Je ďalšie pokračovanie knihy od Xenofona, syna Gryllovho, ktorú prekladateľ Július Špaňár preložil ako Grécke dejiny. Ako som avizoval v predchádzajúcej časti závisť narobí omnoho viac škody, ako úžitku a na túto závisť doplatí víťaz od Kozích riečok a jeden z vynikajúcich vojvodcov Lacedemončanov, Lysandros.
Takže Lacedemončania sa chytili do pasce, ktorú im prostredníctvom zradcov nastrojil Artaxerxes, tým, že sa chystali podniknúť výpravu proti Tébanom. Tí, ktorí čítate moje články, ohľadom tejto dejinnej udalosti, ktorú opísal Tukydides, syn Olorov a Xenofon, syn Gryllov a vydal Peter Kuklica pod názvom Dejiny peloponézskej vojny a Július Špaňár pod názvom Grécke dejiny, tak viete, že od začiatku tohto konfliktu to boli Boióťania na čele s Tébanmi, ktorí vždy stáli verne na strane Peloponézanov na čele s Lacedemončanmi. Aj keď bol prijatý Nikiov mier, tak ho rešpektovali len dovtedy, pokiaľ sa vždy po desiatich dňoch neobnovil. Dokonca ďalší spojenec, Korinťania, na Nikiov mier nepristúpili a viedli s Aténčanmi vojnu kde a ako mohli. Boli to Bióťania, ktorí zastavili aténsky útok pod vedením Demostena pri Epipolách a boli to Tébania, ktorí chceli zrovnať Atény so zemou. Po skončení peloponézskej vojny si Lacedemončania svojou politikou týchto verných spojencov odpudili a chystali sa proti ním na vojenskú výpravu. Je ale aj veľkou chybou predstaviteľov Téb a ostatných, že sa ulakomili na perzské zlato a nedocenili úlohu Lacedemonu, ako ochrancu Grécka a nezávislosti gréckych štátov na maloázijskom pobreží. Lacedemončania nechceli koristiť ako Aténčania a dokonca ani nevyberali dane. Podstatou ich snaženia bolo to, aby každý grécky štát ( teda mesto), bol nezávislý a slobodný. Toto im vštepil Lykurgos a tohto sa snažili držať. Aj keď sa stalo, že vzniklo nepriateľstvo medzi nimi a nejakým iným mestom( najlepší príklad je Argos), tak ho „umravnili“, podpísali s ním prímerie a po odškodnení odtiahli. Elejčanov nechali naďalej viesť olympijské hry a Aténčanov nechali na pokoji a nedovolili Tébanom, aby mesto Atény boli zbúrané.
A teraz na základe intríg si sami poškodia. Kto tým získa? My z terajšieho pohľadu vieme ako sa to všetko skončí a nemôžeme s tým nič narobiť. Avšak ponaučenie si z toho vziať môžeme. Som si ale aj vedomý toho, že túžba nejakého jednotlivca, podrobiť si Národ a na základe toho mať moc a zabezpečenie je viac ako snaha Národa o slobodu, či nezávislosť, alebo prosperitu. Tukydidove slová o túžbe po moci sú krédom takých ľudí. A ak isté skupiny obyvateľov tohto Národa ešte tomu jednotlivcovi pomáhajú k dosiahnutiu JEHO cieľov, potom aj snahy takých štátov, ako v našom prípade Lacedemončanov, môžu vyjsť navnivoč.
Už som opísal nejeden prípad, keď veliteľ zahynul v bitke, avšak mám dojem, že nik nemal podobný osud ako Lysandros, ktorého jeho kráľ nechal napospas. Hoci si myslím, že istú zásluhu na svojom konci mal aj sám Lysandros svojim velikášskym postojom, avšak Agesilaos zrazil Lysandrovi hrebienok a Lysandros to pochopil a unormálnil sa. Lenže niekto iný nedokázal vyjsť z tieňa malomyseľnosti a svoje ego postavil na piedestál. Tretí hlavný hriech v súbehu s porušením Lykurgových zákonov pomôže k tomu, že osud Sparty sa pomaly, ale isto naplní. Je veľmi zaujímavé špekulovať o tom, ako by boli vyzerali dejiny a osudy štátov, ak by ľudia ako Brasidas, Nikias, či Lysandros a iní čestní a statoční ľudia, nezomreli predčasne.
