„Neobviňujem tých, čo opäť požadujú posúdiť otázku Mytilénčanov a ani nechválim tých, čo nesúhlasia s jej opätovným posúdením, veď ide o závažné udalosti. Myslím si, že existujú dve veci, ktoré bránia utvoriť si správny názor a to- rýchlosť a podráždenosť. Prvá je výsledkom nerozvážností, druhá obmedzenej chápavosti a nevychovanosti. Okrem toho ten, kto tvrdí, že slová nie sú učiteľmi činov, je alebo nerozumný, alebo osobne zaujatý. Hlúpy je ak si myslí, že je možné dajako inakšie objasniť to, čo sa má stať a je to nejasné, alebo má osobný záujem, aby presvedčil zhromaždenie o niečom čo je nečestné a myslí si, že by nebol schopný presvedčivo hovoriť o niečom, čo nie je čestné, preto sa domnieva, že klebetením zmätie protivníkov a poslucháčov. No najpodlejšie je podozrievať oponenta z toho, že sa dal podplatiť. Ak totiž rečníka obviňujú iba z toho, že sa nevyzná v téme, vtedy musí prestať, ak nepresvedčil poslucháčov, lebo ho pokladajú za hlúpeho a nečestného. Spoločnosť z toho nemá nijaký osoh, lebo strach ju zbavuje najlepších radcov. Dobrý občan musí dokázať svoju pravdu nie tým, že bude oponenta prenasledovať, ale v čestnom súboji, ako rovný s rovným. Dobre usporiadaný štát nepotrebuje zveličovať prednosti toho, kto dáva dobré rady, ani mu odoberať česť, ktorú má a takisto ho nesmie trestať, ani znevažovať, ak neboli prijaté jeho návrhy. Nijaký dobrý rečník by predsa nepovedal pred ľudom čosi neprijateľné, čím by ho nepresvedčil, aby si získal priazeň poslucháčov a zaslúžil si najvyššiu poctu, ani ten, čo nevie správne poradiť, by si rovnako nezískal poslucháčov, to znamená, že by rečnil tak, aby sa im zavďačil.
My to robíme práve naopak a navyše, ak sa zdá, že niekto hovorí kvôli zisku, hoci rozpráva o najužitočnejších veciach, nenávidíme ho už len preto, lebo ho podozrievame zo ziskuchtivosti a tým pripravuje mesto o zjavný prospech. Ide to až tak ďaleko, že aj tá najlepšia rada, ak je vyslovená priamo a bez rečníckych ozdôb, vyvoláva také isté podozrenie ako hlúpa. A nielen ten, kto má v úmysle viesť ľud po najnebezpečnejších cestách, musí si ho získavať klamstvom, no aj čestný človek sa musí utiekať ku lži, aby získal podporu. A teda tu, v našom meste, nemožno čestne a otvorene slúžiť štátu- každý si pomáha klamstvom, lebo kto robí niečo otvorene, hneď je v podozrení, že z toho chce mať čo najväčší zisk.
Ja som tu vystúpil nie preto, aby som Mytilénčanov obhajoval, alebo ich obviňoval. Ak by sme mali postupovať rozumne, keď ide o krivdu, ktorú spáchali oni na nás, musí nám ísť o to, aby sme prijali rozhodnutie o našom záujme. Ak však dokážem, že sa Mytilénčania dopustili vážneho prečinu, nebudem predsa žiadať trest za to, ak toto rozhodovanie nie je naším záujmom. Na druhej strane sa nazdávam, že ak konanie Mytilénčanov možno ospravedlniť, tak vám neodporúčam, aby ste sa vzdali potrestania, ak to bude prospešné pre štát. Pri rozhodovaní treba myslieť skôr na budúcnosť, ako na súčasnosť. Ak Kleon nastojí na tom, že pre budúcnosť bude lepšie stanoviť trest smrti, aby sa spojenci nebúrili, aj ja mám na mysli blaho štátu a predsa je môj návrh opačný ako Kleonov. Som presvedčený, že sa nedáte zviesť mylnou spravodlivosťou Kleonových dôvodov a neodmietnete moje užitočné návrhy. Ste nahnevaní na Mytilénčanov, ale sa s nimi nesúdime tak, aby sme potrebovali právne dôkazy, ale rozhodujeme, ako nám môžu byť ešte užitočnejší.
