„ Toho istého leta, po udalostiach pri Pyle, Aténčania vyšli na výpravu proti Korintu na 80 lodiach a s 2000 hoplitmi a s 200 jazdcami. Zo spojencov im prišli pomáhať Miléťania, potom vojaci z ostrova Andros a Karysťania. Veliteľom bol Nikias. Na svitaní sa Aténčania vylodili na pobreží medzi Chersonesom a Reitom, neďaleko miesta kde sa vypína vrch Solygeios. Na tom vrchu je osada, ktorá sa volá Solygeia. Od pobrežia, kde Aténčania zakotvili je táto osada vzdialená 12 stadií, Korint 60 stadií a Istmos 20 stadií. Korinťania dostali správu, že Aténčania idú proti ním, preto vyšli na Istmos. Päťsto ich vykonávalo strážnu službu v Ambrakii a v Leukade. So všetkým ostatným vojskom očakávali príchod Aténčanov na mieste, kde sa mali vylodiť. Keď sa aténske loďstvo pod pláštikom noci priblížili k pobrežiu, občania osady zapálili ohne. Korinťania ponechali polovicu vojska v Krenchrejach pre prípad, že by Aténčania postupovali na Kromnyon a s druhou časťou rýchlo bojovali proti Aténčanom. Bottos, jeden zo stratégov, prišiel do Solygeie, aby ju chránil a Lykofron ( obaja Korinťana) s ostatnými začal bojovať proti Aténčanom. Najprv útočili Korinťania na pravé krídlo Aténčanov, len čo sa vylodili pred Chersonesom, potom proti ostatnému vojsku. Bola to tuhá bitka, boj muža proti mužovi. Pravé krídlo Aténčanov kládlo odpor a hoci nie bez námahy, predsa Korinťanov zatlačili. Korinťania ustúpili ku kamennej ohrade a začali hádzať kamene na nepriateľa, potom zaspievali paian a vyrazili do nového útoku. Aténčania ich opäť zastavili a pokračovali v boji muža proti mužovi. Jeden korintský oddiel prišiel na pomoc ich ľavému krídlu a zahnal pravé krídlo Aténčanov na útek a prenasledoval ho až k moru, ale pri lodiach sa Aténčania a Karysťania zastavili a opäť vrhli na nepriateľa. Boj neutíchal ani na ostatných miestach bojového poľa, osobitne na pravom krídle, kde proti ľavému krídlu Aténčanov stál Lykofron.
Dlho sa držali obe strany a ani jedna neustupovala, potom ako jazda zaútočila (keďže aténska jazda bola veľkou posilou, lebo nepriateľ nemal jazdu) sa dali Korinťania na útek a ustupovali k návršiu, aby tam zaujali postavenie a zostali tam. Pri ústupe utrpeli veľké straty na svojom pravom krídle, kde zahynul aj vojvodca Lykofron, po tejto bitke ostatné vojsko tiež ustúpilo, hoci ho nik neprenasledoval a opevnilo sa na návrší. Korinťania prestali bojovať a Aténčania postavili tropaion. Druhá časť vojska, ktoré zostalo v Krenchrejach, nemohla vidieť bitku pre vrch, keď však zbadali oblak prachu, pochopili, že sa niečo deje, preto ihneď utekali na pomoc. Prišli aj starší Korinťania z mesta. Keď Aténčania videli, že títo všetci tiahnu proti ním, mysleli si, že to prichádza pomoc od peloponézskych susedov, rýchlo sa stiahli k lodiam s korisťou a preplavili sa na blízke ostrovy odkiaľ poslali hlásateľa vyjednať o prímerí, aby mohli pozbierať mŕtvoly a tých čo tam nechali. V boji padlo 212 Korinťanov a menej ako 50 Aténčanov.
Aténčania opustili priestor bojov a v ten istý deň sa vylodili v Kromnyone, kde nenašli ochranu, lebo vojsko, ktoré ju mali chrániť, išlo pomôcť oddielu pri Solygeie. Spustošili krajinu a v noci spali pod holým nebom. Na druhý deň sa vylodili pri Epidaure, kde vyplienili krajinu, opevnili toto miesto a odplávali domov. Približne v tom čase.
Približne v tom čase, keď sa diali tieto udalosti pri Korinte, Eurymedon a Sofokles vyplávali na lodiach od Pylu a smerovali k Sicílii a na Kerkyru dokončiť misiu, tak ako bolo plánované. Len čo sa dostali na Kerkyru, vyrazili s Kerkyrčanmi z mesta proti tým čo sa usadili na vrchu Itoma"
O rozbrojoch v Kerkyre a ich následkoch som napísal v mojom prvom článku a v článku, kde opisujem 5. rok vojny- 7. časť. Krutá dohra bola vyvolaná štátom, ktorý šíril demokraciu aj na úkor iných. Hoci na druhej strane bránili vzájomnému vyvražďovaniu, ktoré bolo spôsobené (ako si môžete spomenúť) tým, že nebola ochota ľudí sa navzájom dohodnúť a niektorí sa nechceli odtrhnúť od Atén, ktorých politika už vtedy bola na pováženie. Vďaka podpore Atén sa vtedy na vrchol moci dostali zákerní a podlí ľudia, ktorí si ničoho nevážili a tiež ľudia, ktorí sa chceli za niečo pomstiť. Teraz Aténčania dostali šancu urovnať pomery v Kerkyre a pomerne silné mesto vrátiť do svojho košiara.
