„ Po skončení sporov v ľudovom zhromaždení Aténčania pri hlasovaní zvolili Kleona za stratéga na námornú výpravu. Za spoločníka si vybral Demostena, preto, lebo vedel, že sa chce vylodiť na ostrove. Jeho vojaci si pri obliehaní vytrpeli viac, ako obliehaní a naučili sa znášať útrapy statočne a doviesť podujatia dokonca, k čomu im dodal odhodlanie a odvahu aj požiar, ktorý vypukol na ostrove. Demostenes najprv mal strach, lebo veľká časť bola lesnatá a nemala cesty, preto sa nazdával, že je táto situácia výhodnejšia pre Lacedemončanov, lebo ak by na neho zaútočili zo záložného postavenia, mohli by aj jeho väčšiemu oddielu spôsobiť škody. Les by zakryl všetky chyby a prípravy Lacedemončanov, kým každú chybu Aténčanov na pobreží by bolo vidieť, takže by mohli byť prepadnutí rýchlo a kde by len chceli, lebo Lacedemončania boli schopní zaútočiť na Aténčanov nečakane a kdekoľvek. Demostenes predpokladal, že ak sa bude musieť dať do boja v lese, malý nepriateľský oddiel, ktorý pozná miestne podmienky, odrazí jeho početnejšie vojsko. Preto jeho vojsko, hoci by malo početnejšiu prevahu, môže byť zničené v nečakaných stretnutiach, lebo sa vojaci nebudú môcť navzájom vidieť a tak si jednotlivé skupiny pomáhať.
Takéto hrozné myšlienky mu prichádzali na um hlavne po neúspešnej výprave do Aitólie; neúspech tamtej výpravy bol čiastočne zavinený lesnatým terénom. Teraz sa jeho vojsko muselo pre úzky priestor vylodiť na samom kraji ostrova a pripravovať si tam stravu pod ochranou stráže. Keď niekto neopatrne zapálil les a zhorel celý les, zrazu zbadal, že nepriateľov je viac ako si myslel, lebo videl ako dopravujú potraviny pre menší počet vojakov. Takisto sa presvedčil, že je ostrov prístupnejší. Preto Demostenes požiadal všetkých spojencov o pomoc a robil nevyhnutné prípravy. Medzitým mu Kleon prostredníctvom poslov oznámil, že je na ceste do Pylu s potrebnými posilami. Stretli sa a dohodli sa, že pošlú do tábora Lacedemončanov s výzvou, aby sa vzdali bez boja s tým, že budú väznení v miernych podmienkach.
Lacedemončania tento návrh odmietli. Ich sily na ostrove boli rozložené takto:- Na prvom strážnom stanovišti bolo asi tridsať hoplitov, najrovnejšia časť ostrova, okolo prameňa bola obsadená hlavnou časťou vojska, ktorému velil Epitadas a neveľký oddiel strážil najkrajnejší výbežok ostrova smerom k Pylu, ktorý bol ťažko prístupný z mora. Mali tam aj vybudovanú malú pevnôstku z kameňov o ktorej si mysleli, žeby im bola dobrá, keby boli nútení ustúpiť. Aténčania mali 800 hoplitov, 800 lukostrelcov. Messenčanov a veslárov z lodí. Zaútočili na prvé stráže a netrvalo dlho a zničili ich. Po zničení stráži sa na breh dostalo celé vojsko aj vojsko od Pylu, okrem posádky z pevnosti. Na Demostenov povel sa všetci zoradili po 200 mužoch, obsadili najvyššie položené miesta, aby nepriateľ bol obkľúčený zo všetkých strán a aby sa nevedel rozhodnúť proti komu klásť odpor. Ak by Lacedemončania útočili spredu, vtedy by dostali úder z tylu, ak by bol útok sprava či zľava, vtedy by dostali úder z opačných strán. Nech by sa Lacedemončania otočili kamkoľvek, vždy by mali v tyle aténskych ľahkoodencov. Boli to práve tí vojaci, proti ktorým sa ťažko bojovalo, lebo ich sila spočívala v tom, že útočili na nepriateľa z diaľky, strieľali z lukov a prakov a hádzali kopije, takže nebolo možné na nich ani poriadne zaútočiť. Keď ustupovali, mali prevahu, keď ustupoval nepriateľ boli ešte nebezpečnejší, lebo sa rýchlo dokázali k ustupujúcim priblížiť.
