„Tej zimy Ambrakijčania podľa sľubu, ktorý dali Eurolychovi a ktorý mal za následok, že zostal v ich krajine s vojskom, dali sa na pochod proti Argu v Amfilochii s 3000 hoplitmi a vpadli do argejského kraja, kde dobyli Olpy, mocnú pevnosť, ktorú vybudovali Akarňania a používali ju ako väznicu. Je vzdialená asi 25 stadií od Argu. Jeden oddiel Akarňanov prišiel na pomoc Argu, druhý sa utáboril na mieste, ktoré sa nazýva Kreny a dávala pozor, aby ta neprenikli Peloponézania s Eurylochom a nespojili sa s Ambrakijčanmi. Akarňania sa obrátili s prosbou o pomoc na Demostena, ktorý bol aténskym stratégom vo vojne proti Aitólčanom, aby velil aj ich vojsku a na veliteľov 20 aténskych lodí.
Peloponézania po správe, že Ambrakijčania dorazili k Olpám, prišli im na pomoc z Proschia. Prešli cez rieku Acheloos, tiahli cez Akarnániu ( kraj bol vyľudnený, lebo všetci išli pomáhať Argu), prešli cez územie Stratostanov, postupovali Fytiou a potom hraničnou oblasťou Medeonu, až sa cez Limnaie dostali na územie Agraiov, ktoré už nie je v Akarnánii a je spriatelené s Peloponézanmi. Keď sa dostali až k pohoriu Tyamos v argejskom kraji, prešli po zotmení medzi Argejčanov a Kreny, kde bola posádka Akarňanov, pričom ich nepriateľ nespozoroval. Takto sa spojili s Ambrakijčanmi, ktorí boli pri Olpách.
Obidve vojská sa spojili a na úsvite zaujali postavenie, ktoré bolo pri meste Metropolis a tam sa utáborili. Po krátkom čase Argejčanom prišlo na pomoc aténske loďstvo s 20 loďami a Demostenes s 200 messenskými hoplitmi a 60 lukostrelcami. Demostenes priviedol vojsko k mestu Olpy, kde sa utáborilo. Nepriateľov oddeľovala od seba iba priekopa. Päť dní bol v oboch táboroch pokoj, až na šiesty deň sa obidve vojská zoraďovali ako pred bojom. Peloponézske vojsko bolo početnejšie ako aténske a tak Demostenes prichystal v jednej úžine asi 400 hoplitov, aby v prípade potreby udreli zozadu na krídlo nepriateľa, ktoré im hrozilo útokom.
Keď boli obidve strany pripravené, začala sa bitka. Demostenes velil Messenčanom a malej skupine Aténčanov na pravom krídle, ostatné šíky tvorili Akarňania a všetci kopijníci z Amfilochie. Peloponézania a Ambrakijčania boli pomiešane zoradení s Mantinejčanmi. Eurylochos a jeho vojaci stáli najďalej na ľavom krídle proti Demostenovi. Keď sa srdnato bojovalo a Peloponézania mali prevahu na svojom krídle, usilovali sa obkľúčiť pravé krídlo ( Demostena) protivníka. Vtedy Akarňania vyrazili zo záložného postavenia, napadli Eurylocha zozadu a zahnali jeho oddiel na útek. Prestrašení Peloponézania sa ani nepokúsili o protiútok, ale utekali a strhli so sebou ešte väčšiu časť vojska. Takto Demostenes na tomto úseku bol hlavný strojca víťazstva, ale naopak Ambrakijčania a ostatné vojsko na pravom krídle udržalo nápor nepriateľa a zatlačilo ho až k Argu. Veď Ambrakijčania sú v týchto miestach najlepší vojaci. No keď sa vracali, zistili, že hlavná časť ich vojska bola rozbitá a na nich doliehajú Akarňania, aj Ambrakijčania začali ustupovať, no z námahou, lebo stratili veľa vojakov, až sa dostali do Olp. Iba Mantinejčania zachovávali bojové zoradenie a iba oni ustupovali disciplinovane. Táto bitka sa skončila neskoro večer.
Nasledujúci deň sa peloponézskeho vojska ujal Menedaios, lebo Eurylochos a Makarios zahynuli. Ocitol sa však v ťažkej situácii, lebo vojsko utrpelo ťažkú porážku a nevedel si predstaviť, ako vydrží obliehanie, lebo bol uzatvorený od pevniny aténskou a akarnanskou pechotou a z mora atickými loďami. Rozmýšľal, či by nemal ustúpiť a preto začal rokovať s Demostenom a s akarnanskými veliteľmi o prímerí, možnostiach ústupu a o vydaní mŕtvych. Aténčania im mŕtvych vydali, postavili tropaion a pochovali svojich padlých, ktorých bolo okolo 300. Nedovolili všetkým slobodne odísť, iba vojakom z Mantineie a Peloponézanom, lebo chceli nechať bez ochrany Ambrakijčanov. Medzitým dostal Demostenes správu, že sa k nemu blíži ostatné vojsko Ambrakijčanov, ktoré bolo pozbierané z iných miest a že o posledných udalostiach nič nevedia. Preto bez meškania odoslal časť vojska urobiť zátarasy na cestách a obsadiť strategické miesta. Sám sa chystal, aby mohol byť zasiahnuť kdekoľvek v pravý čas. Zatiaľ Akarňania začali zabíjať zajatých Ambrakijčanov, ktorých zabili v tom čase cez dvesto. Peloponézania a Mantinejčania sa zachránili útekom, podľa dohody, do susedného argejského kraja, kde ich prijal kráľ Salyntios a zaobchádzal s nimi ako s priateľmi.
