Viem, že ľudstvo neprerobím, ale budem sa snažiť túto vetu vštepiť do povedomia čo najviac ľuďom. Lebo táto (horeuvedená) veta je podľa mňa podstata celého snaženia každého človeka. Lenže záleží na miere akceptácie a so stotožnením sa túžby po moci. Niekto sa nevie zastaviť a potom kvôli jeho pocitom iní prekračujú zákony a plnia jeho vôľu. Preto som tam aj vsunul tú policajtku, ktorá plniac si povinnosť šlápla na otlak všemohúcemu J(V)S. Ešte šťastie, že nie sme na Kerkyre, lebo by bola zabitá. Povstanie na Kerkyre bolo potlačené a nakoniec obyvatelia našli spoločnú reč. No za akú cenu?
Vo svojom druhom článku som sa snažil poukázať na rozdielnosť politického a hospodárskeho riadenia dvoch vtedy najväčších štátov. Bolo odlišné, ale predsa mali jedno spoločné. Snahu o to, aby ich štát prosperoval. Lykurgov Lacedemon bol stabilnejší ako Solonové Atény. Bol stabilnejší a odolnejší voči rozpadu aj možno z toho dôvodu, že sa na správe štátu angažovali všetci. A že hlavné riadiace funkcie neboli platené. Takže tam sa úradník nemohol spoľahnúť na to, že sa zabezpečí do dôchodku. No nezaručoval taký kultúrny rozvoj ako v Aténach, kde bolo viac rozvinuté súkromné vlastníctvo. . . Aj otroci v Sparte pracovali pre všetkých a v Aténach pre jednotlivé rodiny. Preto si Sparťania mohli dovoliť držať toľko otrokov a preto ich v Aténach toľko nebolo. Ale na druhej strane tiež si nesmieme brať za bernú mincu, že Sparťania boli negramotní krvilačníci. To nie. Deti v Sparte sa učili všetkému, čo vtedajšie poznanie poskytovalo. Dokonca vo vyššej miere, lebo museli byť telesne zdatnejší ako iní. A zvládnuť vojenské umenie na vtedajšiu dobu nebolo jednoduché. Lochy a falangy nemohol viesť hlupák a ani jednotliví členovia jednotiek nemohli byť barani. Museli rozmýšľať možno viac ako si to vieme predstaviť. A že Sparťania rozmýšľali, tak to som už aj pospomínal v tom, že nenechali Atény po prehratej vojne vyhladiť. A to sa im nevyplatilo, lebo nielenže od nich odpadli spojenci, ktorých Atenčania vrámci šírenia demokrácie takmer vyhladili a pridali sa na stranu Téb, ale aj sami Aténčania sa im „odvďačili", keď sa spolčili proti ním s Tébami. Takže aj z toho pramení môj názor, že Sparťania mali lepšie zriadenie ako Atény, lebo neboli takí zákerní a podlí. A to je vec systému, ktorý uznáva viac morálku nad zákonom, ako zákon nad morálkou. Teraz ak niekto niečo vyvedie tak sa len spýta, či je to protizákonné... a vôbec ho nemusí zaujímať, že je to nemorálne.
Oba štáty boli na vrchole svojich síl. Že sa tak Atény cítili len preto, pretože boli prímorský štát a mali vďaka Temistoklovi silné loďstvo, tak na to mali právo. Mali vysoké štátne hmotné rezervy a ich daňový systém im zaručoval pravidelný prísun akýchkoľvek prostriedkov, samozrejme za predpokladu, že im to bude plynúť pravidelne a v plnej výške, bez odpadnutia platcov zo systému. Sparťania to mali jednoduchšie. Oni sa veľmi neangažovali do vnútorných záležitostí iných, lebo ich systém bol postavený na dobrovoľnosti a koristníctve a prakticky aj na práci otrokov. Svojimi vojenskými akciami, hlavne proti Peržanom si vydobyli úctu a rešpekt a tak im málokto si mohol dovoliť klásť podmienky a podrážať ich. No zatiaľ čo Aténčania potrebovali na svoj rozvoj trhy, tak Sparťania potrebovali raz za čas vojnu aj pre korisť a pre preverenie vojska, ale aj preto, aby sa zbavili neposlušných otrokov. Pred vojnou, po konflikte Korint- Kerkyra, sa v oboch mestách ( Aténach a Sparte) dôkladne na všetko pripravili. Padali argumenty za a proti, počítali možné straty, zisky a následky. Nejaví sa vám to akosi povedomé? No zatiaľ čo vtedy sa ľudia priamo zúčastňovali týchto rozhodnutí a potom si svoj postoj odsúhlasili a dodržiavali ho, teraz sú ľudia do konfliktov zatiahnutí a spravidla bez možnosti vyjadriť svoj názor. Vtedy ľud povolal stratégov, či vodcov a dal im moc ich posielať hoci aj na smrť, teraz majú vodcovia moc bez priameho súhlasu ľudu s vojnou, odmietať akýkoľvek iný názor, hoci aj väčšiny .....