V tejto časti bude poukázaná nielen závisť, ale aj pokrytectvo predstaviteľov mesta Téby.
„ V Ázii pod vedením Agesilaa sa uskutočňovalo všetko úspešne a v Grécku im nestála v ceste nijaká vojna. Takto posúdili situáciu lacedemonskí občania a na základe toho efori vyhlásili vojenskú výpravu a poslali Lysandra do Fókidy, aby priviedol k Haliartu vojsko samotných Fókov, ale aj Oitaiov, Heraklejčanov, Melijčanov a Ainiov. Aj Pausanias, ktorý mal prevziať hlavné velenie, vyhlásil, že tak príde v dohodnutý deň s Lacedemončanmi a ostatnými Peloponézanmi. A Lysandros nielenže splnil všetky príkazy, ale dokonca aj Orchomenčanov nahovoril, aby sa odtrhli od Tébanov. Hoci sa Pausaniovi vydarili obete za šťastný prechod hraníc, zostal v Tegei a rozposlal odtiaľ veliteľov, aby priviedli vojakov zo susedných dedín. Len čo bolo Tébanom jasné, že Lacedemončania pripravujú vpád do ich krajiny, poslali poslov do Atén s takýmto odkazom:
„Aténčania! Neprávom nás obviňujete, že sme hlasovali za tvrdé opatrenia proti vám na konci vojny; lebo nevyšlo z nášho mesta, ale navrhol ho iba jediný muž, ktorý práve vtedy sedel v zhromaždení spojencov. Ale keď nás Lacedemončania vyzvali k útoku na Pireus, vtedy sa celé mesto postavilo proti účasti na tejto výprave. ...“
Tu musím prerušiť toto rozprávanie (a vopred sa ospravedlňujem za vsuvky do diela Xenofona) a jasne poukázať na pokrytecké chovanie predstaviteľov Téb. Rečník zavádza svojich poslucháčov jedná radosť. V prvom rade, ak je niekto vybratý do nejakého spoločenstva ako predstaviteľ niečoho, tak si len tak nemôže návrhy na nejaké riešenia nejakých závažných otázok cucať z prstu. A že to vtedy brali vážne, tak nás o tom presvedčil aj sám Tukydides v stati, kde Alkibiades rozohral hru s Argom a Lacedemončanov podviedol v tom, aby zatajili, že majú plné moci. Takže na také veci, ako plné moci si aj predtým ( a nielen teraz) dávali veľký pozor. Teda v zhromaždení spojencov sedeli ľudia, ktorí boli veľmi dobre uzrozumení s politikou štátu a teda samotní Tébania mali záujem na vyhladení Atén, čo nie je žiadne novum v ich snažení.. V druhom rade útoku na Pireus sa nezúčastnil Lacedemon ako štát, ale úplatný Pausanias, ktorý presvedčil o svojej pravde troch eforov a tí mu dali velenie. Je pravdou ale aj to, že Korinťania a Boióťania odmietli účasť na výprave Pausania proti Pireu a ak by Pausanias chcel, tak by Pireus dostal do rúk aj bez nich, ale konal tak ako konal aj v dnešnom príbehu, kde prvý krát podrazil Lysandra. A boli to práve Lacedemončania, ktorí zmierili Pireus s hlavným mestom a ukončili občiansku vojnu. No prekrúcanie faktov, vedomé klamstvá a aj povyšovanie sa rečníka Téb pokračujú ďalej.
