Ako som v poslednej časti uviedol, nastal čas, aby Elida si zožala ovocie svojej spupnosti, ktoré niekoľko krát ukázala a na ktorú poukázal aj Tukydides a nastal čas, aby bola spravodlivo potrestaná. Lichas sa toho potrestania už (pravdepodobne) nedožil, avšak ostatní Sparťania nezabudli, ako ho zbičovali. A nielen to, aj iné skutky sa im vrátia. Vtedy boli Sparťania ticho a nechali ďalej bežať hry, no došlo k tomu, aby spravodlivosť nezostala zabudnutá. V dnešnej časti vám opíšem, ako sa Lacedemončania vysporiadali s Elejčanmi. V tejto časti je dôkaz o tom, že Xenofon bol veľmi dobre oboznámený s dielom Tukydida, hoci je možné aj to, že udalosti, ktoré tu Xenofon spomenie, ako zámienku k vojne, boli všeobecne známe.
„V tom istom čase, keď sa Derkylidas zaoberal týmito záležitosťami v Ázii, vypukla dlho potlačovaná nenávisť Lacedemončanov proti Elejčanom. Hnevali sa na nich, že uzavreli spojenectvo s Aténčanmi, Argejčanmi a Mantinejčanmi a že ich vylúčili z účasti na pretekoch s konským záprahom a z atletického zápasu s odôvodnením, že vraj ešte majú akýsi trest. A to veru nebolo všetko. Keď Lichas, ktorý prenechal svoj voz Tébanom, pri vyhlasovaní vystúpil na štadión, aby ovenčil svojho vozataja, ranami biča ho odohnali, hoci bol už starý muž. A keď bol neskôr vyslaný Agis, aby podľa nejakej veštby obetoval Diovi, Elejčania mu zabránili v tom, aby si vymodlil víťazný koniec vojny s odôvodnením, že oddávna zvyk zakazuje, aby sa Gréci spytovali veštiarne na výsledok vojny proti Grékom. A tak Agis odišiel a ani neobetoval.
Toto boli teda dôvody pre hnev, ktorý napokon pohol eforov a snem k rozhodnutiu, aby priviedli Elejčanov k rozumu. Preto poslali poslov do Elidy s oznámením, že lacedemonské úrady pokladajú za spravodlivé, aby Elejčania poskytli svojim okolitým mestám samostatnosť. Keď Elejčania odpovedali, že to neurobia, lebo tie mestá získali v boji, efori ich vyzvali do vojny. Agis, ktorý viedol vojsko, vpadol do Elidy cez Achaiu údolím Larisy. Len čo sa vojsko dostalo do nepriateľskej krajiny a začalo ju pustošiť, nastalo zemetrasenie. Agis to pokladal za božskú výstrahu a preto odtiahol z krajiny a vojsko rozpustil. Od toho času boli Elejčania oveľa odvážnejší a poslali poslov do všetkých miest a ktorých vedeli, že sú nepriateľsky naladené voči Lacedemončanom.
Keď uplynul jeden rok, efori opäť vypovedali vojnu Elide, na ktorej sa pod vedením Agida okrem Bióťanov a Korinťanov zúčastnili všetci spojenci, aj Aténčania. Ihneď pri vpáde Agida cez Aulon sa od Elejčanov odtrhli Lepreončania a pripojili sa k nemu, potom Makisťania a susední Epitalejčania. Keď neskôr prechádzal cez rieku Alfeios, pridali sa k nemu Letrinčania, Amfidolčania a Margančania.
