, aby každý štát poslal príslušnú časť vojska, aby sa vytvorilo vojsko v počte desaťtisíc mužov. Takisto boli podané návrhy, že každý štát sa môže rozhodnú, či chce dať peniaze namiesto vojakov a to tri aiginské oboly za jedného muža denne a kto má poskytnúť jazdcov, musí zaplatiť žold za každého jazdca vo výške štvornásobku žoldu hoplita. Keby sa však niekto vyhol vojenskej výprave, tak ho smú Lacedemončania potrestať pokutou vo výške jedného statera na muža a deň.
Keď sa o tom rozhodlo, aténski poslovia opäť vstali a poukázali na to, že tieto uznesenia sú síce správne, ale že ich nemožno rýchlo uskutočniť. Podľa nich by vraj bolo najlepšie, keby medzi tým, čo sa budú robiť prípravy na túto výpravu, čo najrýchlejšie vyrazil veliteľ na čele vojska, ktoré by malo pozostávať z Lacedemončanov a z vojakov iných miest, pokiaľ by boli schopné ihneď ísť do boja. Keby sa to stalo, potom by vraj Olyntu odolávali mestá, ktoré sa ešte nepripojili k olyntskému spolku a tie, ktoré boli prinútené spojiť sa s ním, by sa málo zúčastnili na boji. Keď sa prijali aj tieto návrhy a urobilo sa uznesenie, Lacedemončania poslali Eudamida s vojskom, ktoré tvorili prepustení heiloti a asi dvetísíc perioikov a Skiritov. Keď Eudamidas odchádzal, požiadal eforov, aby prikázali jeho bratovi Foibidovi zhromaždiť zvyšok jemu pridelených vojakov a prísť za ním. Po príchode na trácke územie Eudamidas posielal posádky do tých miest, ktoré ho o to požiadali, ďalej získal mesto Poteidaia, ktoré dobrovoľne prešlo na jeho stranu, hoci bolo olyntským spojencom a zvolil si ho za oporný bod, z ktorého viedol vojnu. Tak by to robil každý, ktorého vojenská sila je slabšia."
Týmto sa záležitosť Olyntu nekončí, len sa pozornosť upriami na niečo iné. Foibidas urobí krok, ktorý zmarí úsilie Lacedemončanov a poruší aj priamo zmluvu, hoci to Agesilaos tak vidieť nebude. Obsadenie Téb bude krok, ktorý zlomí neskôr Lacedemončanom krk a len tak- tak sa vyhnú vyhladeniu.
