Peloponézska vojna sa skončila víťazstvom Lacedemončanov a ich spojencov proti Aténam, ktoré sa ku koncu vojny ocitli takmer úplne osamotené. Museli zbúrať časť hradieb a museli splniť plno iných podmienok a bola im nastolená oligarchická vláda, ktorá priviedla Atény do občianskej vojny. Nakoniec ( aj keď spočiatku Lacedemončania pomohli tejto vojne) túto vojnu ukončil ďalší Lacedemončan Pausanias a Aténčania sa vrátili k predchádzajúcej forme vlády.
Táto a nasledujúce časti sú už plne v réžii Xenofona, syna Gryllovho ( v preklade od Júliusa Špaňára), ktorý pokračuje v opisu udalostí po skončení peloponézskej vojny opismi iných udalostí, kde hlavnými aktérmi boli Lacedemončania, Peržania a ostatné grécke štáty, ktoré sa jedny pridali na stranu Lacedemončanov a druhé boli proti ním. Predchádzajúci spojenci sa stali nepriateľmi a prechádzajúci nepriatelia sa stali spojencami ( aspoň naoko), čo nebolo žiadne novum v politike vtedajších štátov. Aténčania podľa zmluvy mali vždy pomáhať Lacedemončanom, avšak ich zákerná politika pokračovala naďalej. Lacedemončania po vyhratej vojne sa vpasovali do pozície ako ochrancovia Grécka a tak si znepriatelili perzského kráľa Artaxerxa, ktorý im predtým ( na základe zmluvy inicializovanej Lichasom) veľmi pomáhal. Ale to nebol hlavný dôvod prečo sa perzský kráľ nahneval na Lacedemončanov a rozhodol sa im škodiť- bolo to tým, že jeho brat Kýros povstal proti nemu a Gréci pod vedením Lacedemončanom sa rozhodli Kýrovi pomôcť. Bolo to nešťastné rozhodnutie a tým, že bolo umocnené inými skutkami, ako porušením Lykurgových zákonov, snahou o hegemóniu nad celým Gréckom a inými (podľa mňa) nerozumnými rozhodnutiami ( napríklad aj podporou tridsiatky v Aténach a bolo ich podstatne viac) si spôsobili oslabenie svojej pozície v Grécku a faktický politický a existenčný zánik. Ale do zániku Sparty ako štátu je ešte dlhá doba a zatiaľ ovplyvňujú dianie v celej sfére svojho vplyvu a aj na území Perzskej ríše.
V tejto časti vám opíšem čo sa všetko dialo po skončení peloponézskej vojny, ako Kýros zatiahol do vojny proti svojmu bratovi Lacedemončanov a ich spojencov a jeho osud, činnosť perzských satrapov Tissaferna a Farnabaza, činnosť Lacedemončanov a ich veliteľov v Malej Ázii. Ako som už skôr avizoval, tak toto rozprávanie budem dopĺňať z diela Plutarcha z dôvodu, aký som už neraz uviedol – Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Edíciu, autorov, rok vydania etc. etc, tých Životopisov, som už v jednom článku uviedol a opäť uvádzať, kvôli istému zámeru, nebudem.
„ Takto sa skončila občianska vojna v Aténach. Onedlho potom poslal Kýros vyslancov do Lacedemona a žiadal, aby sa k nemu Lacedemončania správali tak, ako on sa správal k Lacedemončanom v ich vojne s Aténčanmi ( je takmer nemožné presnejšie upresniť, čo bližšie znamená onedlho potom, lebo občianska vojna sa skončila po necelom roku po skončení peloponézskej vojny v r. 404 p.n.l. a bitka Kýra proti svojmu bratovi Artaxerxovi pri Kunaxách bola v r. 401 p.n.l.- poznámka A.B.). Efori, ktorí jeho požiadavku pokladali za oprávnenú, prikázali vtedy zvolenému námornému veliteľovi Samiovi, aby pomáhal Kýrovi, keby o niečo požiadal. Samios ochotne vykonal všetko o čo ho Kýros požiadal. So svojim loďstvom, ktoré spojil s Kýrovým, plavil sa okolo Kárie do Kilikie a tým zabránil, aby sa kilický vládca Syennesis na pevnine postavil na odpor Kýrovi na jeho výprave proti perzskému kráľovi. Presný opis udalostí, ako Kýros zhromaždil vojsko a s ním tiahol proti svojmu bratovi, opis bitky ( pri Kunaxách blízko Babylonu v r. 401 p.n.l. - poznámka A.B.), ako v nej Kýros padol a takisto ako sa Gréci zachránili a prebili sa až k Čiernemu moru, nájdeme u Syrakúzana Temistogena ( bol to sám Xenofon – poznámka A.B.).
