je ďalší diel z epopeje po skončení peloponézskej vojny od Xenofona, syna Gryllovho, ktorú nám do nám zrozumiteľnej reči preložil Július Špaňár a ktorá vyšla u nás pod názvom Grécke dejiny.
Rozumný postup Derkylida spôsobil to, že dosiahol výsledky, ktoré mu stanovil štát za pomerne nízkych ľudských strát a popritom sa dokázal excelentne a diplomaticky vysporiadať so spojencami a aj s nepriateľmi bez straty „desiatky“. Vraha svojej svokry uzemnil a určil mu isté hranice. Meidias mal len to šťastie, že svojim činom sa stal nepriateľom Farnabaza, ktorého mali v tej dobe za nepriateľa aj Lacedemončania. Avšak môj názor je ten (súdim to podľa konania Derkylida), že si ho za ten čin nevážili ani Lacedemončania, avšak šikovne ho použili k naplneniu svojich cieľov. Nič nové pod Slnkom.
V tejto časti vám opíšem, ďalšiu činnosť Derkylida voči Trákom, ktorých zverstvá opísal už skôr aj Tukydides v opise udalosti v Mykalessu, ktorých Aténčania vyhnali a aténsky veliteľ nechal zmasakrovať mesto, ktoré sa vôbec na obranu nepripravilo a ani sa nebránilo, a jeho konanie tak, aby mohol naplniť svoje poslanie a popritom neurobiť škodu Lacedemonu. Aj minulé, terajšie a budúce jeho postupy totiž v budúcnosti ( vzhľadom k terajším udalostiam, ktoré opisujem) zabránia tomu, aby Sparta bola vyhladená zo zemského povrchu. Opíšem vám aj ľahkomyseľné konanie istých skupín vojsk, ktorého následok neustále pripomína, že benevolencia a nedisciplinovanosť sa nevypláca a môžu spôsobiť obrovské škody.
Keď opisujem tieto časti tých dejín, tak sa mi v mysli premieta Šostakovičova Leningradská symfónia. Lacedemon zažíva rozmach a prosperitu, avšak v diaľke už znejú bubny...
„ Keď Derkylidas úspešne dokončil svoj plán a za osem dní dobyl deväť miest, uvažoval, ako by mohol prezimovať v spriatelenej krajine a nebol na spojencom na ťarchu, ako Tibron a na druhej strane, ako by mohol zabrániť tomu, aby Farnabazos, ktorý mal prevahu v jazde, nespôsobil škodu gréckym mestám. Poslal teda k nemu poslov s otázkou, či chce mier, alebo vojnu. Farnabazos sa rozhodol uzavrieť prímerie, lebo si uvedomil.že silno opevnená Aiolis leží nebezpečne blízko jeho vlastnej rezidencie vo Frýgii.
Keď sa táto zmluva uzavrela, Derkylidas pritiahol do bitýnskej Trácie a tam trávil zimu, z čoho si Farnabazos nič nerobil; Bitýjčania totiž často podnikali proti nemu vojnové výpravy. Derkylidas mohol po celú zimu bez nebezpečenstva plieniť bitýnsku krajinu, takže mal vždy hojnosť zásob. Keď mu potom prišiel prišiel od Seuta cez morskú úžinu pomocný oddiel Odrysov, ktorý pozostával z asi dvesto jazdcov a asi z tristo peltastov, utáborili sa títo vojaci asi dvadsať stadií od gréckeho tábora a obklopili sa kolovou hradbou. Žiadali Derkylida, aby jeho hopliti konali v ich tábore strážnu službu a keď ich dostali potom robili lúpežne výpravy a zajali množstvo ľudí a ukoristili veľa majetku, takže ich tábor bol preplnený ako zajatcami, tak aj ostatnými vecami. Keď však Bitýjčania vystriehli, koľko ich odišlo za korisťou a koľko gréckych strážcov zanechali v tábore, zhromaždili sa vo veľkom množstve svojich peltastov a jazdcov a na svitaní prepadli asi dvesto hoplitov v tábore. Keď sa priblížili, jedni začali strieľať šípy, iní hádzať oštepy na hoplitov, ktorí mali veľa ranených a mŕtvych a predbežne nemohli nič robiť, lebo boli zavretí v kolovej hradbe, ktorá siahala až do výšky muža. Nakoniec však zničili svoje vlastné opevnenie a vrhli sa na Bitýjčanov. Kde hopliti zaútočili, tam Bitýjčania ustúpili a peltasti ľahko unikali hoplitom, na ktorých zľava a sprava hádzali oštepy a mnohých pobili pri každom výpade. Nakoniec ich dobodali ako ovce zavreté v ohrade. Len asi pätnástim sa podarilo zachrániť útekom do gréckeho tábora, aj to len preto, že si rýchle uvedomili svoje beznádejné postavenie a unikli ešte počas boja, lebo im Bitýjčania nevenovali pozornosť.
