„ Nasledujúce leto, hneď pri nove mesiaca nastalo čiastočné zatmenie Slnka a v prvých dňoch aj zemetrasenie. Vyhnanci z Mytilény a z celého Lesbu sa dali do pohybu z náprotivnej strany s najatými žoldniermi z Peloponézu a čiastočne s barbarmi a zmocnili sa Roiteia, keď však dostali od obyvateľov 2000 statérov, nespôsobili nijakú škodu. Potom sa vypravili proti Antadru a zmocnili sa ho zradou; mali v pláne oslobodiť aj iné mestá, ktoré mali predtým v rukách Mytilénčania, ale teraz patrili Aténčanom. Urobili si z neho oporný bod pre vojenské výpravy, lebo Antandros mal dostatok dreva na stavbu lodí a odtiaľ mohli ľahko podnikať výpady na Lesbos, ktorý leží neďaleko, aby sa tak mohli stať pánmi aiolských miest.
V to isté leto Aténčania na 60 lodiach s 2000 hoplitmi a neveľkým počtom jazdcov na palube a so spojeneckými vojakmi z Mytilény a z iných krajov, vyplávali proti Kytere. Vojvodcami boli Nikias a Nikostratos, syn Dieitrefov a Autokles, syn Tolmaiov. Kytera je ostrov blízko Peloponézu oproti Malei. Jej obyvatelia sú Lacedemončania- perioikovia. Každý rok prichádzal zo Sparty predstaviteľ úradov kyterodikes- rozhodca kyterských záležitostí- Sparťania tu mali stálu posádku a venovali ostrovu zvýšenú starostlivosť. Bol to lacedemonský prístav pre obchodné lode do Egypta a Líbye a zároveň zabezpečoval Lakóniu proti pirátom z mora, odkiaľ bola najviac zraniteľná, lebo sa rozkladá medzi Sicílskym a Krétskym morom.
Aténčania sa dostali teda k ostrovu, zmocnili sa prímorského mesta nazvaného Skandeia. S ostatným vojskom sa vylodili na strane ostrova oproti mysu Malea a postupovali na mesto ležiace pri mori, ktoré patrilo Kyterčanom. Našli všetkých obyvateľov v bojovej pohotovosti. Odohrala sa bitka v ktorej Kyterčania držali svoje pozície, no neskôr ustúpili do mesta. Potom prijali s Nikiom a s ostatnými veliteľmi podmienečnú kapituláciu, ktorá mala chrániť ich životy. Nikias už predtým rokoval s nejakými Kyterčanmi a tak sa rokovanie skončilo úspešne s priaznivým výsledkom pre Kyterčanov. Inak by boli Aténčania vyhnali Kyterčanov z ostrova, lebo to boli Lacedemončania, z ich ostrova. Po uzavretí dohody Aténčania , ktorí už stihli obsadiť prímorské mesto Skandeia, umiestnili posádku na Kytere a odplávali na lodiach, aby zaútočili na Asinu a Helos a na väčšinu prímorských miest. Vylodili sa na pobreží, kde mali možnosť prenocovať a 7 dní pokračovali v pustošení krajiny.
Keď Lacedemončania zistili, že Aténčania obsadili Kyteru, čakali, že zaútočia aj proti ich brehom, no aj tak nesústredili celé vojsko. Rozposlali hoplitov po celej krajine, aby chránili najviac ohrozené miesta; celkove prejavovali statočnosť a bdelosť, lebo sa báli, aby v krajine nenastali novoty v ich štátnom zriadení, keď ich stihlo nečakané nešťastie na Sfaktérii a nepriatelia mali v moci Pylos a teraz Kyteru a keď im zo všetkých strán neodvratne hrozila vojna, pred ktorou sa ťažko mohli chrániť. Predovšetkým museli vytvoriť oddiel jazdy pozostávajúci zo 400 jazdcov a oddiel lukostrelcov. Boli v neriešiteľnej situácii preto, lebo na rozdiel od iných vojen, ktoré museli viesť, boli zatiahnutí aj do námornej vojny a navyše s Aténčanmi, ktorým sa podľa ich možností nijaký vojnový úspech nezdal byť ničím mimoriadnym. Okrem toho na Lacedemončanov sa nečakane valili ustavičné nápory osudu a vyvolávali v nich strach. Žili v ustavičných obavách, že ich môže stihnúť taká katastrofa ako na ostrove. Preto aj stratili vojnovú odvahu, lebo neboli zvyknutí na neúspechy, strácali dôveru vo vlastné sily a nevideli ťažisko úspechu vo svojej statočnosti.
A tak Aténčania pustošili lakónske pobrežie, no Lacedemončania nič nepodnikali a keď sa Aténčania vyloďovali pri niektorom ich stráženom mieste, nepúšťali sa zvyčajne do boja, lebo boli presvedčení, že ich je menej a takisto. Pod vplyvom celkového duševného stavu. Iba jedno zo stanovísk ochraňujúce Kotyrtu a Afrodisiu, rozohnalo oddiel ľahkoodencov, ktorí boli rozptýlení po okolí, no keď sa mu postavili na odpor hopliti, stiahli sa, niektorí padli a tým Aténčania odňali zbrane a postavili tropaion. Potom Aténčania odplávali do Kytery. Odtiaľ sa vydali na plavbu pozdĺž Epidauru, Limery a spustošili časť tamojšej krajiny a potom dorazili do Tyrei, ktorá patrí kynosurskému kraju; ten hraničí s Argom a Lakóniou a vtedy patril Lacedemončanom. Oni darovali tento kraj aiginským vyhnancom, aby sa im odvďačili za služby, ktoré im poskytli v čase zemetrasenia a pri povstaní heilotov, okrem toho aj za to, že hoci pod nadvládou Atén, vždy im preukazovali priateľskú oddanosť.
Ešte sa Aténčania nestihli ani priblížiť, už Aiginčania opustili pevnosť na pobreží, ktorú práve stavali a ustúpili hore do mesta, ktoré bolo asi 10 stadií od mora. Jedna strážna jednotka Lacedemončanov v tých miestach, ktorá im pomáhala v opevňovacích prácach, nedbajúc na prosbu Aiginčanov, odmietla ísť s nimi do mesta, lebo sa obávala, že sa dostane do obkľúčenia a tak sa radšej odsťahovala na vyvýšene miesto a tam pokojne čakala, čo sa bude diať. Medzitým sa Aténčania vylodili a ihneď začali útočiť so všetkými oddielmi a dobyli Tyreu. Mesto vyrabovali, vypálili a Aiginčanov. Ktorých nepobili, zajali a ako vojnových zajatcov odviezli do Atén spolu s Tantalom, Patroklovým synom, lacedemonským veliteľom strážneho oddielu, ktorý tam vtedy bol, lebo bol ranený. Aténčania odviezli so sebou aj niekoľko ľudí z Kytery, ktorých pokladali za potrebné odviesť, kvôli ich bezpečnosti. V Aténach vyniesli rozhodnutie, aby boli odvezení so strážnym sprievodom na Kykladské ostrovy a aby ostatní obyvatelia Kytery ostali na ostrove a platili im daň 4 talenty. Zajatých Aiginčanov kázali uvrhnúť do väzenia a Tantala dať k ostatným Lacedemončanom zajatých na Sfaktérii."
Dúfam, že teraz mnohí napíšu, že Lacedemončania boli zbabelí... Potom odporúčam trochu sa zamyslieť nad krokmi OSN napríklad v Rwande, či v bývalej Juhoslávii.
