„Toto leto Peloponézania a ich spojenci na čele s lacedemonským kráľom Agidom, synom Archidamovým, mali v úmysle vpadnúť do Atiky, ale keď prišli k Istmu, vrátili sa späť, lebo nastali zemetrasenia, teda vpád sa neuskutočnil. Nastali obrovské otrasy pôdy, pri ktorých zahynulo veľmi veľa ľudí a napáchali sa obrovské škody na domoch, opevneniach a poliach, lebo sa more vzdulo a zaplavilo pobrežie . Otrasy boli na Euboi a ostrove Atalanta. Myslím si, žeby taká záplava nebola vznikla nebyť zemetrasenia.
V tom istom čase bojovali na Sicílii jednak rozličné iné kmene, jednak sicílski Gréci medzi sebou. Po smrti stratéga Charoiada, ktorého zabili v boji Syrakúzania, bol Laches hlavným veliteľom loďstva, ktoré tiahlo proti Mylám. Dobyli pevnosť, aj napriek tomu, že im obrancovia nastražili pascu a s nimi potom tiahli proti Messenčanom, ktorých porazili a donútili im vydať záruky vernosti. V to isté leto vyslali Aténčania 30 lodí okolo Peloponézu s veliteľom Demostenom a Proklom. Poslali ešte 60 lodí s 2000 hoplitmi k ostrovu Melos s veliteľom Nikiom, Nikeratovým synom. Aténčania mali v úmysle podrobiť si tamojších obyvateľov, ktorí ako ostrovania boli nepriateľmi Aténčanov a nechceli vstúpiť do ich spojeneckého zväzku. Keď sa obyvatelia ostrova po spustošení nechceli vzdať, tak Aténčania museli odplávať k Oropu v oblasti Graí. Tam sa po zotmení vylodili a len čo hopliti vystúpili z lodí, postupovali na boiótsku Tanagru. V ten večer sa všetko aténske vojsko vydalo pod vedením Hipponika, Kalliovho syna a Eurymedonta, syna Tukleovho a na dané znamenie sa vydali proti ním. Nasledujúci deň porazili Tanagranov a Tébanov, ktorí im prišli na pomoc. Aténčania odňali padlým výzbroj a postavili tropaion. Jedni sa vrátili do Atén a druhí k lodiam. Potom Nikias so svojimi loďami odplával k Lokride, ktorú spustošil a potom odplával s korisťou domov.
Približne vtedy založili Lacedemončania kolóniu Herakleiu v trachinskom kraji. Boli tej mienky, že mesto, ktoré založia bude nápomocné mestu Dóris ( ktoré bolo tiež lacedemonské), potom Trachiňanom, ktorí ich požiadali o pomoc proti Oitaiom a nakoniec, že bude na výhodnom mieste vo vojne proti Aténam. Okrem toho to bude vhodné miesto na stavbu lodí a ich prechod na Euboiu najkratšou cestou. A navyše, ako sa nazdávali, bude to vhodné miesto aj preto, lebo odtiaľto sa môže dostať vojsko po pobreží do Trácie. Preto tam chceli založiť stoj, čo stoj kolóniu. No najprv sa išli poradiť do Delf a po priaznivej veštbe ta vyslali svojich občanov, perioikov, ale zároveň dali možnosť pridať sa aj ostatným Grékom. Vodcami boli Leon, Alkidas a Damagon. Keď sa usídlili, postavili opevnenie okolo mesta, ktoré nazvali Herakleia a je vzdialené 40 stadií od Termopýl a 20 od mora. Vybudovali tam aj lodenice a ohradili prístup k Termopylám priamo pri priesmyku, aby mesto bolo zabezpečené.
V Aténach vyvolalo budovanie mesta sprvu strach a rozhorčenie. Napokon zo strany toho mesta nepocítili Aténčania žiadnu neprávosť, lebo Tesálčania a iné kmene na území ktorých bola táto kolónia, mali strach, že kolonisti môžu byť pre nich nebezpečnými susedmi a tak viedli proti ním ustavične vojny, až ich úplne vyčerpali (hoci ich bolo spočiatku veľa). A o jej pád sa pričinili aj sami vládcovia, ktorí prišli z Lacedemonu, čo si doma vyslúžili nenávisť ľudu pre ich surovú a nespravodlivú politiku.