„... Keďže sa teda Lacedemončania hnevajú na nás predovšetkým kvôli vám, nazdávame sa, že je spravodlivé, aby ste pomohli nášmu štátu. A ešte väčšmi veríme, že všetci tí z vás, ktorí vtedy zostali v meste, sú ochotní ísť proti Lacedemončanom. Veď Lacedemončania vám nanútili oligarchiu a znepriatelili vám ľud, potom pritiahli s veľkým vojskom, údajne ako vaši spojenci, aby vás nakoniec vydali davu, takže by ste boli zahynuli, ak by to záviselo iba od nich; ale práve náš ľud vás zachránil.
Aténčania, my všetci vieme, že by ste chceli získať vaše niekdajšie mocenské postavenie; toto však môžete dosiahnuť najskôr vtedy, keď prídete na pomoc tým, na ktorých Lacedemončania páchajú bezprávie. Nesmie vás zastrašiť myšlienka, že vládnu nad mnohými, ale skôr vás musí povzbudzovať vedomie, že aj vy ste mali najviac nepriateľov vtedy keď ste ovládali najviac ľudí. Pokiaľ títo nemali nikoho, ku komu mohli prejsť, svoje nepriateľstvo voči vám ešte skrývali. Len čo získali vedúce postavenie, už sa netajili tým, čo si o vás myslia. Tak aj teraz, ak si budeme navzájom otvorene pomáhať v boji proti Lacedemončanom, potom vedzte, že mnohí dajú otvorene najavo svoju nenávisť voči ním.
A že hovoríme pravdu, bude vám jasne ihneď, ak uvážite, kto im ešte ostal naklonený a kto je ich nepriateľ. Nie sú azda Argejčania ich nepriateľmi už oddávna? Teraz sa k ich nepriateľom pridali aj Elejčania, ktorým ulúpili veľkú časť územia a mnoho miest ( taktne pomlčal o tom, že takmer všetky štáty, teda aj Téby a Aténčania, koristili na Elejčanoch a že Lacedemončania dávali vazalským elejským mestám samostatnosť- poznámka A.B.). Čo máme hovoriť o Korinťanoch, Arkáďanoch a Achájcoch, ktorí sa vo vojne proti vám pod nátlakom nástojčivých prosieb Lacedemončanov zúčastnili na všetkých ich útrapách, nebezpečenstvách a nákladoch, keď však splnili želanie Lacedemončanov, ako sa s nimi rozdelili o moc, vážnosť, alebo o korisť ( opäť taktne pomlčal, že to bol konflikt medzi Korintom a Aténami, ktorý rozpútal túto (peloponézsku) vojnu a o pomoc žiadal Korint Lacedemončan a nie naopak – poznámka A.B.) ? Naopak, neostýchali sa dosadzovať heilotov za veliteľov, ale od tých čias, čo im šťastie žičí, správajú sa voči slobodným spojencom ako páni. Ale obeťou klamu sa stali aj tí, ktorých od vás odviedli, lebo namiesto slobody priniesli im dvojité otroctvo; okrem lacedemonských miestodržiteľov ich tyranizujú ešte aj desiati vlastní páni, ktorých Lysandros ustanovil v každom meste. A pokiaľ ide dokonca o perzského kráľa, ktorý im najväčšmi pomohol poraziť vás, nesprávajú sa voči nemu práve tak, ako keby bol s vami viedol proti ním? Nie je za tejto situácie pravdepodobné, že ak sa vy teraz postavíte na čelo všetkých tých, ktorí sú takto zjavne utláčaní, získate ešte oveľa väčšiu moc ako ste mali predtým? Za čias vašej moci boli ste vodcami len prímorských miest, no teraz by ste sa stali vodcami všetkých nás, Peloponézanov a tých, nad ktorými ste už predtým vládli, ba ovládali by ste aj samotného perzského kráľa, ktorý má obrovskú moc. Kedysi sme boli veľmi významnými spojencami Lacedemončanov, ako viete; teraz budeme prirodzene na vašej strane bojovať oveľa statočnejšie ako vtedy na ich strane. Teraz totiž nejde o obranu ostrovných obyvateľov, ani Syrakúzanov, ani o cudzincov ako vtedy, ale ide o to, aby sme sa postavili na obranu proti bezpráviu, ktoré sme sami utrpeli.