Len čo bol Tissafernes opäť poslaný za satrapu do maloázijských pobrežných oblastí tak tých národov, nad ktorými už predtým vládol, ako aj tých, nad ktorými vládol Kýros – získal si totiž veľkú vážnosť u kráľa pre svoje zásluhy vo vojne proti Kýrovi – ihneď sa rozhodol podrobiť si všetky iónske mestá. Tieto však jednak chceli byť slobodné, jednak sa báli Tissaferna, lebo za Kýrovho života nedali prednosť jemu, ale Kýrovi. Preto mu nepovolili vstup do miest, ale poslali poslov do Lacedemonu so žiadosťou, aby sa Lacedemončania ako predstavitelia celého Grécka postarali aj o nich, maloázijských Grékov, aby ich krajina nebola pustošená a aby mohli byť slobodní.
Lacedemončania k ním poslali za veliteľa Tibrona, ktorému dali asi tisíc vojakov z prepustených heilotov a asi štyritisíc z ostatných Peloponézanov. Tibron žiadal aj od Aténčanov tristo jazdcov s tým, že im bude sám vyplácať žold. Aténčania vybrali občanov, ktorí slúžili ako jazdci už za vlády tridsiatky a poslali ich s presvedčením, že pre demokraciu bude užitočné, ak títo opustia mesto a zahynú v cudzine.
Keď prišli do Ázie, Tibron zhromaždil vojakov aj z gréckych miest na pevnine; v tom čase sa totiž všetky mestá podriadili tomu, čo im Lacedemončan prikázal. S tým vojskom sa však Tibron neodvážil zostúpiť do roviny, lebo sa obával nepriateľskej jazdy, ale sa uspokojil s tým, že mohol chrániť pred pustošením územie na ktorom sa práve nachádzal. Až keď sa s ním spojili žoldnieri, ktorí sa zúčastnili na Kýrovej výprave do vnútra Ázie a šťastne sa zachránili, len vtedy sa už aj na rovinách odvážil postaviť proti Tissafernovi a obsadil mestá Pergamon, ktoré mu dobrovoľne otvorilo brány, Teutraniu a Halisarnu, nad ktorými vládli potomci Lacedemončana Demarata. Demaratos dostal kedysi tento kraj ako dar od perzského kráľa ( Xerxa – poznámka A.B.), lebo sa zúčastnil na jeho výprave proti Grécku. K Tibronovi sa pripojili aj bratia Gorgion a Gongylos, z ktorých jeden vládol nad Gambriom a Palaigambriom a druhý nad Myrinou a Gryneiom. Niektoré slabo opevnené mestá dobyl Tibron silou. No okolo Larissy, takzvanej egyptskej, ktorá sa nechcela dobrovoľne vzdať, rozložil tábor a obliehal ju. A keďže ju nemohol inak dobyť, chcel podkopom prerušiť vodovod, aby obyvatelia nemali vodu, Larissania však robili časté výpady z mestských hradieb a do výkopu hádzali drevo a kamene. Preto dal Tibron urobiť nad výkop drevený prístrešok, ktorý však Larissania raz v noci zapálili. Keďže sa zdalo, že tu nemôže nič dosiahnuť, poslali mu efori rozkaz, že má nechať Larissu a namiesto toho podniknúť proti Kárii.
Na ceste do Kárie bol už v Efeze, keď k vojsku prišiel Derkylidas, muž známy svojou neobyčajnou bystrosťou a aj kvôli tomu ho prezývali Sizyfos, aby prevzal hlavné velenie. Nato sa Tibron vrátil domov, kde ho potrestali vyhnanstvom, spojenci ho totiž obvinili, že dovolil svojmu vojsku pustošiť územie priateľov.