Za mnohé priestupky, ktoré sú ľahšie ako prečin Mytilénčanov, štáty trestajú trestom smrti. No ľudia predsa nestrácajú nádej na úspech svojich zámerov, hoci riskujú život. Dajú sa zlákať nádejou a podstupujú nebezpečenstvo a nestalo sa, aby sa niekto rozhodol urobiť niečo protizákonné, keby predpokladal, že sa mu to nevydarí. Ktoré mesto sa rozhodlo vzbúriť proti spojencovi, ak si uvedomilo, že jeho sily na to nestačia? Všetci ľudia sa narodili so sklonmi k zlým činom voči jednotlivcom, alebo spoločnosti a žiaden zákon im v tom nezabráni. Štáty vyskúšali všetky tresty od najľahšieho po najprísnejší v nádeji, že im zločinci budú spôsobovať najmenej škôd. V dávnych časoch, ako sa zdá, boli za najťažšie zločiny stanovené miernejšie tresty, časom sa prikročilo až k trestu smrti, lebo dochádzalo k ustavičnému porušovaniu zákonov. No ani to nezabránilo nárastu trestnej činnosti. Preto bolo treba myslieť na prísnejšie tresty, alebo uznať, že zločinca nie je možné nijakým trestom zastrašiť; veď keď človeka ničí chudoba, vyvoláva v ňom odvahu k nebojácnosti, inokedy zasa bohatstvo, ktoré pýchou a namyslenosťou vedie k hrabivosti, ako aj iné okolnosti, čo robia z ľudí hračky vášni, ktoré nespútané, ženú ľudí do nebezpečenstva. K tomu všetkému sa pridruží nádej a záľuba; nádej ide popredu a záľuba za ňou, nádej vymýšľa čin, záľuba vzbudzuje predstavu, že šťastie pomôže a hoci sú neviditeľné, sú to sily, čo často pôsobia na človeka silnejšie ako prízrak strašných trestov. Okrem toho aj šťastná náhoda menej pôsobí pri zaslepení ľudí, lebo ona prichádza celkom nečakane a pobáda ľudí, ktorí sú v núdzi, na nebezpečné podujatia a štáty rovnako zvádza tak, ako jednotlivcov, lebo pri tom ide o najväčšie veci- slobodu, alebo vládu nad inými. Je teda nemožné, alebo napospol nerozumné, že ich možno ovládať pomocou zákona, alebo iného zastrašovania ľudskej povahy, keď sú zapálení túžbou niečo vykonať.
Preto nemôžeme neuvážene prijímať rozhodnutia, spoliehajúc sa na bezpečnosť, ktorú akoby zaháňal trest smrti, ani zbaviť sa našich spojencov, ktorí sa odtrhli, nádeje, že sa spamätajú zo svojho činu a prestanú páchať zlo. Pochopte, že ak sa teraz nejaké mesto odtrhlo a uvedomilo si svoju slabosť, pristane na platenie vojnovej náhrady a v budúcnosti bude platiť dane, ak sa však jeho obyvatelia nestanú lepšími, ako sú teraz a vyzbroja sa, aby vydržali obliehanie dokonca, v tom prípade spoznajú našu prísnosť, pri ktorej skôr, či neskôr musia kapitulovať. My tým neutrpíme škodu. Naše prostriedky vynaložíme na dlhotrvajúce obliehanie mesta, ktoré sa nemieni vzdať. Ak sa nám ho podarí dobyť, zostane nám hŕba zrúcanín, z ktorých v budúcnosti nebudeme mať žiadne dôchodky. A práve z týchto dôchodkov nám plynie sila. Preto nebuďme prísnymi sudcami tých, čo sa previnili, aby sme si sami neuškodili, ale aby sme si miernymi trestami zabezpečili pre budúcnosť mestá majetkovo silné, lebo si nesmieme myslieť, že ich ustrážime skôr krutým ako miernym počínaním.
My teraz postupujeme naopak. Slobodný ľud, pokorený silou, si naozaj želal stáť sa nezávislým, preto proti nám povstal. A my pokladáme za nevyhnutné povstanie potlačiť, aby sme boli ostražití a neprivádzali iných k vzbure; no ak už sa tak stalo a pokoríme ich, musíme brať na zodpovednosť čo najmenej ľudí.
Majte na pamäti aj jednu veľkú chybu, ktorej by ste sa dopustili, keby ste poslúchli Kleona. Až doteraz demokrati vo všetkých mestách boli naši priatelia a nebúrili sa spolu s oligarchami, len ak boli donútení. Ak začnete vojnu s povstaleckým mestom, ľud bude na vašej strane. No len čo pobijete demokratov v Mytiléne, ktorí sa nezúčastnili povstania, lebo len čo dostali zbrane, odovzdali vám ich a vydali mesto, dopustíte sa veľkého priestupku, keď zničíte svojich dobrodincov. A okrem toho preukážete veľkú službu svojim nepriateľom. Ak by však mali aj demokrati vinu na povstaní, musíte sa dívať na to cez prsty, aby ste nespôsobili to, že aj naši priatelia prejdú na stranu nepriateľa. Pre nás pánov nad spojencami je výhodnejšie dobrovoľne znášať nespravodlivosť, ako volať na zodpovednosť tých, ktorých vina nie je jednoznačná. A hoci Kleon tvrdí, že také potrestanie je nielen spravodlivé, ale aj nevyhnutné, uznajme, že spojiť spravodlivosť a prospešnosť nie je teraz možné.