Nakoniec treba povedať aj to, že prevaha Lacedemončanov je oveľa slabšia, ako bola vaša minulá vláda. Vy ste totiž so svojim loďstvom vládli nad spojencami, ktorí nemali nijakú námornú moc, kým Lacedemončania, hoci ich je málo, chcú mať prevahu nad mnohonásobne väčším počtom ľudí, ktorí nie sú o nič horšie vyzbrojení ako oni. To je to, čo vám máme povedať. Vedzte, Aténčania, že vás vyzývame do boja, ktorý môže podľa nášho názoru priniesť oveľa väčšie výhody vášmu štátu ako nášmu.“
Týmito slovami tébsky vyslanec skončil svoju reč. Veľmi veľa Aténčanov s ním súhlasilo a všetci odhlasovali, že Tébanom pomôžu. Trasybulos, ktorý im vo svojej odpovedi oznámil toto uznesenie, upozornil aj na to, že predsa chcú podstúpiť nebezpečenstvo, aby im preukázali väčšie dobrodenie, ako ho od nich prijali, hoci Pireus ešte nie je opevnený.
„ Vy ste sa,“ dodal, „ nezúčastnili na vojenskej výprave proti nám, naproti tomu my budeme po vašom boku bojovať proti Lacedemončanom, ak na vás zaútočia.“
Tébania odišli a začali sa pripravovať na obranu., Aténčania zasa na to, aby im poskytli pomoc. Ani Lacedemončania neotáľali, kráľ Pausanias totiž postupoval do Boiótie s lacedemonským vojskom a s oddielmi z Peloponézu, len Korinťania ich nenasledovali. Lysandros na čele vojska Fókov a oddielov z Orchomenu a z tamojších miest dostal sa k Haliartu pred Pausaniom. Namiesto toho, aby pokojne vyčkal príchod lacedemonského vojska, začal so svojimi oddielmi útok na haliartské hradby. Najprv sa pokúsil po dobrom presvedčiť Haliarťanov, aby sa vzbúrili proti Tébanom a osamostatnili sa. Keď však tento pokus prekazili niektorí Tébania, ktorí už boli na hradbách, Lysandros podnikol útok na hradby. To sa dozvedeli Tébania a rýchlo sa hnali na pomoc Haliartu so svojimi hoplitmi a s jazdou.
Čo sa dialo ďalej ostáva záhadou. Alebo Lysandros nespozoroval v pravý čas útok Tébanov, alebo hoci aj spozoroval, vyčkával ich útok v presvedčení, že zvíťazí. Len to je isté, že sa boj odohrával pri hradbách; tropaión stojí blízko haliartskej brány. Keď Lysandros padol, ostatní utekali do hôr a Tébania ich prenasledovali. Len čo sa však prenasledovatelia dostali na výšinu a do neschodného terénu s úzkym priesmykom, prenasledovaní hopliti sa náhle obrátili a začali na nich hádzať oštepy a kamene. Z Tébanov vpredu padli dvaja, či traja a na ostatných začali nepriatelia váľať balvany dolu svahom a odhodlane útočiť a tak sa Tébania obrátili a dali sa na útek dolu svahom; vetdy ich prišlo o život viac ako dvesto.