Len čo Bitýjčania dosiahli svoj cieľ a pobili aj Odrysov, ktorí strážili stany, zobrali všetku korisť a všetkých zajatcov a odtiahli, takže Gréci, ktorí na správu o tejto udalosti pribehli na pomoc, nenašli už v tábore nič iné len holé mŕtvoly. Keď sa zvyšní Odrysovia vrátili, pochovali svojich mŕtvych, na ich počesť vypili veľa vína a usporiadali konské dostihy. Potom spojili svoj tábor s gréckym a naďalej pustošili Bitýniu lúpežami a ohňom.“
Tu mi niečo nesedí, lebo ako počítam, tak počítam, ale stadion je miera, ktorá má 178 m a dvadsať stadií je presne 3560 m. Takže buď Bitýjčania boli veľmi rýchli a za veľmi krátky čas ( počítam, že cca 1/2- ¾ hod.) dokázali zaútočiť a útočiť na tábor, biť sa s ochranou tábora, pobiť ich, vylúpiť tábor a vyzliecť mŕtvoly a v kľude odísť aj s oslobodenými zajatcami, alebo Gréci vo svojom tábore boli hluchí a slepí, že na vzdialenosť 3,5 km nevideli a nepočuli čo sa vedľa nich robí a ešte, keď po začiatku bitky k ním pribehli tí pätnásti zbabelci, ktorí utiekli z boja..
„ Na začiatku jari odtiahol Derkylidas z územia Bitýjčanov a prišiel do Lampsaku. Keď tam bol, prišli k nemu z poverenia lacedemonských úradov Arakos, Naubates a Antistenes. Títo prišli s poverením, aby zistili celkový stav v Malej Ázii a aby osobne oznámili Derkylidovi, že si má podržať hlavné velenie aj v budúcom roku. Mali aj od eforov príkaz, aby zvolali zhromaždenie vojakov a oznámili im, že sa efori na nich hnevajú za to, čo predtým urobili, ale zase ich chvália za to, že teraz sa v ničom neprevinili. Takisto mali oznámiť, že efori nebudú trpieť prechmaty vojakov ani v budúcnosti, pochvália ich však, ak sa budú k spojencom správať podľa zákonov. Keď zhromaždeným vojakom oznámili toto posolstvo, vystúpil vodca niekdajších Kýrových žoldnierov ( sám Xenofon- poznámka A.B.) a povedal :
„ Lacedemončania! Sme tí istí, akí sme boli vlani, ale náš veliteľ je dnes iný ako v minulosti. Teraz sami rýchlo prídete na to, prečo sme sa vtedy dopúšťali priestupkov a teraz nie.“
V tom čase, keď vyslanci z vlasti bývali s Derkylidom v jednom stane, pripomenul niekto z Arakovej družiny, že v Lacedemone zostali vyslanci Tráckeho Chersonesu. Títo vraj vyhlásili, že nemôžu obhospodarovať Chersonesos, lebo ho Tráci nepretržite plienia. Keby však bola pevnina chránená od mora k moru hradbami, že by bolo možné obrábať mnoho dobrej pôdy, ba zostala by aj pre tých Lacedemončanov, ktorí by sa tam chceli usadiť. Vraj by ich neprekvapovalo, keby sa lacedemonský štát rozhodol poslať ta niekoho s vojenskou silou, aby tento návrh uskutočnil.
