Medzitým 40 peloponézskych lodí, čo nestihli prísť na pomoc Lesbu sa odpútali od prenasledovania, útekom na šíre more. No zastihla ich búrka, ktorá ich zahnala ku Kréte a odtiaľ sa dostali rozptýlení k Peloponézu. Pri Kyllene sa sformovali a zastihli tam ďalších 13 lodí z Leukad a Ambrakije pod vedením Brasida, ktorý tam prišiel ako Alkidov poradca. Po neúspechu na Lesbe sa rozhodli plávať na Kerkyru, kde vypukla občianska vojna. Aténske loďstvo pri Naupakte malo iba 12 lodí, preto sa Peloponézania chceli dostať na ostrov skôr ako tam príde posila z Atén.
Na Kerkyre od čias, keď boli vrátení zajatci, ktorých zajali Korinťania v námorných bitkách vo vojne pri Epidamne, boli politické spory. Korinťania zajatcov prepustili, lebo sa za nich proxeni zaručili sumou 800 talentov, ale v skutočnosti to urobili preto, lebo sa zaviazali, že privedú Kerkyru späť na stranu Korintu. Oslobodení zajatci chodili od domu k domu a prehovárali obyvateľov, aby sa odtrhli od Aténčanov. Medzitým sa na Kerkyru dostala jedna aténska a jedna korintská loď, ktoré priviezli vyslancov. Po vystúpení vyslancov na zhromaždení sa Kerkyrčania rozhodli, že zostanú v spojenectve s Aténčanmi podľa dohody, ale súčasne sa rozhodli obnoviť svoje bývalé priateľské vzťahy s Peloponézanmi. Vodcom demokratov bol Peitias, ktorý bol proxenom Aténčanov. Jeho pohnali občania pred súd, lebo vraj chcel podriadiť Kerkyru aténskej moci. Jemu sa však podarilo oslobodiť a sám obvinil piatich najbohatších protivníkov z nejakého priestupku voči bohom. Vraj vyrúbali stromčeky v posvätnom háji a použili ich ako kolíky k viniču. Za každý kolík bola stanovená pokuta jeden statér, ale keďže bola pre nich privysoká, sadli si vo svätyni ako prosebníci a žiadali zaplatenie pokuty v splátkach. No Peitias naliehal, aby sa s nimi jednalo podľa zákona. Keďže podľa zákona nebolo vyhovené ich prosbe a zároveň sa dozvedeli o Peitiovej snahe, aby sa nepriatelia a priatelia Aténčanov pokladali za nepriateľov a priateľov Kerkyrčanov, pripravili tí piati s inými sprisahanie. Ozbrojili sa dýkami a nečakane vtrhli do miestnosti, kde práve zasadala rada, zabili Peitia a s ním 60 členov rady a sympatizantov demokratickej strany. Iba niektorým demokratom sa podarilo utiecť na aténsku loď, ktorá kotvila v prístave.
Po vzbure zvolali vzbúrenci obyvateľov Kerkyry a vysvetlili im, že všetko urobili pre blaho ľudu a že bolo nevyhnutné sa zbaviť vplyvu Aténčanov. A pre budúcnosť vraj treba strážiť prístav proti obidvom mestám a dovoliť vstup iba po jednej lodi, ktorá sa plaví s mierovými ponukami. Ak by sa zjavilo viac lodí, treba to pokladať za nepriateľský akt. Oligarchovia sa snažili zabrániť ľudovému zhromaždeniu, aby prijalo tento návrh a medzitým tajne vyslali do Atén poslov, aby vysvetlili spoluobčanom, ktorí tam utiekli, že si to predstavovali ináč a aby nedávali najavo nijaké nepriateľstvo. Chceli tak predísť prípadným protiakciám.
No po príchode do Atén boli poslovia a tí, čo sa k ním pridali zajatí ako buriči a odoslaní na Aiginu. Medzitým sa na Kerkyre dostali k moci oligarchovia a keď priplávala korintská triera, otvorene napadli demokratov a v boji muž proti mužovi zvíťazili. Keď nastala noc a boj sa prerušil, demokrati utiekli na akropolu a na najvyššie časti mesta, tam sústrediac svoje sily, opevnili sa a obsadili Hylajský prístav. Ich nepriatelia obsadila trhovisko a prístav. Na druhý deň dochádzalo iba k bezvýznamným zrážkam. Obidve strany začali vysielať poslov do okolia, aby získali na svoju stranu otrokov s tým, že dostanú slobodu. Väčšina otrokov sa pridala k demokratom. K oligarchom sa pridalo asi 800 žoldnierov z pevniny.
Po jednodňovej prestávke opäť začali boje a zvíťazili demokrati vďaka svojim opevneniam a v prevahe vojska. Bojov sa zúčastnili aj ženy, ktoré hádzali zo striech škridly a znášali vojenskú haravaru statočnejšie, než to zodpovedá ženskej povahe. Po západe slnka sa oligarchovia dali na útek a vtedy zo strachu, aby sa ľud nezmocnil lodenice a nepobil ich, podpálili súkromné domy okolo trhoviska. Aby zatarasili demokratom cestu nešetrili ani vlastné domy, takže v domoch bolo zničené množstvo obchodného tovaru. No cele mesto mohlo ľahnúť popolom, keby sa vietor obrátil a tak len obe strany pokojne vrátili na svoje stanoviska a celú noc strážili. Korintská triera sa vrátila a žoldnieri nebadane poutekali.