„ Obsadili tamojšiu krajinu a spôsobili obyvateľom veľké škody. Aténčania útokom dobyli ich tábor. Nepriatelia sa snažili utiecť na vrchol a uzavreli dohodu s Aténčanmi, že sa vzdajú naverbovaného vojska, že zložia zbrane a podriadia sa rozhodnutiu Aténskeho snemu. Aténski stratégovia rozkázali, aby ich odviezli na ostrov Ptychia, kým nebudú odvezení do Atén, s podmienkou, že ak niekoho prichytia pri úteku, zmluva stráca platnosť pre všetkých." Akosi mi to pripomína získanie lacedemonských lodí pri Sfaktérii. Myslíte, že bude snaha zo strany Aténčanov dbať na dodržiavanie zmluvy? To zistíte o niekoľko riadkov nižšie. Môj dojem je, že čestnosť u Aténčanov je na poslednom mieste.
„ Predstavitelia víťazných Kerkyrčanov v obave, že Aténčania nedajú zajatcov popraviť vymysleli takúto lesť. Tajne vyslali na ostrov niekoľko ľudí, naoko spriatelených so zajatcami a tí im mali dať radu, žeby bolo pre nich najlepšie, keby čo najrýchlejšie unikli a že im v tom sami pomôžu na svojich člnoch, lebo vraj aténski velitelia ich chcú vydať kerkyrskému ľudu. Naozaj sa im podarilo presvedčiť vyhnancov, že útek je najlepší a dokonca mali aj lode boli pripravené, ale vo chvíli, keď mali odplávať, ich chytili. Zmluva bola zrušená a vydali ich víťazným demokratom- Kerkyrčanom. Tento plán vychádzal z väčšej časti od aténskych stratégov, ktorí nechceli mať očividný dôvod pre vydanie zajatcov, ale aby toto čestné poslanie- totiž odviesť zajatcov do Atén- nemuseli zveriť inému, sami sa mali plaviť na Sicíliu. Keď ich Kerkyrčania prevzali, zavreli ich do veľkej budovy a potom vyvádzali po dvadsiatich mužoch a hnali ich spútaných medzi dvoma radmi hoplitov a tí ich bili a bodali, vždy keď niekto zbadal svojho osobného nepriateľa. Odsúdencov sprevádzali muži čo bičmi poháňali tých, čo išli pomaly. Takto vyvliekli von a zabili asi 60 mužov, pričom ostatní sa ešte nič nedozvedeli (mysleli si, že ich berú do iného väzenia). Keď sa tí vo vnútri dozvedeli pravdu, začali prosiť Aténčanov, aby ich sami zabili, keď je to tak potrebné. Neboli ochotní vyjsť z budovy dvermi a dali najavo, že nikoho nepustia dnu, kým im sily dovolia brániť sa. Ale demokrati na Kerkyre sa ani nepokúsili dostať dnu dvermi, vyšli na strechu, odkryli ju a hádzali zajatcom na hlavy tehly, alebo do nich strieľali z lukov. Zajatci sa bránili ako mohli, väčšina z nich si sama siahla na život tým, že si vrážali do hrdiel šípy, vešali sa na popruhy z ležadiel, alebo na povrazy, ktoré si uplietli zo šiat a inými spôsobmi. Takmer celú noc ďalšiu noc pokračovalo zabíjanie. Na úsvite poukladali demokrati telá pobitých na povozy a vyviezli z mesta. Ženy, ktoré našli v opevnení, predali do otroctva. Takto boli oligarchickí Kerkyrčania pobití demokratickými Kerkyrčanmi a dlhotrvajúca občianska vojna sa skončila, aspoň na istý čas, pokiaľ trvala táto vojna. Zvyšky oligarchickej strany už nemali žiaden význam. Aténčania ale na Sicíliu neodplávali.
Na konci leta Aténčania ktorí boli v Naupakte a Akarňania sa vydali na spoločnú výpravu proti korintskému mestu Anaktorion, zmocnili sa ho zradou, obyvateľov vyhnali a usadili sa v ňom Akarňania, ktorí vyslali zo svojich miest kolonistov. Takto sa skončilo leto.
V tú zimu obyvatelia ostrova Chios na príkaz Aténčanov zbúrali svoje mestské hradby, lebo sa Aténčania obávali vzbury. Dostali však od Aténčanov záruky, že podľa možností nepodniknú nič proti ostrovu. Touto udalosťou sa ukončil 7. rok vojny tak ako opísal Tukydides".
Možnože som sa trochu prehrešil proti prekladu od Petra Kuklicu, ale nedalo mi do článku nevsunúť niektoré svoje myšlienky. Nikias vedome porušil nariadenie snemu, čo v neskoršom význame malo na Aténčanov katastrofálny účinok. História je plná takýchto neposlúchnutí rozkazov ( najznámejšie - podľa mňa- Stalin vz. Tuchačevský a ÚV). Vyhrať za každú cenu a hlavne vďaka podvodom, to je niekedy veľmi krátkozraké. Historia nám to vďaka takým ako Tukydides dokazuje. No asi sa nik nechce poučiť.
