Nerozumný krok Fiobida, ktorý ho stal život, urobil Lacedemončanom veľké starosti a v podstatnej časti zmaril ich doterajšie úsilie v snahe zabezpečiť pre Grékov mier, tak, ako to navrhoval Antalkidas a potvrdili to v r. 387 p. n. l. nielen hlavné grécke mestá, ale aj Perzia. Dokonca Lacedemončania dosiahli to, že za ten mier Boióťania hlasovali zvlášť, k nevôli Tébanom, ktorí chceli, ako predstavitelia Boiótie, hlasovať za všetkých jedenásť miest. A nielen to, stalo sa, že Tébania si silou podrobili tie miesta, ktoré dovtedy boli v Boiótskom zväze dobrovoľne a ktorý rozpustil Antalkidov mier a teda Tébania sa stali omnoho silnejšími. No ich sila neslúžila k tomu, aby zabezpečovali pre Grékov mier, ale poslúžila k tomu, aby priviedli k zániku mesto, ktoré Grécku slúžilo a chránilo ho.
V dnešnej časti vám opíšem brilantnú Agesilaovu taktiku, kde s prehľadom previezol Tébanov, potom opätovné zlyhania lacedemonského veliteľa, bojové stretnutia ako na súši, tak aj na mori nielen Lacedemončanov s Tébanmi, ale aj už aj Lacedemončanov s Aténčanmi. Antalkidov mier platil iba v jednej časti a to, že maloázijské grécke mestá sa stali poslušnými perzskému kráľovi, lebo ostatné klauzuly mierovej zmluvy sa stali neúčinnými z dôvodu, že Lacedemon vykrvácal v bratovražedných bojoch.
„ Keď nastala jar, efori opäť vyhlásili vojenskú výpravu proti Tébam a požiadali Agesilaa o vedenie ako predtým. Agesilaos mal na v vpád rovnaký názor ako pri prvom raze a ešte pred vykonaním zvyčajných obetí za prechod hraníc poslal polemarchovi v Tespijách rozkaz, aby vopred obsadil výšinu nad cestou cez Kitairon a strážil ju dovtedy, kým tam sám nedorazí. Keď potom prekročil pohorie a dostal sa s vojskom do Platají, predstieral, že najprv chce tiahnuť so Tespijí a posielal ta odkaz, aby tam zriadili trh a aby tam na neho čakali posolstvá. Tébania sa to dozvedeli a tak strážili so silným vojskom prístup do Tespijí. Nasledujúci deň na svitaní Agesilaos vykonal obeť a tiahol po ceste smerom k Erytrám. Keďže s vojskom prešiel dvojdennú cestu za jeden deň, mohol prekročiť kolovú hradbu pri Skole skôr, ako sa ta prihnali Tébania zo svojho postavenia, cez ktoré predtým prenikol. Potom pustošil územie východne od Téb až po Tanagru. Tanagru v tom čase ovládal Hypatodoros a jeho stúpenci, ktorí boli priateľmi Lacedemončanov. Na spiatočný pochod sa vydal tak, aby mal tébske hradby po ľavej strane. Tébania, ktorí prišli nepozorovane, sa postavili proti Agesilaovi v bojovom šíku pri Graos Stete, pričom mali za sebou priekopu a kolovú hradbu. Tento terén bol dosť úzky a neschodný a tak ho pokladali za vhodný na rozpútanie boja. Agesilaos si toto miesto obzrel, no neviedol vojsko proti Tébanom, ale odbočil a tiahol smerom na mesto. Tu Tébania zo strachu o mesto, ktoré bolo nechránené, opustili svoje stanovisko, kde už boli v bojovom postavení a behom sa hnali do mesta po potnijskej ceste; tá totiž bola bezpečnejšia. A ukázalo sa, že Agesilaova myšlienka sa osvedčila, lebo nepriatelia boli donútení behom opustiť svoje postavenie, hoci sa Agesilaos od nich vzdialil. Predsa však sa niektorí z lacedemonských polemarchov nezdržali a zaútočili so svojimi oddielmi na nepriateľov, ktorí sa popri nich premiestňovali. Tébania vrhali z vŕškov oštepy a jeden z polemarchov, Alypetos, padol zasiahnutý. Predsa však Tébania z toho vŕšku ustúpili, takže Skiriti a niektorí jazdci, ktorí naň vystúpili, mohli pobiť posledných Tébanov, ktorí sa popri nich hnali do mesta. Keď sa Tébania dostali k svojim hradbám, obrátili sa, no len čo to Skiriti spozorovali, takmer behom sa stiahli, ale nikto z nich nepadol. Tébania jednako len postavili tropaión s odôvodnením, že sa museli stiahnuť vojaci, ktorí vystúpili na vŕšok.
