Mor sa vraj objavil v Aitiopii za Egyptom, potom sa rozšíril do Egypta a Líbye a do viacerých častí perzského kráľovstva. Napokon sa dostal do Atén. Prvé prípady ochorenia sa objavili v Pireu ( obyvatelia rozšírili chýr, že Peloponézania nahádzali do studní jed- ale vtedy tam ešte studne neboli). Neskoršie sa rozšíril do mesta a ľudí umieralo čoraz viac. V tomto roku, keď sa vyskytla táto choroba sa v meste žiadna iná vážnejšia choroba neobjavila. Ak niekto predtým trpel nejakým neduhom, skončilo sa to tým, že prešiel do tejto choroby. U iných, čo boli predtým celkom zdraví, bez akejkoľvek vonkajšej príčiny sa odrazu vyskytla vysoká horúčka v hlave, očerveneli a zapálili sa oči, v hrdle a na jazyku bolo hneď všetko podbehnuté krvou, dych bol nepravidelný a odporne páchol. Potom nasledovalo kýchanie a zachrípnutie a čoskoro ťažkosti zostúpili do pŕs a pridružil sa silný kašeľ. Keď sa choroba dostala do žalúdka, prevracala ho a dochádzalo k vylučovaniu žlče vo všetkých podobách, ktoré lekári pomenúvajú osobitne a to všetko spôsobovalo veľkú bolesť. Väčšine chorým sa čkalo s bezvýsledným nútením na zvracanie, vyvolávajúc silné kŕče, ktoré v niektorých prípadoch prestávali, keď sa prestalo čkať, u iných až neskoršie. Telo chorého pri dotyku nebolo ani teplé, nebolo ani žlté, ale červenkasté, obelasené, pokryté pľuzgiermi a vriedikmi. Vnútri pociťovali chorí takú horúčku, že nezniesli dotyk ani najjemnejších šiat z najtenšieho plátna ani nič iné. Mohli byť len nahí a najpríjemnejšie bolo, keď sa ponorili do studenej vody a skutočne, mnohí, na ktorých nik nedozeral, tak robili, že skákali do nádrži. Ani to, či pili viac, alebo menej nepomáhalo. Ustavične trpeli nedostatkom odpočinku. Počas celej choroby telo nechradlo, ale proti očakávaniu odolávalo, čo bolo priam neuveriteľné, takže chorí umierali až na siedmy, alebo deviaty deň od začiatku horúčky, hoci boli ešte pri sile. Ak vyviazli z horúčky, choroba zostúpila do brušnej dutiny, tam nastalo silné hnisanie, pridala sa hnačka, ktorá chorého tak vysilila, že jej následkom zomrel. Takže choroba začala hlavou, potom prešla do pľúc a ak toto prežil, tak zostúpila do brucha. A ak sa niekto dostal z toho všetkého, tak boli zachvátené končatiny. Choroba zostúpila do ohanbia a do koncov rúk a nôh a tí čo sa uzdravili prišli o tieto údy, niektorí stratili aj sluch aj zrak. Iných postihla strata pamäti, nespoznávali seba a ani svojich blízkych.
Táto choroba bola oveľa ťažšia, ako ju možno jednoducho popísať a prejavovala sa nielen tým, že napádala ľudí s takou silou, ktorú ľudská prirodzenosť nemohla vydržať, ale aj v tom, že hynuli aj zvieratá, ktoré sa mŕtvol nejako dotkli. Aj vtáky hynuli. Také boli príznaky tohto moru, iné choroby ani neboli a ak sa aj nejaká iná choroba prejavila, tak prešla do moru. Rovnako umierali tí, čo nemali opateru, ako aj tí, ktorých starostlivo ošetrovali. A nebolo možné nájsť liek, ktorý by prinášal úľavu každému, lebo ak sa aj našiel taký čo jednému pomohol, druhému bol na škodu. Nijaký organizmus , silný, alebo slabý, nemohol odolať tejto nákaze, ktorá skolila každého, nech sa voči nej akokoľvek bránil. No najstrašnejšie bola tá bezmocnosť, lebo len čo niekto pocítil nejakú nevoľnosť, zväčšia si nemohol pomôcť a upadol do úplného zúfalstva. Preto ľudia umierali ako stádo oviec nakazení jeden od druhého, hoci sa ošetrovali. A to bola najväčšia skaza. Ak zo strachu z choroby niekto nikde nechodil, hynul osamote, keď zase ľudia chodili pomáhať a ošetrovať chorých, tak ochoreli sami tí čo navštívili priateľov v šľachetnom úmysle prejaviť lásku a pomôcť im. Videli, že najbližší príbuzní zomrelých, zlomení strašným nešťastím, z únavy nedbali na to, aby plakali nad svojimi drahými, ktorí umierali. Tí čo predsa unikli chorobe žialili nad mŕtvymi a ich utrpením, lebo na vlastnom tele zakúsili čo to je. Totiž tá choroba sa nemohla opäť vyskytnúť u toho, ktorý ju už prekonal, ale aj keď, tak nie už smrteľne. Takých ľudí ostatní pokladali za šťastných a svitala pre ostatných nádej, že sa z toho môžu dostať a v budúcnosti na ňu neochorejú.
