V tomto roku vojny Peloponézania poslali na pomoc Mytiléne 40 lodí s veliteľom Alkidom a uskutočnili vpád do Atiky, aby Aténčania nemohli poslať viac pomoci obliehajúcim. Tento vpád bol pre Aténčanov najhroznejší, ale aj tak nepoľavili vo svojom úsilí podmaniť si Mytilénu. Lacedemončania čakali akékoľvek správy o udalostiach na ostrove, ale keď sa ich nedočkali, tak rozpustili vojsko a rozišli sa každý domov s korisťou. Zatiaľ lode Peloponézanov sa akosi oneskorili a tak nestihli včas prísť na pomoc a Mytiléna z nedostatku potravín musela kapitulovať. Predtým vládnuca strana v meste rozdala ľudu ťažkú výzbroj, ale len čo ľud sa vyzbrojil, tak odmietol poslušnosť a vyzval bohatých, aby doniesli zásoby potravín, ináč vydajú mesto Aténčanom. Velitelia a boháči vedeli, že sa v tejto situácii nemôžu priečiť vôli ľudu a keďže pokladali za nebezpečné nemať účasť na rokovaniach, tak sa dohodli s Pachetom, že mu vydajú mesto. Stanovili si len podmienku, že do rozhodnutia Aténčanov o ich osude nik z Mytilénčanov nebude ani zabitý, väznený, či predaný do otroctva a že sa plne odovzdávajú do vôle Aténčanov. Len čo vojsko Atén vstúpilo do Mytilény, stúpenci Lacedemonu dostali strach a hľadali ochranu pri oltároch ako prosebníci. Paches im sľúbil, že sa im nič nestane, ale v sprievode stráže ich poslal na ostrov Tenedos, kým sa o nich nerozhodnú v Aténach.
Zatiaľ 40 peloponézskych lodí zakotvilo na Delos a až keď sa dostali k Ikaru tak sa dozvedeli o podrobení Mytilény. Chceli získať presné správy a tak odplávali do Embatu v oblastí Erytry, kde sa začali radiť čo ďalej. Na porade vystúpil Elejčan Teutiaplos, ktorý navrhol, aby zaútočili na Mytilénu a pokiaľ možno v noci s využitím chaosu, ktorý tam je po dobytí mesta. Tvrdil, že ešte nebudú mať v poriadku stráže, lebo všetka pechota oslavuje a je roztrúsená po domoch a tak pre nich, ako pre Peloponézanov, ktorí sú v pozemnom boji zvlášť silní, nebude problém znovu dobyť mesto. Elejčanova krátka reč Alkida nepresvedčila. Niekoľkí iónski vyhnanci a Lesbania presviedčali Alkida, že sa ničoho nemusí báť a aby sa zmocnil hociktorého iónskeho mesta ako svojej ďalšej základne (lebo nik z Iónov v tejto oblasti neprejavil nesúhlas s jeho príchodom) a tak zbavil Aténčanov nemalých dôchodkov. No ani na ich naliehanie Alkidas nepristúpil a rozhodol sa čo najrýchlejšie odplávať na Peloponéz. Z Embatu sa dostal k Myonnese, čo patrí k ostrovu Teos a tam dal rozkaz povraždiť väčšinu zajatcov, ktorých zajal počas plavby. Keď zakotvil v Efeze, tak prišli k nemu poslovia z ostrova Samos a povedali mu, že nie je dobrý osloboditeľ Grécka, lebo dal povraždiť ľudí, ktorí proti nemu nepovstali so zbraňou v ruke, ale sú spojencami Atén z donútenia. A ak takto bude postupovať ďalej, že si ťažko získa na svoju stranu niekoho z bývalých nepriateľov, ba naopak z priateľov sa ľahko môžu stať nepriatelia. Alkidas teraz poslúchol radu a prepustil všetkých zajatcov z týchto oblastí, lebo skutočne, ľudia pri pohľade na jeho lode neutekali, skôr sa približovali, lebo vonkoncom nechápali ako sa pri absolútnej prevahe Aténčanov na mori, môžu v Ióni zjaviť peloponézske lode.
Paches začal stíhať Alkida, ale už ho nikde nezastihol, preto si pripísal úspech, že mu nedovolil nikde pristať a spustošiť pobrežie, alebo dobyť mesto, ktoré by musel Paches následne obkľúčiť a dlhodobo obliehať. Pri spiatočnej ceste sa zastavil pri Notiu, ktoré patrilo ešte pred druhým vpádom do Atiky Kolofončanom, no teraz Arkáďanom a barbarom. Vyhnanci a osídlenci v Notiu totiž zase začali mať medzi sebou spory a tak sa ich Paches podujal vyriešiť. Urobil to elegantne, ako sa na Aténčana slušalo. Paches pozval na rozhovor vojvodcu druhej strany Hippia, sľúbiac mu, že ak sa nedohodnú, tak mu dovolí aby sa živý a zdravý vrátil do pevnosti. Hipias vyšiel z pevnosti, no Paches ho rozkázal chytiť a strážiť, no nespútaného a po tomto čine prepadol jeho oddiel v pevnosti a všetkých Arkáďanov a barbarov tam pobil. Potom nechal do pevnosti doviesť Hippia, ako sľúbil a nechal ho zastreliť. Mesto vrátil Kolofončanom, okrem tých čo boli na strane Peržanov a založil tam kolóniu, ktorá sa riadila aténskymi zákonmi. Po návrate z Mytilény si podmanil Pyrhu a Eresos, dal zajať Lacedemončana Salaita a poslal ho do Atén spolu s Mytilénčanmi, ktorých považoval za vodcov vzbury. Rozpustil aj väčšiu časť vojska a s ostatnými vyčkával v Mytiléne na ďalší vývoj osudu nešťastného mesta. Teraz všetko stálo a padalo na nálade aténskeho ľudu