Keďže čas pokročil, Agesilaos odtiahol s vojskom a utáboril sa na tom mieste, kde predtým tam boli v bojovom postavení Tébania; nasledujúci deň viedol svoje vojsko po ceste do Tespijí. A keď naňho zaútočili peltasti, ktorí ako žoldnieri slúžili v tébskom vojsku a vyzývali k tomu aj Chabria, lebo sa k ním nepripojil, olyntskí jazdci, ktorí na základe zmluvy išli do vojny spolu s Lacedemončanmi, sa obrátili a prenasledovali peltastov hore vŕškom, pokiaľ mohli a veľmi veľa ich zabili; jazdci totiž môžu na zjazdnom svahu ľahko dohoniť pešiakov. Keď sa Agesilaos dostal do Tespijí, medzi občanmi vládli vzájomné spory; tí, čo sa vydávali za priateľov Lacedemončanov, chceli povraždiť svojich protivníkov, ku ktorým patril aj Menon. Agesilaos to však nepripustil, ale zmieril ich a prinútil ich zložiť vzájomnú prísahu, potom odtiahol cez Kitairon po ceste do Megary. Tam rozpustil spojencov a občianske vojsko odviedol domov.
Tébania, ktorí medzitým veľmi trpeli nedostatkom obilia, lebo dva roky nemohli zobrať úrodu zo svojej zeme, poslali na dvoch triérach mužov do Pagas po obilie a dali im naň desať talentov. Ale Lacedemončan Alketas, ktorý strážil s posádkou Oreos, kde Tébania nakupovali obilie, vystrojil tri triéry, pričom dbal na to, aby sa to nedostalo na verejnosť. Keď Tébania odvážali obilie, Alketas zadržal tébske triéry s obilím a dal zaistiť asi tristo mužov z tých posádok, ktorých uväznil na akropole, kde bol sám ubytovaný. Zvyčajne ho sprevádzal akýsi orejský chlapec, ktorý bol vraj veľmi krásny a milý, tomu venoval svoju pozornosť, keď zostupoval z akropoly. Vtedy zajatci, ktorí si všimli Alketovu nepozornosť, obsadili akropolu, mesto sa proti Alketovi vzbúrilo a tak mohli Tébania doviesť obilie do mesta bez ďalších prekážok.
Keď nastala nová jar, Agesilaos bol pripútaný na lôžku. Ešte keď odvádzal vojsko od Téb, otvorila sa mu na zdravej nohe nejaká žila a dostal výron krvi. Keďže mu lýtko napuchlo a bolesti sa stali neznesiteľnými, akýsi syrakúzsky lekár mu preťal žilu žilu pri členku. Keď už raz krv začala tiecť, tiekla po celú noc a deň, až nakoniec upadol do bezvedomia; vtedy krv prestala tiecť. V tom stave ho priniesli do Lacedemonu a bol chorý celý zvyšok leta a celú zimu.
Na začiatku tej jari Lacedemončania opäť vyhlásili vojenskú výpravu proti Tébam a jej vedením poverili Kleombrota. Keď sa Kleombrotos dostal s vojskom ku Kitaironu, jeho peltasti postúpili dopredu, aby obsadili výšiny nad cestou. Neveľký počet Tébanov a Aténčanov, ktorí už predtým obsadili tieto výšiny, najprv nechal peltastov vystupovať. No len čo sa k ním peltasti dostali, vyrazili z úkrytu, začali ich prenasledovať a pobili z nich asi štyridsať. Po tej príhode Kleombrotos pokladal za nemožné prejsť na tébske územie cez pohorie, preto odviedol vojsko späť a rozpustil ho.
Na zhromaždení v Lacedemone sa spojenci sťažovali, že pri takom malátnom vedení ich vojna vyčerpáva. Mohli by obsadiť posádkami oveľa viac lodí ako Aténčania a vyhladovaním dobyť ich mesto; tými istými loďami by vraj mohli presunúť vojsko až k Tébam a to alebo cez územie Fókov, alebo – keby radšej chceli – cez Kreusis. Po tej úvahe Lacedemončania obsadili mužstvom šesťdesiat triér a ich veliteľom sa stal Pollis. Pôvodcovia tohto návrhu sa skutočne nesklamali, Atény sa skutočne takto dostali do stavu obliehania. Ich lode, ktoré im dovážali obilie, priplávali síce až k ku Geraistu, ale odtiaľ sa už neodvážili vyplávať, lebo lacedemonské loďstvo križovalo vody okolo Aiginy. Keď si Aténčania uvedomili, v akom ťažkom položení sa nachádzajú, sami nastúpili na lode, vybojovali námornú bitku pod vedením Chabria a zvíťazili. A tak sa opäť mohlo dovážať obilie pre Aténčanov.
