Archidamos, keďže sa mu prvým útokom nepodarilo dobyť Oinoe, ho obišiel a vpadol priamo do Atiky. Bolo to asi v osemdesiaty deň po napadnutí Tébanov pri Platajách, uprostred leta, keď dozrievalo obilie. Celé vojsko sa utáborilo pri Eleusíne a začalo plieniť okolie. Zahnali na útek skupinu aténskych jazdcov neďaleko Reitov, potom postupovali Kropiou majúc po pravej ruke vrch Aigaleos až sa dostali do Achárn, ktoré majú z atických démov najväčšiu rozlohu. Usadili sa tam, zdržiavali sa tam dlho a plienili krajinu. Archidamos vyčkával, že Aténčania, ktorí mali mnoho mladého mužstva v rozkvete síl a lepšie ako kedykoľvek predtým pripraveného do boja, nedovolia, aby ich krajina bola pustošená a dajú sa do boja. Keď sa mu nepostavili na odpor ani pri Eleusíne, skúsil, či nevytiahnu proti nemu, keď bude utáborený pri Acharnách. To miesto sa mu totiž zdalo vhodné na utáborenie a zároveň si myslel, že Achárňania, ktorí tvoria veľkú časť občanov (postavili okolo tritisíc hoplitov) nedopustia, aby ich majetky boli pustošené, ale že donútia všetkých bojovať. Ak Aténčania ani teraz nezaútočia proti nemu, bude pustošiť krajinu s menšími obavami a priblíži sa až k Aténam, lebo Achárňania zbavení majetku nebudú ďalej ochotní podstupovať nebezpečenstvo pre iných a mohlo by dôjsť k nezhode názorov. S týmito predpokladmi vyčkával Archidamos pri Acharnách.
Kým bolo vojsko pri Eleusíne a na triaskej rovine mali Aténčania istú nádej, že Peloponézania nebudú postupovať ďalej, lebo 14 rokov predtým Pausianov syn Pleistoanax, keď vtrhol do Atiky, odtiahol späť. To bol aj dôvod, prečo odišiel zo Sparty do vyhnanstva - bolo totiž podozrenie, že sa dal podplatiť, aby ustúpil z Atiky. No Archidamos bol iný. Keď Aténčania zistili, že pri Acharnách je vojsko a ich krajina bola spustošená, pociťovali to ako hanbu. Mladší to nezažili nikdy a starší len za perských vojen. Preto boli odhodlaní dať sa do boja a nič podobné už nepripustiť. Rozdelili sa do mnohých skupín a prejavovali rozhorčenie. Achárňania, ktorí sa nazdávali, že nie sú najmenšou časťou aténskeho národa, najviac túžili po boji, keďže ich kraj bol už spustošený. Občania boli pobúrení a hnevali sa na Perikla. Celkom zabudli na jeho predchádzajúce rady a nadávali mu. Kládli mu za vinu celé ich utrpenie.
Keď Perikles videl, že sú znepokojení tým, čo sa práve deje a že nemajú práve najlepšie myšlienky, bol presvedčený, že jeho názor o neútočení je správny. Preto nezvolával ani snem ľudu, ani nijaké iné zhromaždenie, lebo mal strach, že by sa Aténčania mohli v hneve dopustiť nejakej nerozvážnosti alebo omylu. Pokojne spravoval mesto a usiloval sa o upokojenie obyvateľstva. Z času na čas posielal von jazdu, aby zabránil pustošeniu kraja v blízkosti mesta nepriateľskými predvojmi. Pri Frigyi došlo aj ku krátkej bitke oddielu aténskej jazdy a s ňou spojených Tesálčanov proti biotským jazdcom, v ktorej aténski jazdci nepodľahli, no dali sa na útek, keď Bioťanom prišli na pomoc hopliti. Peloponézania po tejto bitke postavili tropaion.
