Keď zajatci a Salaitos prišli do Atén, Aténčania hneď zabili Salaita, hoci im sľuboval, že dosiahne stiahnutie vojsk od Platají. Aténčania začali hneď rokovať o osude ďalších zajatcov. Chceli ich predať do otroctva, lebo ich vinili z vyvolania povstania a zo spôsobených problémov, ktoré s nimi súviseli, hoci neboli podriadení Aténčanov, ale slobodní ľudia. Hnev Aténčanov bol o to väčší, že lode Peloponézanov sa odvážili prísť na pomoc do Iónie. Poslali teda Pachetovi trieru, aby mu oznámili na čom sa uzniesol ľud a zároveň rozkaz, aby pobil všetkých Mytilénčanov. V nasledujúci deň sa ich zmocnila hrôza z tohto rozhodnutia, lebo došli k názoru, že ten rozkaz zničí mesto aj s tými, ktorí sú nevinní a preto ho pokladali za kruté a unáhlené. Mytilénski vyslanci a ich priatelia z radov Aténčanov sa snažili zvrátiť toto rozhodnutie a navrhovali, znovu ho prerokovať v ľudovom zhromaždení. A naozaj sa im to aj bez ťažkostí darilo, lebo všetkým bolo jasné, že väčšina si želá zmeniť rozhodnutie. Hneď sa zišlo zhromaždenie na ktorom odzneli rôzne stanoviská a medzi nimi si zaslúži spomenúť prejav Kleona, syna Kleainetovho, ktorý bol za to prísne potrestanie Mytilénčanov. Tento muž, vtedy najneúprosnejší zo všetkých občanov a najschopnejší presvedčiť ľud, povedal asi toto:- „ Ja som už aj predtým mal možnosť presvedčiť sa o tom, že demokracia nie je schopná vládnuť nad inými štátmi, ale teraz som o to väčšmi presvedčený, keď som mal možnosť byť svedkom vášho včerajšieho rokovania o Mytilénčanoch.
Keďže vy v každodennom živote nemáte strach a neohrozujete iných, taký istý vzťah máte aj k ovládaným. Neveríte, že celý omyl, ktorého sa dopúšťate, spočíva v tom, že sa dáte presvedčiť, aby ste robili ústupky pri prosbách, čo je nebezpečná mäkkosť a za tú sa vďaky nedočkáte. A neberiete do úvahy, že ovládanie spojencov je tyrania a že ju uplatňujete voči ľuďom, ktorí sa voči vám zle zachovali. Nepodriaďujú sa vám preto, lebo im vychádzate v ústrety aj za cenu vlastnej škody. Podriaďujú sa vám preto, lebo ustupujú pred silou. Najhoršie však je, že jednostaj pochybujeme o svojich rozhodnutiach a že si nevieme uvedomiť, že najšťastnejší je ten štát, ktorý síce nemá také dobré a kvalitné zákony, ale trvalé a nie ten, čo ich má dobré, ale sa podľa nich neriadi. Skutočnosť je taká, že jednoduchší ľudia bývajú lepšími občanmi ako ľudia vzdelanejší; tí si totiž myslia, že sú múdrejší ako zákony. V ľudovom zhromaždení chcú rozhodovať ako prví o spoločných veciach, ako keby nejestvovalo nič iné, v čom by mohli preukázať svoju rozumnosť. Takto ich mudrovanie spôsobuje štátu iba škodu. Naopak, jednoduchí ľudia si nepripisujú výnimočné schopnosti a preto sa nepovažujú za rozumnejších ako zákon. Zvyčajne sa neodvážia kritizovať to, čo povedal iný. Sú skôr rozumnými sudcami, ako účastníkmi sporov a správajú sa zväčšia slušne. Tak musíme konať aj my, čo znamená, že sa nemáme dať uniesť súperením v krasorečnením, ani oslňovať svojou múdrosťou, ale vystupujúc pred zhromaždením dávať ľudu rady v súlade s presvedčením.
Svoje predchádzajúce rozhodnutie nezmením a čudujem sa tým, ktorí navrhli znova zvolať zhromaždenie kvôli Mytilénčanom. Veď po čase aj hnev toho, kto trpí, sa zmierňuje a menej prísne trestá previnilca a trest, ktorý nasleduje bezprostredne po čine, lepšie zodpovedá prečinu. Neviem, čo si mám myslieť o tom človeku, ktorý podporuje opačnú mienku a chce dokazovať, že prečiny Mytilénčanov sú nám na prospech a že naše omyly škodia spojencom. Jedno je isté; alebo ten čo je presvedčený o účinnosti svojho krasorečnenia dokáže, že včerajšie vaše rozhodnutie je nesprávne, lebo ste sa dali oklamať ziskom, alebo sa bude snažiť oklamať vás očarujúcou rečou, ktorú si starostlivo pripravil. V takých pretekoch ľud zvyčajne pripisuje odmenu iným, zatiaľ čo následky svojho rozhodnutia berie sám na seba. Vinu nesiete vy, lebo dobre nerozsudzujete tieto preteky, lebo o budúcich udalostiach si robíte úsudok podľa toho, čo vám povedali krasorečníci, kým skutočné udalosti neposudzujete podľa toho, čo máte pred očami, ale podľa toho, čo vám povedali umelci- kritici. Ľahko podliehate klamu pod vplyvom nových myšlienok, ale dodržiavať prijaté uznesenie nedokážete. Ste ochotní odmeniť pochvalou každého, kto reční vznešene a skôr než skončí reč, snažíte sa uhádnuť, čo bude nasledovať, no málokedy sa pousilujete vidieť, aké následky budú mať jeho slová. Nepoznáte pomery v akých žijete a preto sa podobáte skôr na poslucháča sofistu, ako na ľudí, ktorým leží na srdci osud štátu.