Medzitým čo sa Lacedemončania pripravovali presunúť vojsko proti Boióťanom, Tébania požiadali Aténčanov, aby poslali loďstvo okolo Peloponézu; nazdávali sa totiž, že ak sa to stane, Lacedemončania nebudú môcť súčasne chrániť svoje vlastné územie, spojenecké mestá, nachádzajúce sa v ohrozenej oblasti a ešte presunúť dostatočne silne vojsko proti ním samým. Aténčania, ktorí sa ešte hnevali na Lacedemončanov za Sfodriov čin, ochotne poslali šesťdesiat lodí okolo Peloponézu a za ich veliteľa ustanovili Timotea. Keďže Lacedemončania nevpadli na územie Téb ani v tom roku, v ktorom Kleombrotos viedol vojenskú výpravu, ani v tom, v ktorom sa Timoteos plavil okolo Peloponézu, Tébania sa odvážne vypravili proti okolitým mestám a znovu ich dobili. Timoteos na svojej plavbe ihneď ovládol Kerkyru, lebo nepredával obyvateľov do otroctva, neposielal občanov do vyhnanstva a nemenil zákony. Tým si získal všetky štáty v tamojšej oblasti. Lacedemončania podnikli protiopatrenia, obsadili svoje lode posádkami a poslali proti Timoteovi veliteľa Nikolocha, veľmi odvážneho muža. Len čo Nikolochos uvidel Timoteove lode, neváhal ani chvíľku, hoci mu chýbalo ešte šesť ambrakijských lodí, ale spolu s päťdesiatimi piatimi sa pustil do námornej bitky proti šesťdesiatim Timoteovým lodiam. Bol porazený a Timoteos dal postaviť tropaión v Alyzei. Kým Timoteos dal vytiahnuť svoje lode na breh a opravovať, k Nikolochovi doplávalo šesť ambrakijských lodí s ktorými potom spoločne vyplával smerom k Alyzei, kde bol Timoteos. Keď Timoteos proti nemu nevyplával, aj Nikolochos dal postaviť tropaión na najbližších ostrovoch. Len čo Timoteos opravil svoje lode a k ním pripojil a obsadil mužstvom ešte aj ďalšie lode z Kerkyry, čiže mal viac ako sedemdesiat lodí, získal na mori prevahu nad svojim nepriateľom. No musel požiadať, aby mu z Atén poslali peniaze, lebo mal viac lodí a tak potreboval aj veľa peňazí.“
Takže to boli udalosti piatej knihy týchto dejín. Ukázala nám isté konania, ktoré neboli ani v súlade so zákonmi a nie to ešte s morálkou, ale to vtedajších mocných akosi nezaťažovalo. Že privedú osoby, ktoré sú na nich závislí, do ohrozenia života, to ich už dávno prestalo trápiť. Od začiatku peloponézskej vojny sme zažili tri snahy o mier medzi hlavnými antagonistami tohto konfliktu, ale ako viete, nevydržalo to dlho. Lacedemončania, tým, že si do velenia zvolili osoby s nie veľkým morálnym kreditom, porušovali svoje vlastné zásady a Lichas, či Antalkidas sa zo svojich mierových návrhov dlho netešili. Ľudia si vždy nájdu dôvody, aby svojim blízkym mohli ubližovať, aj napriek tomu, že sa písomne zaviazali, že to tak robiť nebudú. A ak si ešte zoberú za svoje- účel svätí prostriedky- potom sa nie je čomu diviť, že v takom štáte, kde nefunguje morálka a zákony sú aplikované podľa kritérií korupcie a moci, sa spoločnosť dostane do zániku. Je ale chybou občanov, že toto dopustia a tých, ktorí morálku nemajú, či kašlú na dodržiavanie zákonov, ešte postavia do významných pozícii. Takí občania, ktorí si myslia, že vládnu mocou a majú prostriedky k tomu, aby si zákony prispôsobili podľa svojho gusta, tí si tiež nevidia ďalej od nosa, lebo, áno, zahrajú sa na kométu, chvíľu majú všetko, ale potom po nich ani pes neštekne. No čo je horšie, zverený štát privedú na mizinu a snahy (aj svojich) predkov, aby sa štát udržal v popredí, obrátia v nivoč. Preto píšem tieto dejiny aj kvôli tomu, aby sa aj obyčajní ľudia poučili a aj aby sa tí, ktorí sú pri kormidle spoločnosti, nestali hrobármi svojho štátu a nenapľuli na snaženie svojich predkov tak, ako to úspešne robia Lacedemončania v týchto dejinách. Je potrebné vidieť viac dopredu a nie len pre pár chvíľok pôžitkov z luxusu a moci a dejiny si takých ľudí budú vážiť. Potomkovia si takých predkov budú ctiť a hrdiť sa nimi a ak sami budú pokračovať v ich diele, spoločnosť prežije aj najhoršie otrasy. No Lacedemončania sa podvolili mamonu, egoizmu a chamtivosti a tak zaniknú.
V ďalšej časti začnem šiestou knihou Xenofonových Gréckych dejín a pripomenieme si isté meno, ktoré aj Lacedemončanom naháňalo strach. Verím tomu, že ak by Lacedemončania boli dodržiavali Lykurgove zákony, potom by k reči, ktorú vám v ďalšej časti opíšem, asi ani nedošlo.