Keď sa Aténčania nepustili do boja, Peloponézania odišli z Achárn a začali pustošiť iné démy medzi vrchmi Parnes a Brilessos. V čase, keď boli Peloponézania v Atike Aténčania poslali na plavbu okolo Peloponézu okolo sto lodí a na nich 1 000 hoplitov a 400 lukostrelcov. Ich stratégmi boli Karkinos, syn Xenotimov, Proteas, syn Epikleov a Sokrates, syn Antigenov. Mali za úlohu pustošiť územie Peloponézu z mora. Peloponézania zostali v Atike, pokiaľ im stačili zásoby, potom sa rozišli, každý do svojho domova. Po odchode Peloponézanov z Atiky, Aténčania rozmiestnili na hraniciach s Peloponézom stráže a takto mali robiť po celú vojnu. Takisto sa rozhodli vybrať tisíc talentov z peňazí uložených na Akropole, odložiť ich osobitne, nemíňať ich na vojenské účely, lebo na vojnu si mali zadovážiť iné peniaze. Dohodli sa, že tomu, kto predloží návrh, že sa tieto peniaze majú použiť na niečo iné ako na obranu mesta pred nepriateľským vpádom po mori, hrozil trest smrti. Zároveň bolo rozhodnuté budovať zvláštny oddiel pozostávajúci zo sto najlepších trier, ktoré by bolo možné použiť v krajnom prípade. Zatiaľ k tým, čo sa plavili okolo Peloponézu na sto trierach, prišli na pomoc s 50 loďami aj Kerkyrčania. Spolu pustošili pobrežné oblasti, vylodili sa pri Metone v Lakónii a pokúšali sa útokom dobyť slabé opevnenie, ktoré nemalo ani dosť obrancov. Náhodou sa na týchto miestach zdržiaval Sparťan Brasidas, syn Tellidov, ktorý len čo sa dozvedel, aká je situácia, pribehol na pomoc so 100 hoplitmi obliehaným v pevnosti. Predral sa pomedzi aténske vojsko, vpadol do Metony so stratou niekoľkých vojakov, no mesto zachránil. Za tento smelý čin bol v Sparte pochválený ako prvý v tejto vojne. Aténčania po neúspechu sa nalodili, plavili sa ďalej pozdĺž pobrežia, vylodili sa v meste Fea v Elide, kde dva dni pustošili územie a zvíťazili nad 300 vojakmi. Časť sa nalodila a plavila popri myse zvanom Ryba (Ichtys) smerom do zálivu mesta Fea, zvyšní postupovali po pevnine a dobyli Feu. Po dobytí na všetci rýchlo nalodili na lode a odplávali späť na more, lebo Fey prišla na pomoc hlavná časť elejského vojska. V čase dobytia Fey Aténčania poslali 30 lodí do oblasti Lokridy. Vylodili sa a spustošili prímorské oblasti, zmocnili sa Tronia a odviedli rukojemníkov. V bitke pri Alope porazili Lokrov, ktorí prišli na pomoc.
Takto si navzájom plienili krajiny, skúšali svoje sily a zdokonaľovali sa v taktike a vedení vojny na súši (Peloponézania) a na mori (Aténčania). Na konci toho istého leta, keď sa vrátili všetky lode a po odtiahnutí a rozpustení hlavného vojska Peloponézanov, Aténčania pod vedením Perikla so všetkou vojenskou silou, občania i metoikovia vtrhli do Megár. Týmto sa pri Megarách zhromaždilo obrovské vojsko Aténčanov. Ich mesto bolo vtedy na vrchole rozkvetu a ešte nezasiahnuté morom. Len sami Aténčania mali asi 10 000 hoplitov (okrem nich asi 3 000 vojakov bolo ešte pri Poteidai). Metoikov nebolo menej ako 3 000 a okrem toho tam bolo aj veľa vojakov s ľahkou výstrojou a výzbrojou - peltastov. Keď vydrancovali veľkú časť megarskej zeme, ustúpili. Aténčania si opevnili Atalantu, aby piráti dali pokoj Euboii. To boli udalosti toho leta, keď Peloponézania odišli z Atiky.
Po všetkých týchto udalostiach boli ešte menšie zrážky a snahy oboch strán o preskúmanie a preskúšanie svojich síl. No neboli podstatné až na niektoré akcie Korinťanov, ktorí však nedosiahli svoj cieľ, ako plánovali. Takto sa skončil prvý rok vojny a na to nadväzuje článok o pochovávaní mŕtvych - padlých v prvom roku vojny, ktorý som už napísal skôr.