V tento deň Tébania klesli na mysli; boli totiž presvedčení, že neutrpeli menšie straty ako sami spôsobili. Keď však v nasledujúci deň spozorovali, že Fókovia a ostatní v noci odtiahli a pobrali sa domov, potom im stúplo sebavedomie nad tým, čo sa stalo. No keď sa zjavil Pausanias s lacedemonským vojskom, opäť sa ocitli vo veľkom nebezpečenstve a v ich vojsku zavládlo vraj úplne ticho a hlboká beznádej. Len čo však na druhý deň prišli Aténčania a pripojili sa k ich vojsku a Pausanias sa neodvážil postúpiť a pustiť sa do boja, znovu stúplo sebavedomie Tébanov. Pausanias zvolal dôstojníkov a poddôstojníkov a radil sa s nimi, či má začať bitku, alebo má uzavrieť prímerie a cez neho získať telo mŕtveho Lysandra a ostatných čo padli s ním. Pausanias a ostatní vyšší lacedemonskí dôstojníci uvážili, že Lysandros je mŕtvy, jeho vojsko porazené a na úteku, že Korinťania sa k ním nepripojili a že ani prítomné vojenské oddiely nešli s nimi veľmi ochotne; ďalej uvážili, že nepriateľská jazda je početná, kým ich je slabá; ale najzávažnejšie zo všetkého bolo, že ich padlí ležali pod mestskými hradbami, takže by ich pre hliadky na vežiach len tak ľahko nemohli odniesť, aj keby zvíťazili. Všetky tieto úvahy ich priviedli k rozhodnutiu uzavrieť prímerie, aby mohli prevziať mŕtvych. Tébania im však oznámili, že vydajú mŕtvych len pod podmienkou, že Lacedemončania odídu z ich krajiny. Lacedemončania s radosťou súhlasili s touto podmienkou , zobrali svojich mŕtvych a odišli z Boiótie.
Po tých udalostiach sa Lacedemončania vracali v stiesnenej nálade, naproti tomu Tébania boli pyšnejší, že ak niekto z nepriateľov čo len vstúpil na ich pôdu, údermi ho zahnali zahnali späť. Takto sa teda skončila výprava Lacedemončanov. Čo sa týka Pausiania, keď prišiel do Lacedemona, bol odsúdený na smrť. Obviňovali ho, že k Haliartu prišiel neskôr ako Lysandros, hoci sa dohodol, že ta príde v ten istý deň, ďalej že padlých zobral na základe prímeria a nepokúsil sa ich získať bojom a nakoniec, že mal v rukách aténskych demokratov v Pireu a opäť ich prepustil. A keďže sa nedostavil k súdu, bol odsúdený na smrť. Ušiel však do Tegei a tam zomrel na akúsi chorobu.“
Archidamos, Brasidas, Mindaros, Kallikratidas, Agis a iní lacedemonskí velitelia a vojvodcovia sa museli pri tej porade obracať v hrobe. Bolo všeobecne platné, že Lacedemončania prímerie nanajvýš dávali a nie o neho žiadali.
Pausanias svojou krátkozrakou politikou pripravil štát o schopného vojvodcu a v budúcnosti sa ukáže,že urobil veľmi zle. avšak je otázne, či si to Lysandros aj nezaslúžil. Bol to Lysandros, ktorý doniesol do Sparty bohatstvo a tým porušil jeden z najdôležitejších Lykurgových zákonov, na ktorých bol položený celý ich systém. Lykurgos si z Delf vypýtal odpoveď Apolóna na svoju Ústavu a či jeho zákony budú stačiť na zabezpečenie blaha a mravného rozvoja obce. Apolón mu odpovedal, že jeho zákony sú dobré a obec bude navždy slávna, pokiaľ sa tými zákonmi bude riadiť....( Plutarchos- životopisy slávnych Grékov a Rimanov, časť Lykurgos). Aj to, čo Pausanias urobil, či skôr neurobil je veľmi zarážajúce. Mal využiť chvíľu, keď Tébania nemali pri sebe Aténčanov a zaútočiť, etc. etc. Všetko mal urobiť a neurobil to.
Tébania svojou rečou opantali Aténčanov a tým ich donútili porušiť takmer všetky zmluvy a záväzky. Neskôr na to Aténčania a Tébania doplatia. Avšak je aj veľkou chybou Lacedemonu, že si svoju politiku nevedel ustrážiť a nevedeli z tej situácie lepšie vykľučkovať. Chyby sa kopia jedna na druhú a toto bude Spartu stáť existenciu, tak ako to Apolón predpovedal...