Toto isté leto a približne v tom istom čase, keď Aténčania boli zaneprázdnení činnosťou na ostrove Melos, 30 aténskych lodí križovalo v peloponézskych vodách; najprv pobili pri Ellomene na ostrove Leukas niekoľko členov tamojšej posádky. Neskoršie Aténčania napadli s väčším vojskom aj Leukadu s pomocou Akarňanov, ktorí sa vydali na výpravu s celým vojskom z kmeňa Oiniaďanov a s 15 kerkyrskými loďami. Leukaďania sa neopovážili nič podniknúť, hoci ich krajina bola plienená, lebo sa báli presily nepriatelia. Akarňania vtedy požiadala aténskeho stratéga Demostena, aby odrezal obliehacím opevnením mesto, predpokladajúc, že sa ho ľahko zmocnia a tak sa zbavia dávneho nepriateľa. No vtedy sa Messenčanom podarilo prehovoriť Demostena k výprave do Aitólie, krajiny bola v nepriateľstve s Naupaktom, keďže sa mu podarilo zhromaždiť také veľké vojsko, lebo ak nad ňou zvíťazí, ľahko získa na stranu Aténčanov obyvateľstvo týchto oblastí.
Aitólčania boli veľký a bojovný kmeň, ale bývali v dedinách bez opevnení a dosť ďaleko od seba vzdialených, nosili ľahkú výzbroj, preto nebude ľahko ich podrobiť, Demostena povzbudzovali, aby postupne zaútočil na Apodopov, potom na Ofiončanov a po nich na Euryťanov, ktorí tvoria väčšinu Aitólčanov. Ak sa mu podarí podrobiť tento kmeň, ľahko sa mu vzdajú ostatní. Demostenes prijal ich návrh a vyrazil z Leukady na výpravu s celým vojskom i napriek tomu, že sa to nepáčilo Akarňanom a plavil sa pozdĺž pobrežia do Sollia. Tam prezradil Akarňanom, že má v pláne napadnúť Aitólčanov. Keď sa Akarňania nechceli zúčastniť na výprave, začal bojovať proti Aitólčanom sám. 15 kerkyrských lodí sa vrátilo do materského prístavu. Mali sa s ním spojiť Lokrovia, ktorí mali rovnakú výzbroj ako Aitólčania, lebo boli ich susedia a tak ich prítomnosť by bola veľmi vítaná.
V prvý deň obsadil Poteidai, na druhý Krokyllion na tretí Teichion, kde sa zdržal a odtiaľ poslal korisť do Eupalia na Lokride. Mal v úmysle podrobiť si aj ostatné mestá a keby sa Ofiončania sa nechceli vzdať, vráti sa do Naupaktu a neskôr podnikne novú výpravu. Len čo vpadol do Aitólie, všetci Aitólčania sa mu postavili na odpor. Medzitým Messenčania zopakovali Demostenovi ich predchádzajúci návrh. Pripomenuli, že si ľahko podrobí Aitóliu, ak čo najrýchlejšie zaútočí na dediny a obsadí ich skôr, než sa mu postavia na odpor s celým vojskom. Demostenes im uveril a čakal úspešný výsledok, lebo ešte nenarazil na nijaký odpor a tak nepočkal na Lokrov, ktorí mu mali prísť na pomoc (najviac potreboval ľahkú pechotu a lukostrelcov) a hneď postupoval na Aigition, ktoré dobyl prvým útokom, lebo obyvatelia zutekali. Medzitým prišli na Aigitiu ostatní Aitólčania a napadli Aténčanov a ich spojencov. Vždy keď zaútočili, Aténčania ustupovali a pri ústupe na nich Aitólčania doliehali. Bitka sa tak preťahovala, raz útočili jedni, raz druhí, ale v obidvoch prípadoch boli na tom horšie Aténčania. Pokiaľ mali aténski strelci zásoby šípov a mohli strieľať, Aténčania sa držali, lebo Aitólčania pred streľbou ustupovali, lebo mali len ľahkú výzbroj. Keď však bol zabitý veliteľ lukostrelcov a došli aj zásoby šípov, jeho oddiel sa rozpadol, ale aj ostatní Aténčania boli ustatí dlhotrvajúcim bojom. Aitólčania medzitým na nich útočili čoraz silnejšie, zasypávajúc ich šípmi. Aténčania sa len veľmi ťažko bránili, lebo aj padali do roklín z ktorých nebolo možné vyjsť, alebo blúdili a takto hynuli, lebo padol aj ich messenský sprievodca. Ich formácie sa rozpadali a vojsko začalo utekať. Vtedy rýchli a ľahko ozbrojení Aitólčania mnohých nepriateľov pobili na úteku rozličným spôsobom. Zachránili sa iba tí, čo s vypätím síl sa prebili k moru, k Oineonu v Lokride, kde sa výprava začala. V boji zahynulo aj veľa spojencov a z Aténčanov asi 120 hoplitov, všetko vyberaní mládenci a najchrabrejší občania, Padol aj druhý stratég, Prokles. Podľa dohody Aténčania dostali od Aitólčanov telá svojich mŕtvych, ustúpili k Naupaktu a potom sa na svojich lodiach vrátili do Atén. Demostenes však ostal v Naupakte, lebo sa bál postihu za prehru.