Chcem vás presvedčiť, že Mytilénčania nám spôsobili takú veľkú krivdu, ako nijaké iné mesto. Môžem poprosiť o odpustenie spojencov, ktorí ťažko znášajú naše panstvo, alebo tých čo povstali proti útlaku nepriateľa. No oni boli nezávislí a tešili sa našej úcte, no spáchali na nás nehanebný čin, že sa vzbúrili a pokúsili sa nás v spolku s našimi nepriateľmi zničiť. A to je horšie, ako keby sa odvážili na nás, len vlastnými silami. Nešťastie ich susedov nebolo im výstrahou, oni sa vzbúrili a boli porazení. Blahobyt, ktorému sa doteraz tešili ich neudržal pred vrhnutím do nebezpečenstva. Naopak, keďže neuvážene rozhodli o svojej budúcnosti a mali nádej na väčší úspech, ako im stačili sily, hoci nezodpovedal ich zámerom, začali vojnu preto, aby dali prednosť násiliu pred právom. Oni nás napadli, keď sme im v ničom nekrivdili. Už dávno sme sa k nim nemali správať lepšie ako k iným a nedávať im prednosť pred ostatnými, neboli by tak spyšneli. Lebo je v povahe človeka, že pohŕda tým, kto si ho váži a naopak, kto s ním nesúhlasí, toho obdivuje. Teraz ich treba za ich previnenie potrestať tak, ako si to zasluhujú. Nesmiete zvaľovať vinu za povstanie iba na oligarchov a demokratov nechávať bez trestu. Veď všetci rovnako útočili proti nám. Uvažujte! Kto z vašich spojencov sa proti vám nevzbúri ak vie, že v prípade úspechu bude slobodný a v prípade neúspechu sa mu nič nestane? My musíme bojovať proti každému mestu, ktoré povstalo, budeme riskovať naše životy i peniaze. Ak zvíťazíme, vydajú nám mesto zničené a stratíme pre budúcnosť dôchodky na ktorých stojí naša moc. Ak nebudeme mať úspech, získame si nových nepriateľov k tým, ktorých už máme a navyše budeme vo vojne aj so svojimi vlastnými spojencami.
Preto im netreba dávať nádej, že si nás možno nakloniť rečami, alebo podplatením k tomu, aby sme ospravedlnili ich činy. Odpustiť sa dá neúmyselný prečin, ale oni nás napadli po zrelej úvahe. Odpustiť sa dá ak prečin sa stal z donútenia, ale oni to urobili dobrovoľne. Mne ide o to, aby som vás presvedčil, že meniť spoločné rozhodnutie netreba, aby ste neurobili omyly, ktoré sú nešťastím pre štát s najväčšou mocou a to- súcit, rečnenie a veľkorysosť. Lebo súcit je namieste, ak sa prejavuje rovnocennému a nie tomu, kto ho nebude opätovať. Rečníci ktorí lahodia vášmu sluchu nájdu na to príležitosť, keď mesto nebude musieť platiť tak draho za krátke potešenie , zatiaľ čo oni za krátke reči budú odmenení výhodami. Veľkorysosť sa prejavuje tým, od ktorých sa dá očakávať vernosť aj v budúcnosti a nie tým, ktorí nás zrádzajú.
Slovom, ak ma počúvnete, tak sa voči ním zachováte podľa ich zásluh. Ak sa rozhodnete inak, jednak si nezískate ich vďačnosť a jednak by ste sa sami odsúdili. Ak totiž povstali spravodlivo, tak nemáte právo nad nimi vládnuť. Ale ak sami nemáte snahu vládnuť spravodlivo, neostáva vám nič iné, ako ich trestať s takým istým úmyslom. Inak sa musíte vzdať panstva nad spojencami. A keď ste unikli tomu sprisahaniu, buďte neúprosní voči ním, tak ako oni boli neúprosní voči vám. Nezraďte sami seba a majte na mysli, čo by s vami urobili oni.
Potrestajme ich, tak ako si zasluhujú a ukážte ostatným spojencom, že trestom za povstanie je smrť. Keď si to uvedomia, budeme môcť rozhodnejšie bojovať voči skutočným nepriateľom a nemusíme bojovať s vlastnými spojencami."