Len čo Derkylidas prevzal vojsko, zistil, že si Tissafernes a Farnabazos navzájom nedôverujú a preto po vyjednávaní s Tissafernom odviedol vojsko do Farnabazovej krajiny; dal totiž prednosť tomu, aby viedol vojnu len proti jednému a nie s oboma súčasne. Derkylidas bol už predtým Farnabazovým nepriateľom. Keď sa stal veliteľom v Abyde v tom roku, keď sa stal Lysandros veliteľom loďstva, pohádal sa s Farnabazom a ten ho urazil tak, že ho postavil na stráž so štítom v ruke, čo bolo hanbou pre čestných Lacedemončanov. Je to totiž trest za nedisciplinovanosť. Preto teraz oveľa radšej tiahol proti Farnabazovi. A od začiatku sa natoľko líšil vo velení od Tibrona, že dokázal previesť vojsko cez spriatelené územie až k Farnabazovej Aiolide a pritom nespôsobil spojencom žiadnu škodu.“
Takže Lacedemončania sa rozhodli, že budú ťahať horúce gaštany z ohňa za iných. Som si vedomý toho, že politika ( a hlavne zahraničná) je zvláštna vec a nie vždy pochopiteľná, avšak v náväznosti na udalosti, ktoré už prebehli a skutky, ktoré sa udiali, Lacedemončania pozabudli na to, že Kýros im pomáhal na základe vôle Artaxerxa a nemali sa zapliesť do boja o moc v takom štáte, ako bola Perzia. Od Lacedemončanov je chvályhodné to, že chceli napĺňať zmluvu iniciovanú Lichasom a aj preto podnikli výpravu do Malej Ázie k ochrane gréckych miest. Za dobu svojej existencie a hlavne vďaka opisu peloponézskej vojny, vieme, že Sparta si vychovala veľa schopných vojvodcov, z ktorých ale nie všetci dodržali svoje chúťky na uzde. Taký Gyllipos, Lykurgos, Pausanias ( kráľ a aj regent), Tibron a mnohí iní vodcovia boli svedectvom toho, že aj v tak citlivo vyváženom systéme, ako ho nastavil Lykurgos, si negatívne konania ľudí občas do neho našli cestu a našli si aj človeka, ktorý sa nimi dal opantať a systém porušil. Tukydides, syn Olorov nepoznal až tak blízko Lacedemon a teda o ich vnútornom živote nám veľa nenapísal, no Xenofon v Lacedemone žil a z ich života a pohnútok ich konaní nám zanechal podstatne viac. Opis ďalších udalostí po peloponézskej vojne od Xenofona je veľmi podobný tomu, ako Tukydides opisoval druhú sicílsku výpravu Aténčanov. Som si vedomý istých aspektov času a možností oboch autorov a preto nechcem ich diela negatívne zhadzovať, len chcem poukázať na štýl a príčiny opisu udalostí.
Prechádzame do štádia toho, kde Lacedemon bude ovplyvňovať politiku celého Grécka. Avšak už to nie je ten Lacedemon, ktorý vstupoval do peloponézskej vojny. Lacedemon pred peloponézskou vojnou bol nezaťažený chtivosťou za peniazmi, luxusom a byť hegemónom. Taktiež sa ľudia držali Lykurgových zákonov a prísahy svojich predkov voči nemu a neviedli záhaľčivý život. A hlavne Lacedemon pred peloponézskou vojnou mal cca desaťtisíc spartských hoplitov a takmer žiadneho námorníka. Preto si ich každý vážil a boli spravodliví rozhodcovia tam, kde si ich za rozhodcov pozvali. A pozývali ich za rozhodcov často. Aj príčina vzniku peloponézskej vojny bola riešená na rozhodcovskom súde v Sparte. Lacedemon po peloponézskej vojne vyruboval dane, bol zaplavený zlatom, striebrom a luxusným tovarom a produktami, snahou o záhaľčivý život a o hegemóniu a popritom už veľa spartských hoplitov nemal vzhľadom k veľkým stratám a malej normalite. Lacedemonské vojsko bolo potom viac a viac doplňované prepustenými otrokmi ( heilotmi), ktorí už nemali takú bojovú kvalitu ako roduverní Sparťania a aj preto sa potom často stávalo skutočnosťou, že lacedemonské vojsko bolo porážané oveľa častejšie a za jednoduchších okolností, ako to bolo v predchádzajúcich časoch a nie veľmi vzdialených. A hlavne už im veľa štátov neverilo a dokonca voči ním (neskôr) aj priamo vystupovali.
Spartský systém bol nastavený vyrovnane a teda zasahoval takmer do všetkých oblastí života obyvateľov Sparty. Boli zošnurovaní zákonmi, ktoré ich ale na druhej strane aj chránili a dávali im veľkú voľnosť v konaní. Plutarchos nám zanechal opis jednej situácie, ktorá sa týkala nášho Derkylida. Raz požiadal jedného mladého spartského bojovníka, aby mu uvoľnil miesto na sedemie a ten ho odmietol so slovami :“ Neuvoľním, lebo ty nemáš syna, ktorý by mne uvoľnil miesto, ak ja budem starý!“
V ďalšej časti vám opíšem jednú peknú epizódu o tom, ako Derkylidas vybabral s jedným človekom, ktorý si zmyslel, že vraždou svojej svokry sa za pomoci Lacedemončanov dostane k moci a k vláde nad istým územím, ktoré patrilo Farnabazovi a v neskorších častiach ako Derkylidas vodil za nos Peržanov.