Derkylidas si mlčky vypočul toto oznámenie, ale pred vyslancami nevyjadril svoju mienku. Na ich ceste po gréckych mestách ich poslal do Efezu a tešil sa z toho, že takto uvidia na vlastné oči, ako tie mestá žijú v mieri a v blahobyte. Vyslanci sa dali na cestu. Tu Derkylidas, ktorý už vedel, že má zostať pri vojsku, opäť sa prostredníctvom poslov spýtal Farnabaza, či chce dodržiavať prímerie, ako v zime, alebo dáva prednosť vojne. Keďže Farnabazos si opäť zvolil mier, Derkylidas mohol v pokoji zanechať mestá hraničiace s Farnabazovým územím, prešiel so svojim vojskom cez Helespont do Európy a dostal sa pochodom cez spriatelenú časť Trácie a po pohostinnom prijatí u Seuta až na Chersonesos.
Tu videl, že na polostrove leží jedenásť, alebo dvanásť miest, že je tam neobyčajne úrodná a dobrá pôda, ktorú však- ako sa hovorilo- pustošili Tráci, dal premerať šiju a zistil, že je široká tridsaťsedem stadií. Dlhšie už neotáľal, ale vykonal obeť a začal stavať hradby. Celú dĺžku šije rozdelil na rovnaké úseky a každému vojakovi pridelil jeden úsek. Sľúbil odmenu tým vojakom, ktorí budú prví hotoví so svojim úsekom a podľa zásluh sľúbil odmenu aj ostatným. Tým dosiahol, že stavba hradieb, s ktorou sa začalo na jar, bola dokončená ešte pred jeseňou. Výsledkom jeho diela bolo to, že teraz ležalo za hradbou jedenásť miest, veľa prístavov, mnoho pôdy vhodnej na siatie, veľa pôdy na obrábanie (? - pozn. A.B.), veľa prekrásnych pastvín pre každý druh dobytka. Keď Derkylidas toto vykonal vrátil sa späť do Ázie.
Pri inšpekcii gréckych miest našiel všetko v najlepšom poriadku, ale zistil, že opevnené mesto Atarneus obsadili vyhnanci z Chiu, ktorí odtiaľ podnikajú lúpeživé výpravy, plienia Ióniu a z tej koristi žijú. Keďže sa dozvedel, že obyvatelia v meste majú veľa bohaté zásoby obilia, utáboril sa okolo mesta a začal ho obliehať. Po ôsmych mesiacoch ich konečne premohol a v meste ustanovil za správcu Drakonta z Pellene ( nebol to ten aténsky zákonodarca, podľa ktorého je označenie niečoho krutého, tamten žil v 6 str. p. n. l. – pozn. A.B:). Potom si na tomto mieste nazhromaždil bohaté zásoby všetkého potrebného, aby tu mal základňu, kedykoľvek príde do tejto oblasti a odtiahol do Efezu, ktorý je vzdialený od Sard na tri dni cesty.
Až do tohto času Tissafernes a Derkylidas a tamojší Gréci a barbari zachovávali mier. Potom však prišli vyslanci iónskych miest do Lacedemona a vyhlásili, že závisí od Tissaferna, či chce poskytnúť gréckym mestám samostatnosť.Tvdili, že by im Tissafernes veľmi rýchlo dal samostatnosť, ak by vojnou trpela Kária, kde ležia Tissafernove majetky. Keď to efori počuli, poslali Derkylidovi rozkaz, aby prešiel s vojskom do Kárie a aby sa námorný veliteľ Farax plavil s loďstvom okolo kárskeho pobrežia. Prirodzene, obaja tento rozkaz splnili.
