Napíšem vám Periklovu reč nad padlými v prvom roku vojny, kde na začiatku vzdáva vďaku generáciám pred nimi. Je to o to sympatickejšie, keď sám vidím snahu niektorých našich spoluobčanov nadávať na generácie , ktoré nám zabezpečili mier a prosperitu aj napriek svojim pôžitkom a pocitom luxusu sa sebaobetovali, aby sme sa my mali lepšie... Túto reč- chválu aténskej demokracie - predniesol Periklés syn Xantipov. Netreba to brať, že je to jeho doslovná reč. Tukydides, syn Olorov, v preklade od Petra Kuklicu z diela, ktoré má názov Dejiny peloponézskej vojny, to napísal podľa toho, čo sa mu javilo najlepšie a ako mohla zapadať do koncepcie diela. Sám pripomína, že nie je schopný zreprodukovať presne ani taký preslov, ktorého bol sám svedkom... no ja sám mám dojem, ako keby v niektorých pasážach vravel o terajšej našej dobe...
"V tú istú zimu Aténčania, zachovávajúc zvyk predkov, vystrojili na štátne trovy pohreb padlým v prvom roku tejto vojny. Za rečníka nad padlými bol vybraný Perikles, ako občan, ktorý sa najviac zaslúžil o štát a predniesol slávnostnú reč, aká im prináleži. Perikles predniesol asi toto:-
„ mnohí rečníci, čo v minulosti hovorili na tomto mieste, chválili toho, kto pridal k obyčajam túto reč, lebo pokladali za krásne hovoriť na počesť padlých v boji pri ich pochovávaní. Ja by som však bol toho názoru, že tí, čo preukázali statočnosť činom, mali by byť rovnako poctení činom, ako to vidíte aj dnes pri tomto pohrebe, ktorý je na štátne trovy a viera v zásluhy mnohých by nemala závisieť od toho, či niekto povie niečo dobré, alebo menej dobré. Veď ťažko nájsť primerané slová, keď človek neľahko dokazuje druhým pravdu, o ktorej je presvedčený. Poslucháč, ktorý udalostí pozná a je priateľský naklonený, by sa totiž poľahky mohol domnievať, že v reči veľa chýba, ak by to chcel porovnávať s tým, čo by chcel počuť a čo vie; ale ten, kto o tom nevie nič, by si so závisťou mohol myslieť, že sa preháňa, ak počuje o tom, čo by bolo nad jeho sily. Veď ľudia dokážu počúvať chvály iných len dovtedy, kým si myslia, že by sami boli schopní vykonať dajaký takýto čin, o akých počúvajú. Čo je nad ich sily tomu neveria zo závisti...
Najprv začnem od predkov, veď aj spravodlivosť a aj slušnosť káže, aby sme im pri takej príležitosti vzdali česť tým, že si na nich spomenieme. Naši predkovia obývali túto krajinu vždy a jedna generácia ju odovzdávala druhej slobodnú vďaka svojej statočnosti. A sú hodní chváli títo naši otcovia, ktorí okrem dedičstva, ktoré dostali, nám zanechali ríšu, ktorú teraz máme. My sme ju ešte rozšírili, my čo sme v mužnom veku a zabezpečili sme pre svoje mesto všetko, aby bolo sebestačné pre prípad vojny i v mieri. Teraz nebudem vyratúvať vojenské činy, ktoré nám k tomu dopomohli, ani okolnosti, za akých sme my a naši otcovia odrážali útoky barbarov, alebo Grékov, lebo nechcem o tomto zoširoka hovoriť pred tými, čo to poznajú. Rád by som však najskôr poukázal na to, vďaka akému zriadeniu a obyčajam sme to dokázali, potom by som pristúpil k chvále padlých. Nazdávam sa totiž, že je správne, aby sa to povedalo práve v tejto chvíli a bude užitočné, keď to budú počuť všetci tu zhromaždení občania a cudzinci.
Štátne zriadenie, ktoré máme, nemusí nič závidieť zákonom suseda. Namiesto toho, aby sme závideli iným, slúžime im za vzor a môžu nás napodobňovať. Toto zriadenie sa volá demokracia, vláda ľudu, lebo štát spravujú viacerí, nie pár jednotlivcov. Podľa zákonov majú všetci občania rovnaké práva, keď ide o súkromné záujmy, a pokiaľ ide o veci spoločného záujmu, pri výbere do verejných úradov má každý prednosť podľa toho v čom vyniká, podľa schopností, nie podľa príslušností k istej skupine. Ak je niekto chudobný, ale môže byť nejakým spôsobom prospešný obci svojou činnosťou, nebráni mu v tom nízky pôvod. Sme slobodní občania a v každodennom živote u nás nemá miesta podozrievanie. Vyhýbame sa sporom so svojimi susedmi, ak sa venujú svojím záľubám a nevyvolávame nepokoje, ktoré nemusia byť škodlivé, ale môžu byť nepríjemné. V súkromnom živote sa správame tak, aby sme nikomu neboli na ťarchu, vo verejnom neporušujeme zákony predovšetkým z úcty, počúvame svojich spoluobčanov, ktorí práve zastávajú úrady, podriaďujeme sa úradníkom a zákonom, najmä tým, ktoré boli prijaté, aby chránili ľudí, ktorým sa krivdí, takisto nepísaným zákonom, porušovanie ktorých všetci pokladajú za hanebné.