Približne v tom čase smerovali Aténčania zo Sicílie k Lokride. Keď sa tam vylodili, porazili Lokrov, ktorí sa im postavili na odpor a zmocnili sa strážnych pevností na rieke Alex.
Toho istého leta Aitólčania požiadali Korint o pomoc proti Naupaktu. Korint si vyžiadal pomoc od Lacedemončanov a tí vyslali Sparťanov Eurylocha, Makaria a Menedia s 3.000 peloponézskymi hoplitmi. Keď sa vojsko zhromaždilo v Delfách, Eurylochos poslal hlásateľa k Ozolským Lokrom, aby si vyžiadal prechod cez ich územie a súčasne, aby ich podnietil do vzbury proti Aténčanom. Tam kde bol najťažší prechod, tam si vyžiadal rukojemníkov, ktorých dostal, no nie vždy dobrovoľne. Boli mestá, ktoré mu vydali rukojemníkov až po ich dobytí. Keď Eurylochos dokončil prípravy a poslal rukojemníkov do bezpečia, tiahol so svojím vojskom proti Naupaktu. Počas výpravy sa zmocnil lokridských miest Oineonu a Eupalia, ktoré sa nechceli vzdať samy. Po príchode k Naupaktu Eurylochos spolu s Aitólmi pustošili krajinu a obsadili predmestie, ktoré nebolo opevnené, potom tiahol k jednej korintskej kolónii, patriacej Aténčanom a zmocnil sa jej. Medzi tým Demostenes, keď zistil v akej je situácii, tak si vyžiadal pomoc od Akarňanov a tí mu poslali 100 hoplitov s ktorými posilnil naupaktskú posádku. Keď sa to Eurylochos dozvedel a zistil, že sa Naupakt dobyť nedá odišiel do Aiolidy. Keď sa to dozvedeli Ambrakijčania, poslali za ním poslov, aby ho prehovorili ho na vojenskú výpravu proti celej Amfilochii, ako aj proti Akarnánii s tým, že iba Lacedemončania sú schopní dobyť toto územie. Eurylochos sa podvolil a čakal, že sa Ambrakijčania vydajú na výpravu, aby im pomohol.
V zime tohto roku Aténčania a ich sicílski spojenci napadli sicílske mesto Inessa, ktorej metropolu mali v moci Syrakúzania a keď ho nemohli dobyť, tak odtiahli. Pri ústupe spojencov napadli Syrakúzania a zasadili im zdrvujúcu porážku.
Aténčania urobili očistu ostrova Délos tak, ako im kázala veštiareň. Tento ostrov očistil tyran Peisistratos, no nie celý a preto sa Aténčania rozhodli, že všetky rakvy s nebohými odvezú z ostrova a vyhlásili, že nik sa nemá na ostrove narodiť a ani umrieť. Preto obyvateľov ostrova previezli na neďaleký ostrov Renaia. Po očistení sa spočiatku na ostrove konali délske hry. Oddávna sem prichádzali Ióni a obyvatelia susedných ostrovov. Prichádzali sem (ako teraz do Efezu) spolu so ženami a deťmi, aby sa dívali na gymnastické a múzické súťaže a na preteky v tanci a v speve. Na taký spôsob osláv poukazuje už Homér v nasledovných veršoch v úvode hymnu na Apolona:-
„ Nikde si Apolon, Foibos, necítil tak veľkú radosť
ako na Déle, kam prúdia Ióni v chitónoch dlhých,
ich ženy a deti tam chodia na posvätný okrsok tvoj
i celý národ, tam si ťa v spomienkach ctia, čo majú radi
závody, zápasy tiež v tých sviatočných dňoch, kedy sa konajú
slávnostné hry."
Na to, že sa tam konali aj múzické súťaže poukazuje Homér v tom istom úvode vo veršoch v ktorých básnik ospieval délsky tanec žien a svoju chválu zakončil týmito veršami, v ktorých pripomenul aj sám seba:- „ Nech nám vždy poskytnú pomoc Apolon a jeho sestra
buďte mi navždycky zdravé, vy devy, v spomienkach na mňa
ktokoľvek zo smrteľných ľudí sem príde
a vás sa spytovať bude, skúšaný v živote trudnom,
povedzte dievčatá, jemu, kto je ten najmilší pevec na Déle
povedzte, že je to pevec, čo býva na skalnatom Chiu."
Takéto svedectvá nám zanechal Homér, že sa už za dávnych čias na Déle stretávalo veľa ľudí. Aténčania teda po prestávke, ku ktorej došlo po nešťastiach, obnovili súťaže aj s pretekmi koní, ktoré predtým neboli."