Po sťahovaní ľudí z vidieka do mesta bol nedostatok domov a tak mnohí bývali v tesných kolibách, kde sa nedalo dýchať, preto ich smrť kosila pokope. Mnohí z nich umierali ležiac jeden cez druhého, mnohí sa váľali po uliciach a okolo studní. Chrámy boli plné mŕtvol tých, čo v nich umreli. Choroba priniesla ľuďom taký žiaľ, že si nevedeli čo počať a prestali dbať na božské i ľudské zákony. Všetky obyčaje dodržiavané v minulosti pri pohreboch sa prestali zachovávať a každý pochovával, kde mohol. Mnohí ani nemali prostriedky na pohreb, nezachovávali to čo sa patrilo a tak kládli svojich mŕtvych na cudzie hranice a spaľovali ich skôr, ako stihli prísť tí, čo tie hranice postavili. Iní hádzali svojich mŕtvych už na horiace hranice a sami hneď utiekli.
Tento mor dal prvý podnet k veľkému porušovaniu zákonov. Činy, ktoré sa predtým robili tajne prepukli naplno a v plnej nehanebnosti... Skutočne, pred očami ľudí sa menil ich osud. Bolo vidieť ako umierali bohatí a šťastní a ľudia, ktorí predtým nemali nič sa okamžite zmocňovali ich majetku. Všetci si akosi začali myslieť, že sa treba rýchlo oddať pôžitku a rozkoší, lebo mali pocit, že ich telá a majetok majú krátke trvanie. Už nik nebol ochotný namáhať sa pre to, čo bolo pokladané za krásne, lebo nemal istotu, či nezahynie skôr, ako dosiahne svoj cieľ. Za krásne a užitočné bolo pokladané všetko čo viedlo k príjemnému krátkodobému pôžitku. Prekážkou im nebol ani strach pred bohmi, ani pred ľudským zákonom, lebo im bolo jedno, či si ctia, alebo nie zákony, keď aj tak zomierajú a jednak preto, lebo sa nedožijú toho, aby pykali za svoje hriechy. Preto pokladali za spravodlivé, aby si užili život skôr, ako zomrú.
Takáto pohroma teda zaľahla na Aténčanov a teraz si spomenuli na skoršiu veštbu, ktorú si zapamätali starší:
„ Príde dórska vojna s ňou mor"
Vtedy vznikol spor, či vo veštbe bolo slovo loimos (mor), alebo limos( hlad), no v tejto situácii zvíťazil názor, že vo veštbe bolo slovo loimos., lebo sa stotožnili s tým, čo teraz zažívali. Ak niekedy v budúcnosti bude iná dórska vojna a v nej nastane hlad, tak si veštbu vyložia tak, že sa v nej vraví o hlade. Iní si spomenuli na veštbu pre Lacedemončanov na ich otázku, či majú bojovať, alebo nie. Lacedemončania dostali odpoveď, že ak budú viesť vojnu zo všetkých síl, tak aj Apolón im pomôže. Apolón totiž strieľal morové šípy. A tak si Aténčania začali vyčítať porušovanie zmlúv, lebo mor bol len v Atike a na Peloponéz sa nerozšíril