Práve v tom čase prišiel k Tissafernovi aj Farnabazos, jednak preto, lebo Tissaferna vymenoval perzský kráľ za hlavného veliteľa všetkých ozbrojených síl, jednak aby ho uistil, že je pripravený spolu s ním viesť vojnu a spoločne s ním vyhnať Grékov z krajiny perzského kráľa. Inak však Tissafernovi závidel hlavné velenie a ťažko znášal stratu Aiolidy. Tissafernes si ho vypočul a povedal :
„ Dobre, ale najprv urob so mnou vojenskú výpravu do Kárie, potom sa môžeme poradiť aj o týchto záležitostiach.“
Keď boli obidvaja v Kárii, rozhodli sa postaviť dostatočné silné posádky na jednotlivé opevnené miesta a potom sa presunúť späť do Iónie. Len čo sa Derkylidas dopočul, že zasa prekročili Maiandros, oznámil Farakovi svoje obavy, že Tissafernes a Farnabazos môžu vpadnúť do krajiny, ktorá celkom ostala bez vojenskej ochrany a plieniť ju a preto aj sám prekročil rieku. Jeho vojaci pochodovali v neusporiadaných tvaroch, lebo boli presvedčení, že nepriateľ je ďaleko, keď zrazu uvideli oproti sebe hliadky na mohylách. Aj velitelia rozkázali vlastným špehom vystúpiť na mohyly, ležiace na ich strane a na akési veže; títo uvideli na ceste po ktorej mali sami pochodovať, Károv s bielymi štítmi zoradených v bojovom šíku, ďalej celé perzské vojsko, ktoré tam práve bolo, grécke žoldnierske vojsko, koľko každý zo satrapov mal i veľmi početnú jazdu rozdelenú na Tissafernovu na pravom krídle a na Farnabazovu na ľavom krídle.
Keď Derkylidas zvážil situáciu, nariadil dôstojníkom a stotníkom, aby čo najrýchlejšie vytvorili bojový šík o hĺbke osem mužov a na oboch krídlach umiestnil peltastov a jazdu, koľko a akých práve mal. Sám konal obeť. Všetko jeho vojsko, ktoré tvorili vojaci z Peloponézu, sa pokojne pripravovalo na boj. . Ale vojaci, ktorí pochádzali z Prieny, z Achileia, z ostrovov a iónskych miest, čiastočne odhadzovali zbrane do obilných polí a utekali – obilie na Maiandre – je dosť vysoké, a ak niektorí zostali, bolo na nich vidieť, že dlho nezostanú. Podľa neskoršej správy vraj Farnabazos dal signál na boj. Naproti tomu Tissafernes, ktorý mal na pamäti Kýrovo vojsko, proti ktorému kedysi bojoval, bol presvedčený, že všetci Gréci sú takí istí a nemal preto chuť sa pustiť do boja, ale po posloch Derkylidovi oznámil, že by chcel s ním vyjednávať. Derkylidas si vybral zo svojich jazdcov a pešiakov na pohľad najzdatnejších, s nimi vyšiel v ústrety poslom a povedal:
„Ako vidíte, pripravil som sa na boj. Keď však on chce radšej vyjednávať so mnou, nie som proti tomu. Ale ak sa má vyjednávať, musí sa dať vzájomná záruka a musia sa vymeniť rukojemníci.“
Keď boli tieto podmienky prijaté a splnené, obidve vojská odtiahli, barbarské do mesta Trally v Kárii, grécke do mesta Leukofrys. Kde bola veľmi slávna Artemidina svätyňa a jazero hlbšie ako stadion s piesočným dnom, ktorého pitná a teplá voda nikdy nevysychá. To sa dosiahlo v tento deň. Nasledujúci deň sa zišli na dohovorenom mieste a dohodli sa, že si najprv vypočujú podmienky za akých by sa mohol uzavrieť mier. Derkylidas uviedol ako podmienku uzavretia mieru to, aby perzský kráľ dal gréckym mestám samostatnosť, naproti tomu Tissafernes a Farnabazos žiadali, aby grécke vojsko opustilo krajinu a aby lacedemonskí velitelia odišli z miest. Po tých vzájomných vyhláseniach uzavreli prímerie dovtedy, kým sa Derkylidove podmienky neoznámia perzskému kráľovi a Tissafernove do Lacedemonu.“
Ponaučení minulosťou Tissafernes a Farnabazos namiesto toho, aby viedli vojnu s Derkylidom pristúpili na prímerie. Tissafernes zabudol na to, že ako rýchlo získal hodnosť hlavného veliteľa, tak ešte rýchlejšie môže prísť o hlavu. Derkylidas si svojou chytrosťou vydobyl to, že sa vyhol boju, ktorý bol nepripravený a kde mohol byť porazený. V ďalšej časti vám opíšem, ako Lacedemončania potrestali vierolomnosť Elejčanov a ich spupnosť.
