V minulej časti som vám opísal Ifikratovo víťazstvo nad Anaxibiovým vojskom. Nebolo to jeho prvé víťazstvo a lacedemonskí velitelia, sa ako keby z porážky pri Lechai nechceli poučiť, hoci svojim spôsobom obe bitky boli vedené každá iným spôsobom, no Ifikrates v oboch prípadoch využil slabiny lacedemonských veliteľov v pochodových formáciách. Bitkou pri Abyde sa skončila aj štvrtá kniha Xenofona, syna Gryllovho, ktorú nám prekladateľ Július Špaňár v diele Grécke dejiny preložil do slovenčiny.
V dnešnej časti vám prostredníctvom tohto prekladu opíšem činnosť ďalších aténskych a lacedemonských veliteľov a ich vzájomné bojové stretnutia ako na suši, tak aj na mori, ako keby mierová dohoda po skončení peloponézskej vojny ani nebola. A pritom ubehlo od jej konca len nejakých 16-17 rokov. Tentoraz s postupom lacedemonského veliteľa Eteonika, ktorý excelentne potlačil vzburu v loďstve ( druhá kniha) a eforov vôbec nesúhlasím, lebo ich konanie sa prieči tomu k čomu sa Lacedemon podujal a to dať každému gréckemu mestu slobodu a nesiahať iným na ňu. A koristenie v Atike nie je čestný vojenský počin, pričom, ak ešte oficiálne Atény vo vojne s Lacedemonom neboli. V tomto článku nájdeme aj zvláštnu sebareflexiu Xenofona v opise odchodu Teleutia, ktorý sa stal nemenej slávny a vážený, ako Lysandros, do vlasti a popritom takých opisov je v jeho diele plno a niekedy aj zbytočných.
„Tieto udalosti sa teda odohrávali medzi Aténčanmi a Lacedemončanmi. Medzitým bol Eteonikos znova na Aigine a hoci Aiginčania až doposiaľ priateľsky nažívali s Aténami, teraz, keď sa už viedla otvorená námorná vojna, Eteonikos so súhlasom eforov dovolil každému podľa ľubovôle lúpiť v Atike. Aténčania vystavení ich útokom poslali na Aiginu pod velením Pamfila hoplitov, ktorí si tam vybudovali opevnenie proti Aiginčanom, poslali aj desať triér a takto Aiginčanov obliehali na mori i na zemi. Teleutias, ktorý sa práve pohyboval medzi ostrovmi, aby zohnal peňažné prostriedky sa dozvedel o tom opevnení a ponáhľal sa Aiginčanom na pomoc; zahnal atické lode, ale Pamfilos sa udržal vo svojom opevnení.
Nato prišiel z Lacedemona Hierax, ako nový námorný veliteľ. Prevzal loďstvo a Teleutias odplával do vlasti za okolnosti preňho veľmi priaznivých. Keď totiž zostupoval k pobrežiu, aby sa nalodil a odplával do vlasti, nenašiel sa medzi vojakmi ani jeden, ktorý by mu nepodal ruku; jeden ho ovenčil, iný ho ozdobil stužkami a tí, ktorí sa oneskorili, hoci už odplával, aspoň hádzali vence do mora a želali mu veľa šťastia.
Uvedomujem si, že v tejto správe nehovorím ani o vynaložených peňažných prostriedkoch, ani o vojnovom nebezpečenstve, ani o nijakej pozoruhodnej vojnovej ľsti, ale predsa sa mi zdá, pri Diovi, že sa treba zamyslieť nad tým, čím si mohol Teleutias získať takú obľubu u svojich podriadených. Tento ľudský čin si zasluhuje oveľa viac pozornosti, ako rozprávanie o veľkých peňažných nákladoch, či o vojnových nebezpečenstvách.
Hierax zasa plával s ostatnými loďami na Rodos, ale na Aigine zanechal dvanásť triér a svojho pobočníka Gorgopa, ako veliteľa. Od toho času boli väčšmi obliehaní Aténčania vo svojom opevnení, ako Aiginčania v meste. A tak Aténčania na základe uznesenia snemu vystrojili veľký počet lodí, na ktorých v piatom mesiaci odviezli svoju posádku z Aiginy. Potom museli Aténčania opäť znášať lúpežné nájazdy a Gorgopove útoky. Aby tomu čelili, vystrojili trinásť lodí a za ich veliteľa ustanovili Eunoma.