Na druhý deň priplával z Naupaktu aténsky stratég Nikostratos, syn Diitrefov s dvanástimi loďami a 500 messenskými hoplitmi. Pokúšal sa pomeriť znepriatelené strany mierovým rokovaním a na jeho radu obe strany súhlasili s tým, že pred súd postavia 10 najzodpovednejších vinníkov ( no tí v meste nezostali), ostatní sa mali pomeriť a uzavrieť s Aténčanmi dohodu, podľa ktorej mali byť spojencami v obrane i v útoku. Keď dosiahol svoj cieľ, chcel odplávať, ale vtedy ho vodca demokratov poprosil, aby mu nechal 5 lodí, aby zabránili protivníkom znovu sa pokúsiť o prevrat a že pošlú s ním 5 svojich lodí aj s posádkami. Nikostratos súhlasil a tak Kerkyrčania začali vyberať na lode svojich protivníkov. Tí sa naľakali, že ich pošlú do Atén a usadili sa vo svätyni Dioskurov ako prosebníci. Nikostratos sa ich snažil presvedčiť a upokojiť, ale mu neverili. Vtedy sa demokrati chopili zbraní, presvedčení, že nedôvera a zdráhanie je dôkazom ich zlého úmyslu a boli by ich pobili, keby nebol zasiahol Nikostratos. Ostatní oligarchovia po takomto čine (bolo ich okolo 400) sa usadli v Hérinom chráme v meste ako prosebníci. Ľud v obave, žeby mohli vyvolať zmätok ich previezol na neďaleký ostrov pred Hérin chrám, kam im dali aj zásoby potravín.
V takej situácii sa zrazu neďaleko objavilo peloponézske loďstvo v počte 53 lodí. Jeho veliteľom bol stále Alkidas a pomáhal mu Brasidas. Zakotvili v prístave Syboty a ráno plávali na Kerkyru. Kerkyrčania žili v strachu jednak pre vnútorné nepokoje a jednak z blížiaceho sa peloponézskeho loďstva a tak vystrojili 60 lodí. Nikostratos im poradil, aby ho nechali plávať proti nepriateľovi ako prvého a ostatní nech idú v druhej línii za nim. Keď sa loďstva k sebe priblížili a Peloponézania videli bojové potýčky medzi kerkyrskými posádkami, zoradili 20 lodí proti Kerkyrčanom a ostatné proti 12 lodiam Aténčanov, medzi ktorými bola aj Salamínia a Paralos. Kerkyrčania sa na svojom úseku dostali do úzkych, lebo útočili neorganizovane a len z niekoľkými loďami, Aténčania zase mali strach z presily protivníka, preto nechceli útočiť proti hlavným silám a stredu jeho loďstva, ale vrhli sa na krídlo, kde jednu loď potopili. Keď Peloponézania videli tento manéver, začali mať obavy, aby im Aténčania neutiekli tak, ako pri Naupakte a tak prišli na pomoc ohrozenému krídlu všetci. Aténčania začali ustupovať provami dopredu a usilovali sa, aby najskôr unikli kerkyrské lode. Táto námorná bitka skončila po západe slnka a to víťazstvom Peloponézanov.
Demokrati na Kerkyre dostali strach, aby nepriatelia po víťazstve neplávali proti mestu a neoslobodili oligarchov na ostrove a preto ich priviezli naspäť do mesta a postavili silné stráže. Medzitým Peloponézania, hoci zvíťazili, sa rozhodli, že nenapadnú Kerkyru, ale vrátia sa na odkiaľ priplávali, aj s trinástimi ukoristenými loďami. Na druhý deň stále nezaútočili na mesto, hoci v ňom panoval zmätok a strach. Brasidas radil Alkidovi, aby sa pokúsil ovládnuť mesto, ale nemal rozhodujúce slovo. A tak sa Peloponézania vylodili pri myse Leukimna a začali plieniť krajinu. Demokrati na Kerkyre so strachom očakávali útok peloponézskeho loďstva a začali rokovať s prosebníkmi vo svätyni o tom, aké opatrenia prijať na ochranu mesta a svojich životov a niektorých presvedčili, aby nastúpili na lode. Demokrati nebrali do úvahy mienku ľudí a vystrojili 30 lodí. Peloponézania po vyplienení krajiny nasadli a odplávali preč, lebo im signalizovali, že sa blíži 60 aténskych lodí. Velil im Eurymedon syn Tukleov a boli poslané vtedy, keď sa rozchýrila správa o povstaní a vedelo sa, že tam pôjde Alkidas.
Peloponézania sa čo najrýchlejšie začali plaviť domov. Cez leukadskú šiju povyťahovali lode na breh a tak ich prepravili cez pevninu, aby neboli pozorovaní. Keď Kerkyrčania zistili, že sa k ním blížia aténske lode a peloponézske odplávali, priviedli do mesta Messenčanov, ktorí predtým táborili pred mestom a lodiam dali príkaz, aby priplávali do prístavu. Posádky lodí už počas plavby zabíjali protivníkov a v meste demokrati zabíjali oligarchov. Vnikli aj do Hérinej svätyne a prinútili 50 prosebníkov, aby sa zodpovedali pred súdom a odsúdili ich všetkých na smrť. Väčšina nechcela vyjsť zo svätyne a keď zistili čo sa deje tak sa začali sami zabíjať tam na posvätnom mieste. Niektorých povešali na strom a iní spáchali samovraždy rozličným spôsobom.
Sedem dní sa tam zdržal Eurymedon....( a tu pokračuje môj prvý článok- Vzbura v Kerkyre - poznámka a. )