Keď Epitadas zistil, že prvé stráže boli zničené a že Aténčania postupujú proti ním, vtedy sa v zovretých šíkoch hnali proti aténskym hoplitom v snahe dostať sa k boju muža proti mužovi. Veď aténski hopliti stáli proti ním čelom a ľahkoodencov mali z bokov a z tylu. K hoplitom sa nemohli priblížiť a využiť svoju šikovnosť, lebo im to nedovolili ľahkoodenci, ktorí na nich strieľali z každej inej strany a hopliti proti nim nepostupovali, len pokojne stáli na mieste. Ľahkoodencov zaháňali na útek všade tam, kde na nich najviac dorážali a tí ustúpili a po návrate hoplitov do zostavy znovu na nich dorážali. Boli to vojaci s ľahkou výzbrojou, ktorí hoplitov ľahko predbiehali, lebo tie miesta boli ťažko schodné, plné prekážok a tam ich Lacedemončania v ťažkej zbroji nemohli prenasledovať. Takto sa obidve strany ostreľovali z diaľky. Keď postúpil čas a Lacedemončania už nemohli tak rýchlo a energicky reagovať, Aténčania zistili, že nepriateľ je pomalší v obranných reakciách a táto skutočnosť im dodala odvahu. Uvedomili si totiž svoju niekoľkonásobnú presilu a postupne si zvykli pozerať na Lacedemončanov ako na nie strašných, ako sa im zdali pri vylodení, keď ich ochromovala len predstava, že idú proti Lacedemončanom. Teraz si uvedomovali svoju prevahu, preto sa s krikom rútili na nepriateľa, hádzali doňho kamene, kopije a strieľali šípy. Mračno popola z lesa, nedávno zničeného požiarom, stúpalo do výšky a nebolo vidieť pred seba. Tak šípy, kopije a kamene mali ľahkú robotu. Lacedemončania nevedeli čo majú robiť, pre popol sa nevedeli chrániť pred strelami, ktoré ich zraňovali, nič nevideli a pre huriavk nepočuli slová svojich veliteľov. Zo všetkých strán im hrozilo nebezpečenstvo a nemali nádej, hoci sa bránili zo všetkých síl, na záchranu pred nebezpečenstvom. Nakoniec, keď ich už bolo veľa ranených, ustúpili v zovretých falangách k tomu svojmu opevneniu na najodľahlejšom kúte ostrova. Keď ustúpili, hneď na nich začali dobiedzať ľahkoodenci s ešte väčšou odvahou a bili všetkých, ktorí zaostali. Väčšine Lacedemončanov sa predsa podarilo dostať k pevnosti, pripojiť sa k posádke a zaujať najlepšie bojové postavenie. Aténčania išli tesne za nimi, nemohli ich však obkľúčiť, lebo priestor bol veľmi úzky, ale pokúsili sa ich vyhnať útokmi spredu. No teraz na oplátku sa im nedarilo s Lacedemončanmi pohnúť ani o krok. Tí dlho, ba väčšiu časť dňa odolávali útrapám boja, smädu a horúčave a teraz útokom hoplitov. No mohli sa aspoň lepšie brániť, lebo im nehrozilo nebezpečenstvo útoku z bokov.
Keďže boj nemal konca, prišiel veliteľ Messenčanov ku Kleonovi a Demostenovi a povedal im, že ich úsilie je márne. Iba ak by mu dali oddiel ľahkoodencov, aby s nimi obišiel nepriateľa z tylu cestou, ktorú si by si zvolil. Až potom bude možné poraziť Lacedemončanov. Dostal čo žiadal a sa tajne vydal na pochod, tak aby ho Lacedemončania nezbadali a postupoval tajne, kde mu to dovoľovali strmé skaliská a kde Lacedemončania nemali hliadky, lebo sa spoliehali na neprístupnosť terénu. Podarilo sa mu (hoci s ťažkosťami) ich obísť a keď sa znenazdajky zjavil na pahorku v ich tyle svojim príchodom ich vyľakal, avšak Aténčanov povzbudil. Tí všetci teraz konečne videli to, na čo tak dlho a túžobne v tejto situácii očakávali, ak možno malé prirovnať k veľkému- ako vtedy keď boli hrdinami pri Termopylách. Tamtých porazili Peržania, obíduc ich po skalnatom chodníku do tylu a teraz takisto stála hŕstka Lacedemončanov proti presile a taktiež obkľúčená. A táto skupinka chrabrých hrdinov, ostreľovaná z oboch strán mnohými nepriateľmi, vysilená hladom, zraneniami, smädom a horúčavou, bola nútená odovzdať priesmyky Aténčanom.
