Tukydides vidí príčinu v tom, že vzrástla aténska moc, ktorá naháňala strach Lacedemončanom, a preto začali vojnu. Iné príčiny sú podľa neho nasledovné. Epidamnos založili Kerkyrčania; zakladateľom bol Falios, syn Eratokleidov, rodom Korinťan. Podľa zvyklostí bol povolaný z metropoly Kerkyrčanov. Podiel na založení mesta mali aj iní Korinťania a takisto Dórovia.
Časom sa Epidamnos stal veľkomestom s množstvom obyvateľov. Dlho tu trvali občianske rozbroje, až sa mesto dostalo do vojny s niektorým z barbarských susedov a utrpelo v nej veľké škody a mocensky upadlo. V posledných rokoch pred začiatkom peloponézskej vojny demokrati v Epidamne vyhnali aristokratov, ktorí sa ako vyhnanci spojili s barbarmi a začali lúpiť obyvateľov, čo zostali v meste a to na pevnine i na mori. Vtedy obyvatelia mesta (Epidamnu), keďže boli v neznesiteľnej situácii, poslali poslov do svojej metropoly Kerkyry s prosbou, aby neboli ľahostajní k ich skaze, ale aby vyhnancov s nimi zmierili a skončili vojnu s barbarmi. Tieto prosby poslovia predniesli usadiac sa v chráme Héry ako prosebníci. Kerkyrčania im nevyhoveli. A tak sa museli Epidamňania vrátiť do svojho mesta bez úspechu a vtedy si uvedomili, že od Kerkyrčanov nemôžu čakať žiadnu pomoc. Boli bezbranní a nevedeli ako riešiť situáciu, preto poslali poslov do Delf spýtať sa Apolona, či majú svoje mesto zveriť pod ochranu Korinťanom, svojim zakladateľom, a či od nich môžu očakávať dajakú pomoc. Boh im dal odpoveď, aby mesto zverili do ochrany Korinťanov a uznali ich za vodcov.
Epidamňania sa odobrali do Korintu, kde zverili svoje mesto pod ochranu Korinťanom s odôvodnením, že ich zakladateľ pochádzal z Korintu a vysvetlili, čo im kázala veštiareň, aby k nim neboli ľahostajní v nešťastí a poskytli im pomoc. Korinťania prisľúbili pomoc jednak preto, lebo pokladali za spravodlivé, že čo sa týka založenia kolónie, majú rovnaké práva ako Kerkyrčania , jednak preto, lebo Kerkyrčanov nenávideli, že o nich nedbajú ako o svoju kolóniu a pohŕdajú nimi. Vyplývalo to z toho, že sa (Kerkyrčania) bohatstvom vyrovnali najbohatším Grékom a pokiaľ išlo o vojnové prípravy boli najsilnejší; istý čas sa pýšili najsilnejším loďstvom ako aj tým, že na Kerkyre predtým sídlili Fayakovia.
Z toho dôvodu Korinťania veľmi radi poslali pomoc Epidamnu. Okrem toho dovolili, že tam na základe rozhodnutia môže odísť ktokoľvek ako kolonista a poslali tam aj posádku zloženú z vojakov z Ambrakie, Leukady a z vlastného vojska. Keď sa to Kerkyrčania dozvedeli, ihneď sa tam vybrali na dvadsiatich piatich lodiach a neskôr ešte na ďalších a dôrazne vyzvali Epidamňanov, aby vyhnancov (ktorých Epidamňania vyhnali do Kerkyry) prijali späť. Zároveň mali poslať domov aj vojsko Korintu. Epidamňania na to nereagovali a tak Kerkyrčania začali proti nim vojnu a pristúpili k obliehaniu mesta. Keď sa to Korinťania dozvedeli, obrátili sa s prosbou na Megarčanov, aby im poslali lode, lebo rátali s tým, že im Kerkyrčania budú brániť v plavbe. S rovnakou žiadosťou sa obrátili aj na obyvateľov Epidauru. Hermiončania im poskytli iba jednu loď, Trojzenčania dve, Leukaďania desať , Ambrakijčania osem, Megarčania taktiež osem, obyvatelia z Pale štyri a Epidaurčania päť. Tébanov a Fliunťanov požiadali o finančnú pomoc, od obyvateľov Eley žiadali prázdne lode a peniaze a oni sami pripravili tridsať lodí a tritisíc hoplitov.
V spore padali rôzne návrhy. No Korinťania neprijali ani jeden z návrhov Kerkyrčanov a len čo dostali posily od spojencov, ihneď vyplávali na pomoc Epidamnu. Kerkyrčania pri ústí Ambrakijského zálivu vybojovali námornú bitku s Korinťanmi, kde zničili pätnásť korintských lodí. V ten istý deň padlo aj obliehané mesto Epidamnos a Kerkyrčania okrem Korinťanov všetkých ostatných pozabíjali. Tento čin spustil celú lavínu podstatných udalostí, lebo Korinťania sa obrátili o pomoc k Lacedemonu a Kerkyrčania k Aténam... . Už se perou...
