V čase keď sa zhromažďovali spojenci pri Istme, tak Mytilénčania sa vypravili proti Metymne, spojencovi Atén, a spoliehali sa na to, že sa jej zmocnia zradou. No keď zaútočili na mesto, zistili, že ich stúpenci nemajú takú podporu a mesto sa nevzdá, tak ustúpili k Antisse, Pyrhe a Eresu a v tých mestách usporiadali pomery podľa seba a aby im zaručovali väčšiu bezpečnosť opevnili tam hradby a odtiahli domov. Po ich odchode sa obyvatelia Metymny dali na pochod proti Antisse, ale jej obyvatelia a najatí žoldnieri spôsobili útočiacim Metymňanom ťažkú porážku a mnohých pobili.
Medzitým sa Aténčania dozvedeli, že Mytilénčania ovládajú Lesbos a že ich vojsko nie je schopné udržať blokádu mesta, preto poslali k Mytiléne na začiatku jesene Pacheta , syna Epikurovho, ako hlavného veliteľa s 1000 hoplitmi, ktorí boli zároveň aj veslármi. Keď sa Aténčania dostali k mestu, posilnili už tamojšiu obliehaciu jednotku, uzatvorili mesto múrom a miestami vybudovali aj strážne opevnenia. Takto bola na začiatku zimy Mytiléna zablokovaná úplne aj od mora a aj z pevniny. Keďže na túto akciu Aténčania potrebovali peniaze prispeli po prvýkrát sumou 200 talentov a súčasne vyslali k spojencom dvanásť lodí pod vedením Lysikla k spojencom, aby od nich vymáhali peniaze. Lysikles si plnil úlohu, ale len dovtedy, pokiaľ ho v Kárii v údolí, kde tečie rieka Maiandros pri vrchu Sandios nenapadli Károvia a Anajčania. Pri tomto útoku padol a s ním veľa vojakov z jeho oddielu a tak nesplnil danú úlohu a peňažné prostriedky dovtedy vyzbierané získal protivník.
V tú zimu Platajčania, ešte vždy obliehaní Peloponézanmi začali trpieť úplným nedostatkom potravín a nemali nijakú nádej na pomoc z Atén, ani sa neukazovala iná možnosť záchrany; dohodli sa s Aténčanmi, ktorí tam boli, že vyjdú z mesta a prebijú sa cez nepriateľské hradby. Keďže nie všetci boli ochotní podstúpiť takéto riziko, našlo sa 250 ľudí ochotných za akúkoľvek cenu urobiť aj nemožné, aby sa dostali z obkľúčenia. Urobili to nasledovným spôsobom:- vyrobili si rovnako dlhé rebríky, ktoré dosahovali do výšky nepriateľskej hradby; výšku hradby odmerali podľa počtu tehál na mieste, kde hradba nemala omietku. Rady tehál počítali súčasne viacerí, aby sa vyhli prípadnému omylu a ak by sa predsa pomýlili, tak rátali niekoľkokrát.
Hradby Peloponézanov boli vybudované takto:- mali dva obvodové múry, jeden smerom k Platajám, druhý k von, ak by sa mali brániť v prípade útoku spojencov Platajčanov. Priestor medzi nimi mal najmenej 16 stôp. Na ňom boli postavené príbytky vojakov, spojené so strážnymi stanovišťami, takže to vyzeralo ako hrubá hradba s cimburím na oboch stranách. Za každým 12 cimburím bola strážna veža, rovnako hrubá ako hradba, jeden okraj mala zarovno s vnútorným múrom, druhý okraj zarovno s vonkajším, takže sa vedľa nej nedalo chodiť, preto vojaci prechádzali cez stred. Veže mali strechu a preto boli využívané ako strážne stanovištia hlavne v prípade nepohody.
Keď Platajčania dokončili prípravy a dočkali sa noci, strhla sa búrka a veľký lejak. Vtedy sa rozlúčili s tými čo ostali a vybrali sa k určenému miestu. Viedli ich autori tohto smelého plánu veštec Teainetos a Eupompidas. Najprv prekonali svoju priekopu a priblížili sa k protivníkovej hradbe, pričom ich stráže nespozorovali, lebo jednak bola veľká tma a potom vietor fúkal z protismeru. Popritom mali medzi sebou veľké vzdialenosti, aby sa im zbrane nedotýkali, aby nevznikol štrngot a mali potom aj ľahkú výzbroj a obuv iba na ľavej nohe, aby mohli kráčať aj po blate a nepošmykli sa.