Keď Kleon a Demostenes pochopili, že nepriateľ ak sa nevzdá bude úplne zničený, prerušili bitku, lebo chceli Lacedemončanov priviesť do Atén živých. Preto sa aténski velitelia prostredníctvom hlásateľa spýtali Lacedemončanov, či súhlasia s tým, že zložia zbrane a vzdajú sa Aténčanom. Potom väčšina Lacedemončanov spustila štíty a zdvihla ruky na znak, že prijala podmienky. Keď sa uzatvorilo prímerie Kleon a Demostenes na jednej strane a Styfon ( lebo Epitadas bol mŕtvy a jeho zástupca ležal v bezvedomí medzi mŕtvymi) začali rokovať o mieri. Styfon prejavil záujem spýtať sa Spartských veliteľov z pevniny, prostredníctvom hlásateľa, ako majú postupovať. Dostali odpoveď, že Lacedemončania im prikazujú, aby si sami riešili svoju situáciu a neurobili nič, pri čom by stratili česť. Vtedy sa všetci Lacedemončania vzdali. Ten a ďalší deň držali Aténčania svojich zajatcov pod dozorom na ostrove, postavili tropaion a vykonali všetky prípravy na odplávanie. Lacedemončania poslali z pevniny hlásateľov so žiadosťou, aby im Aténčania vydali a umožnili previesť na pevninu svojich mŕtvych. Počet padlých a zajatých bol takýto:- celkovo sa na ostrov dostalo 420 hoplitov, z toho bolo odvezených živých 292. Ostatní padli. Medzi tými čo ostali nažive bolo 120 Sparťanov. Aténčanov veľa nepadlo. Od začiatku obliehania mužov na ostrove až do konca uplynulo 72 dní. Z toho 20 dní ( v čase jednania Lacedemončanov s Aténčanmi o prímerí) zásobovali Lacedemončania ostrov jedlom, ostatný čas sa živili tým, čo sa k ním dostalo tajne. Aténčania a Peloponézania sa stiahli do svojich táborov. Kleon teda dodržal svoj sľub. Veď do dvadsiatich dní priviedol do Atén zajatcov, ako sľúbil.
Ani jedna udalosť tejto vojny nebola taká neočakávaná pre Grékov ako táto. Všetci boli presvedčení, že Lacedemončanov na ostrove nič nedonúti, aby sa vzdali, že zomrú so zbraňou v ruke, bojujúc do posledného dychu. Boli aj pochybnosti o tom, či tí čo prežili sú takí statoční, ako tí, čo padli.
Keď boli zajatci privezení do Atén, Aténčania rozhodli, že ich budú väzniť, kým sa nerozhodne o prímerí. Ak by medzi tým Peloponézania zaútočili na ich pevnosti, tak ich vyvedú z väzenia a popravia. V Pyle umiestnili posádku a Messenčania tam poslali najschopnejších mužov, plienili Lakóniu a spôsobovali jej obyvateľom škody, lebo rozprávali rovnakou rečou ako oni. Lacedemončania doteraz nepoznali vo svojej krajine plienenie a taký spôsob boja. Teraz zistili, že heiloti prechádzajú v Pyle na stranu nepriateľa a začali mať obavu, že nepokojná situácia sa v krajine rozšíri. Hoci nehodlali prezrádzať Aténčanom svoju nespokojnosť, predsa k ním posielali občas poslov a pokúšali sa dostať Pylos späť do svojej moci a takisto chceli, aby im vrátili zajatcov. Aténčania ustavične kládli priveľké požiadavky a vždy prepúšťali poslov s tým, že im nevyhoveli."
Taký priebeh mali udalosti pri Pyle v siedmom roku vojny, tak ako ich opísal Tukydides vo svojej knihe Historiai v preklade od Petra Kuklicu.