Kým bol Hierax na Rode, Lacedemončania poslali Antalkida ako nového veliteľa k svojmu loďstvu v presvedčení, že by sa tak mohli zavďačiť aj Tiribazovi. Len čo Antalkidas prišiel na Aiginu, zaradil do svojho loďstva Gorgopove lode a odplával do Efezu. Poslal Gorgopa s dvanástimi loďami späť na Aiginu a veliteľom nad ostatnými ustanovil pobočníka Nikolocha. Nikolochos vyplával smerom na Abydos, aby poskytol Abyďanom pomoc. Cestou však odbočil na Tenedos, spustošil tamojšie územie a potom odplával s korisťou do Abydu. Medzitým sa zhromaždili aténski velitelia zo Samotrake, z Tasu a z iných miest spomínanej oblasti a spoločne chceli poskytnúť pomoc Teneďanom. Keď sa dozvedeli, že Nikolochos odplával do Abydu, vyrazili so svojimi tridsiatimi dvoma loďami a začali obliehať jeho dvadsaťpäť lodí. Medzitým Gorgopas na svojej spiatočnej ceste z Efezu stretol Eunoma pred ktorým utiekol na Aiginu. Vojakom prikázal ihneď vystúpiť na pevninu a navečerať sa. Eunomos chvíľu vyčkával a potom odplával. Keďže nastala noc, plával zvyčajne so svetlom vpredu (( ?) - poznámka A.B.), aby lode, ktoré ho nasledovali, nezablúdili. Gorgopas rozkázal vojakom znova nastúpiť na lode a začal sledovať aténske lode podľa svetelného signálu, ale zďaleka, aby ho nezbadali a nezačuli ani hluk vesiel; preto velitelia veslárov namiesto hlasu používali kamene, ktoré udierali o seba a tak udávali rytmus pri veslovaní a veslári ponárali veslá čo najtichšie do vody. Keď už boli Eunomove lode blízko atického mysu Zoster, Gorgopas dal poľnicou znamenie na útok. Eunomovi vojaci práve vystupovali z niektorých lodí, iní spúšťali kotvy a ďalší ešte len priplavali. Za mesačného svitu sa rozpútala námorná bitka, v ktorej Gorgopas ukoristil štyri triéry, vzal ich do vleku a odplával na Aiginu. Ostatné aténske lode ušli do Pirea.
Potom Chabrias vyplával na Cyprus, aby pomohol Euagorovi; mal so sebou osemsto peltastov a desať triér, k tomu ešte dostal z Atén ďalšie lode a hoplitov. V noci pristal na Aigine, dosť ďaleko od Heraklovho chrámu a v úžľabine ukryl svojich peltastov. Za svitania, ako sa dohodlo, prišli aténski hopliti pod vedením Demaineta a vystúpili asi šestnásť stadií na opačnej strane Heraklovho chrámu na pevninu, na mieste ktoré sa nazýva Tripyrgia. Len čo sa to Gorgopas dopočul, ponáhľal sa na pomoc s Aiginčanmi, s námorníkmi z lodí a s ôsmimi Sparťanmi, ktorí tam práve boli. Okrem toho vyzval prostredníctvom hlásateľa všetkých slobodných mužov, aby prišli na pomoc, takže aj z tých mnohí pribehli na pomoc so zbraňou v ruke, ktorú mali práve po ruke. Len čo prví vojaci prešli popri mieste, kde bol úkryt, Chabriovi peltasti sa zdvihli a ihneď ich zasypali oštepmi a šípmi. Teraz zaútočili aj hopliti, ktorí sa vylodili na pobreží. Keďže títo prví vojaci nezaujali nijaké bojové postavenie, boli rýchlo pobití, medzi nimi Gorgopas a Lacedemončania. Keď títo padli, ostatní vojaci sa dali na útek. Aiginčanov zahynulo asi stopäťdesiat, ale žoldnierov, motoikov a námorníkov nie menej ako dvesto. Od tých čias sa Aténčania bezstarostne plavili po mori, ako v čase mieru. Lacedemonskí námorníci odmietali nastúpiť, hoci Eteonikos ich k tomu nútil tým, že im nedával žold.“
A skončil ďalší z výborných veliteľov Lacedemončanov, Gorgopos, ktorý prejavil istý dôvtip a umenie, ale naletel na nemenej zdatného Chabria, ktorý mu prichystal účinnú pascu. Vzhľadom k zvláštnym metódam velenia Eteonika, bude zo Sparty vyslaný k loďstvu Teleutias, brat kráľa Agesilaa. V ďalšej časti tejto kapitoly vám sprostredkujem návrat Teleutia a jeho reč k mužstvu, ktoré utrpelo porážku.