... ( tu som vynechal asi 2 pasáže, ktoré sú v knihe podstatné, ale mám dojem, že by nezapadali do koncepcie článku) My totiž máme radi krásu, ale s mierou, pestujeme vzdelanosť, ale nestrácame bojaschopnosť. Bohatstvo používame skôr preto, že nám prináša úžitok, ako preto, aby sme sa ním vychvaľovali, a byť chudobný nie je hanbou, lež hanbou je nerobiť nič, aby sme sa z nej dostali. Jedni a tí istí ľudia sa súčasne venujú súkromným a verejným veciam. Predsa sa aj ostatní občania dobre vyznajú v politike, bez ohľadu na to, že každý sa zaoberá svojim remeslom. Iba my totiž pokladáme človeka, ktorý sa nevenuje spoločenskej činnosti, nie za človeka, ktorý chce mať pokoj, ale priam za neužitočného. Sami posudzujeme rozličné otázky, alebo o nich patrične uvažujeme a nemyslíme si, že reči škodia činnosti a že je chybou neujasniť si všetko v reči skôr, ako pristúpime k činom....
Naše mesto je školou celého Grécka a každý z nás je schopný sa prejaviť ako osobnosť v akejkoľvek ľudskej činnosti. Sila obce, ktorú sme získali vďaka týmto naším schopnostiam, dokazuje, že tieto slová nie sú len prázdnym vystatovaním, ale je to pravda. Zo súčasných miest iba toto naše mesto je oveľa silnejšie, než aká sa o ňom šíri sláva a len ono nedovolí nepriateľovi robiť si čo chce. My sme svojou odvahou donútili pevninu a more, aby nám otvorili cestu, všade sme postavili nesmrteľné pamätníky svojimi hrdinskými činmi a našimi útrapami. Za takú obec oni umreli so zbraňou v ruke, v pevnom presvedčení, že im ju nik nesmie vyrvať a preto sa patrí, aby každý z nás, čo sme prežili, odhodlane za ňu bojovali.
O chvále nášho mesta som hovoril obšírne preto, lebo vás chcem presvedčiť, že nebojujeme za veci rovnocenné s tými, čo nemajú nijaký cieľ. Okrem toho chcem vyjadriť konkrétnymi dôkazmi chválu tým mužom o ktorých hovorím. A to najhlavnejšie som povedal, lebo skutočnosti, ktorými som vychválil naše mesto, zažiarili z ich hrdinských činov. V celom Grécku sa nájde veľmi málo mužov, ktorých sláva by v takej miere zodpovedala ich činom. A nazdávam sa, že ich smrť je prvým dôkazom ich statočnosti, ako aj posledným potvrdením. A títo hrdinovia neplytvali statočnosťou preto, lebo by radšej chceli byť bohatí, ani nik z chudobných sa neusiloval podstúpiť nebezpečenstvo v nádeji, že sa dostane z biedy, alebo aby sa mohol stať bohatým, ale potrestanie nepriateľa bolo podľa nich potrebnejšie ako také výhody a usúdili, že toto nebezpečenstvo je najkrajšie a preto ho chceli podstúpiť, potrestať nepriateľa a vzdať sa svojich túžob. Keď výsledok nebol istý, oddali sa nádeji, ale keď išlo o činy, mysleli si, že pri plnení úlohy, ktorú majú pred sebou, sa musia spoliehať sami na seba. Keď nastal boj, dali prednosť smrti pred ústupom a záchranou každého z nich, aby sa vyhli hanbe z výčitiek. V krátkej rozhodujúcej chvíli odišli navždy radšej na vrchole slávy než na vrchole strachu z porážky. Pre muža, ktorý má hrdosť, je bolestnejšie pokorenie, ktoré si sám zaviní, než nepredvídaná smrť sprevádzaná statočnosťou a nádejou na úspech.
Pre vás prítomných synov a bratov hrdinov nebude ľahké súperiť s nimi v statočnosti a tak aj pri najvyššom prejave statočnosti si len ťažko vydobyjete uznanie, aké majú oni, lebo mŕtvi požívajú úctu, ktorá nie je narušená súperením. Ak mám pripomenúť cnosti žien, ktoré teraz budú žiť ako vdovy, chcel by som všetko vyjadriť stručným povzbudením. Získate si veľkú úctu, ak sa neukážete slabšie , než je vám prirodzené a bude pre vás slávou, ak sa o vás bude hovoriť medzi mužmi čo najmenej, či už vás budú chváliť, alebo haniť. Pohrebné pocty mŕtvym sme už preukázali a ich deti bude živiť štát na svoje trovy odteraz až do dospelosti. Je to odmena, ktorú štát udeľuje pozostalým za mŕtvych ako veniec za takéto zápasy. A keďže ceny za statočnosť sú pokladané za najvyššie, potom aj mužovia, čo ich dostavajú sú pokladaní za najlepších občanov. Teraz oplačte každý svojho mŕtveho a odoberte sa domov..." "
Toto bola prvá taká viac menej známa Periklová reč počas vojny s Peloponezanmi. Mal ešte jednu, na sklonku svojho života, keď bol v Aténach mor. Mám dojem, že krásne vystihuje podstatu demokracie a bola pekným povzbudením pre vtedajších ľudí. Možno by ju bolo potreba predniesť v niektorých pasážach aj v našej Národnej rade, aby si naši vyvolení uvedomili čo majú robiť a za koho. A že ak sa niekto oháňa demokraciou, ešte neznamená, že jedna demokraticky.