Dostali sa k cimburiu v priestore medzi strážnymi vežami, vediac, že cimburie je nestrážené. Najprv sa priblížili tí čo niesli rebríky a opreli ich o múr. Potom pribehli dvadsiati vojaci so štítmi a mečmi, ktorým velil Amneas, ktorý ako prvý vystúpil na hradbu. Za nim vystúpili ostatní vojaci, po 6 na každú vežu. Po nich vystúpili ľahkoodenci, ale len s oštepmi ( štíty im niesli ďalší, aby mali ľahší výstup a odovzdali im ich až keď sa priblížili k nepriateľovi). Keď už sa väčšine podarili dostať na hradbu, zistila ich stráž, lebo ktorýsi uvoľnil pri výstupe tehlu a tá spadla a buchla. Strhol sa poplach a obliehacie vojsko sa vyrútilo na hradby. No v tom zmätku ani stráž nevedela čo sa robí. V tej chvíli Platajčania čo zostali v meste začali útočiť na hradbu presne na druhej strane miesta, kde boli ich spolubojovníci.
Záloha Peloponézanov v sile tristo hoplitov pribehlo v tom zmätku k hradbám. Smerom k Tébam horeli fakle oznamujúc stretnutie s nepriateľom, no Platajčania v meste tiež zapálili veľa faklí a tak sa hneď neprišlo na to, kde sú unikajúci, alebo čo sa robí. Medzitým unikajúci napadli stráže v obidvoch vežiach, pobili ich, zmocnili sa ich a aj prístupov k nim. Tí čo boli na vežiach sa bránili zo všetkých síl a tí čo ešte neboli na hradbách rúcali cimburie a múr, aby si urobili priechod. Každý komu sa podarilo dostať na hradbu sa okamžite postavil k ochrane ostatných, tak, že strieľali šípy, alebo hádzali oštepy na nepriateľa, ktorý sa im snažil zabrániť v úniku. V tej chvíli, keď už takmer všetci Platajčania boli dole z hradby a chystali sa prekonať vonkajšiu priekopu, vyrútilo sa na nich tých 300 hoplitov, ktorí si robili kondičný beh okolo Platají. Vzhľadom k tomu, že mali fakle a Platajčania boli v tme, prvá cena za tento beh bola smrť. V priekope bol tenký ľad, okrem toho za výdatného sneženia a dažďa sa v priekope nahromadilo toľko vody, že unikajúcim siahala až po krk. No aj napriek tým všetkým ťažkostiam sa podarilo Platajčanom- vďaka nečasu- zachrániť útekom.
Od priekopy sa dali smerom k Tébam. Správne predpokladali, že ich budú hľadať smerom k Aténam, čo sa aj potvrdilo, lebo Peloponézania bežali po ceste čo viedla do Atén cez Kitairon a Dryoskefalai. Šesť či sedem stádii išli Platajčania po ceste vedúcej do Téb a potom sa cez vrchy dostali k ceste cez dediny Erytry a Hysiai dostali do Atén. Do Atén sa ich dostalo 212, jeden bol pod hradbami zajatý a niekoľko mužov sa vrátilo ešte pred príchodom k miestu priechodu. Ostatní padli. Medzitým Platajčania v meste nevedeli čo sa všetko stalo a tak, keď sa k ním vrátili niekoľkí s tým, že všetci padli, tak hneď na úsvite poslali hlásateľa so žiadosťou o prímerie, aby mohli pochovať mŕtvych. No keď sa dozvedeli pravdu, tak prímerie nežiadali a odmietli kapituláciu.
Z Lacedemonu bol poslaný koncom zimy Lacedemončan Salaitos s triérou do Mytilény. Dostal sa do Pyrhy a odtiaľ pešo cez nejaký potok, ktorým sa dalo dostať cez obliehací múr do Mytilény. Tak sa tajne dostal do mesta a oznámil ľudu, že sa chystá vpád do Atiky a že od Sparty pripláva 40 lodí na pomoc. To Mytilénčanom dodalo odvahu a neboli ochotní vyjednávať s Aténčanmi.
Týmito udalosťami sa skončil 4. rok vojny, ktorú opísal Tukydides.