Potom prišiel do Olympie a obetoval Diovi Olympskému a nikto sa mu v tom ani nepokúsil zabrániť. Po vykonanej tejto obete tiahol smerom na mesto Elis, cestou pustošil a pálil krajinu a pri tom na vidieku ukoristil obrovské množstvo dobytka a otrokov. Keď sa o tom dopočuli Arkáďania a Achájci, veľa z nich sa k nemu dobrovoľne pripojilo a takto mali účasť na koristi. Z tejto výpravy sa takmer stalo podujatie na zásobenie Peloponézu. Keď sa Agis dostal k mestu, začal ničiť predmestie a nádherné gymnázia; pokiaľ išlo o vlastné mesto, ktoré nebolo opevnené, skôr ho, podľa všeobecného názoru, nechcel, ako nemohol dobyť. Medzitým čo Agis pustošil krajinu a jeho vojsko sa nachádzalo v oblasti mesta Kyllena, prívrženci Xenia – toho, o ktorom sa rozprávalo, že mericami meral striebro, čo dostal od otca – chceli, aby sa mesto Elis ich zásluhou dostalo do rúk Lacedemončanov a tak podnikli toto: Vyrútili sa náhle s mečmi v rukách z akého si domu a začali vraždiť, pričom okrem iných zabili aj muža, ktorý sa podobal vodcovi opozičnej demokratickej strany Trasydaiovi, o ktorom si mysleli, že je to skutočne Trasydaios, takže ľud stratil úplne odvahu a správal sa pokojne, kým vrahovia boli presvedčení, že sa už všetko skončilo a ich stúpenci sa začali ozbrojení zhromažďovať na námestí. Zatiaľ skutočný Trasydios ešte spal tam, kde v opilosti zaspal. Len čo sa medzii demokratmi rozšírila správa, že Trasydios nie je mŕtvy, množstvo ľudí sazhromaždiloo okolo jeho domu ako roj včiel okolo kráľovnej. Keď Trasydios zoradil svojich prívržencov a postavil sa do ich čela, došlo k pouličným bojom v ktorom zvíťazili demokrati, kým Xeniovi stúpenci, ktorí začali s vraždením, boli vyhnaní z mesta a uchýlili sa k Lacedemončanom. Nakoniec Agis odtiahol, zase prekročil Alfesiois, v Epitaliu blízko Alfeia zanechal posádku a utečencov z Elidy a Lysippa vymenoval za ich veliteľa. Potom rozpustil svoje vojsko a odobral sa domov.
Zvyšnú časť leta a nasledujúcu zimu Lysippos a jeho vojaci plienili krajinu Elejčanov. Ďalšie leto však poslal Trasydios posolstvo do Lacedemona. Súhlasil, že dá strhnúť hradby vo Fei a v Kyllene a že dá nezávislosť trifylským mestám Frixe, Epitalionu, Letrine, Amfidole a Marganám a okrem týchto Akrorei a Lasionu, na ktoré si robili nároky Arkáďania. Naproti tomu Elejčania žiadali, aby si mohli ponechať mesto Epeion, ktoré leží medzi Heraiou a Makistom. Tvrdili, že si celé to územie kúpili od vtedajších majiteľov mesta za tridsať talentov a že túto sumu zaplatili, ako treba. Lacedemončania však vedeli, že kúpa vynútená od slabších nie je o nič spravodlivejšia ako násilné zabranie pôdy slabších súperov a tak ich prinútili, aby aj tomu mestu dali samostatnosť. Smeli si ponechať len správu svätyne Dia Olympského, hoci im v dávnych časoch nepatrila. Lacedemončania si totiž povedali, že tí druhí, ktorí sa o ňu uchádzali, sú len sedliaci a preto nie sú schopní tento úrad spravovať. Za týchto podmienok sa uskutočnil mier a spojenectvo medzi Elejčanmi a Lacedemončanmi. Tým sa aj skončila vojna medzi Lacedemončanmi a Elejčanmi.“
Už som mnohokrát poukázal na čestné a korektné jednanie Lacedemončanov a je len veľmi málo prípadov, keď sa ich predstavitelia, alebo celý štát zachovali nečestne. Aj tu ukazujú svoju povahu. Mohli Elidu rozboriť a aj zmasakrovať obyvateľov, no im stačilo, že ich potrestali krátkodobým zhabaním dobytka a istých statkov, či ľudských zdrojov a aby mestá, ktoré im dovtedy patrili, dostali samostatnosť. Nevyberali žiadnu daň, neprisvojili si žiadne mesto, neurobili zo slobodných občanov otrokov. A k tomu im naďalej ponechali správcovstvo svätyne Olympie a akcií s tým spojenými. Ak by na ich mieste boli Aténčania ( a na dôvažok Alkibiades), tak to mesto, ak by obyvatelia neboli zmasakrovaní, tak by platilo daň jedna radosť a časť obyvateľstva by sa stala otrokmi. To je ale len môj názor, ktorý vyviera z poznania doterajšieho diania z opisovanom období.
Zaujímavý je aj poznatok, že kto sa všetko zúčastnil tejto akcie. V budúcnosti isté štáty zabudnú na to, že sa vďaka Lacedemončanom mohli zabezpečiť a ako správni nepoctivci a zloduchovia postavia Spartu pred hrozbu zničenia a zániku.
V ďalšej časti vám opíšem nástup nového kráľa po smrti Agida v Sparte a opis toho, ako sa v Lacedemone chystalo proti Sparťanom povstanie a ako bolo to všetko úradníci vyriešili.