Medzitým druhé vojsko Ambrakijčanov prišli k Idomene. Idomena sú dva vrchy vedľa seba. Vyšší z nich už obsadili v noci Demostenovi vojaci skôr ako to mohol urobiť nepriateľ. Nižší obsadili Ambrakijčania a strávili tam noc. Po večeri za šera vyrazil zo svojho tábora Demostenes so zvyškom svojich vojakov; sám s polovicou vojska postupoval pohorím k Amfilochii. Na svitaní Demostenes zaútočil proti nič netušiacim Ambrakijčanom a jeho vojaci ich zahnali na útek a mnohým pobili aj vďaka tomu, že v prvých radách útočníkov boli Messenčania, ktorí rozprávali dórsky a tak obrancov poplietli. Ostatní hľadali spásu v úteku do hôr. Keďže všetky cesty už boli obsadené Ambrakijčania padali do pascí a všetci hynuli. Ambrakijčanov stihlo také nešťastie, že padli takmer všetci, iba niektorým sa podarilo dostať do svojho mesta. Akarňania poodnímali mŕtvym zbroj, postavili tropaion a vrátili sa do Argu. Na druhý deň prišiel posol od Ambrakijčanov od tých, čo bojovali v prvej bitke a žiadal o vydanie mŕtvych. Keď videl zbrane a výzbroj Ambrakijčanov, začudoval sa, že ich je tak veľa. On totiž nevedel o porážke tých druhých a tak predpokladal, že sú to zbrane a výzbroj z jeho oddielu, ktorí padli pri útoku ešte pod vedením Eurylocha. Potom mu ktosi vysvetlil, že je to výzbroj a výstroj tých, čo im išli na pomoc z Ambrakije. Keď to posol počul a dozvedel sa, že pomoc, ktorá prichádzala z mesta je zničená, zhrozený aj obrovskými stratami, ktoré ich postihlo, dal sa do plaču a hneď odišiel a dokonca zabudol vyžiadať si padlých. Bolo to jedno z najhroznejších nešťastí, ktoré postihlo jedno Grécke mesto v priebehu niekoľkých dní. Nezapísal som ani počet padlých, lebo množstvo, ktoré sa udáva, je vzhľadom k veľkosti mesta nevierohodné. Jednako som presvedčený, že keby Akarňania dali na radu Demostena a obsadili vtedy Ambrakiu, bolo by sa im to ľahko podarilo pri prvom útoku. No Akarňania sa obávali, žeby im Aténčania boli horšími susedmi, ako Ambrakijčania. Potom odovzdali tretinu koristi Aténčanom a zvyšok rozdelili svojim mestám. To čo dostali Aténčania, stratili počas plavby a to čo je dnes vystavené ako korisť je časť venovaná Demostenovi- 300 úplnej výzbroje hoplitov. Veď po takom úspechu sa Demostenes mohol bez obáv vrátiť, pričom sa už nehľadelo na jeho porážky v Aitólii.
Po odtiahnutí Aténčanov uzavreli Akarňania a Ambrakijčania mierovú zmluvu a zmluvu o spojenectve na 100 rokov. Podľa nej nesmeli ani jedni a ani druhí bojovať ani proti Aténčanom a ani proti Peloponézanom. Ambrakijčania sa zaviazali, že vydajú rukojemníkov a mestá z obdobia vojny a že neposkytnú pomoc nepriateľskému Anaktoriu. Takto sa dohodli a skončili vojnu.
Aténčania, ktoré boli práve na Sicílii, tej zimy vyslali vojsko na lodiach do himerskej oblasti, podporovanej Sikulmi, ktorí z pevniny napadli najvzdialenejšiu časť tohto kraja od mora. Aténčania takisto podnikli námornú výpravu na Aiolské ostrovy. Keď sa vrátili do Regia, našli aténskeho vojvodcu Pytodora, ktorý vystriedal Lacheta vo funkcii veliteľa loďstva. Bolo to v súvislosti s tým, že aténski spojenci na Sicílii požiadali Aténčanov o posily. Aténčania vystrojili 40 lodí, aby ich poslali ako posily na Sicíliu v snahe čo najskôr skončiť vojnu, s náležitými bojovými prostriedkami a takisto preto, aby si preverili svoje schopnosti vo vojenskom umení. Teda Pytodora poslali s touto skupinou lodí a Sofokla, syna Sostratidovho, s Eurymedontom, synom Tukleovým, chceli poslať s ešte väčšou skupinou. Pytodoros odplával na konci zimy proti opevneniam Lokrov, ktorých porazil Laches, utrpel porážku a tak sa musel vrátiť."
Takéto boli udalosti 6. roku vojny, ktorú opísal vo svojej knihe Tukydides. V tomto článku je zaujímavé, to, že aj zarytí nepriatelia sa dokážu dohodnúť a aj víťaz má toľko súdnosti, aby si nepustil svojho spojenca, ktorý mu veľmi pomohol na telo. Zaujímavé je aj to, ako sa so spojencami vysporiadali a vyplatili ich. Pokračovanie na Sicílii bude mať krutú dohru, ale v tomto čase sú Aténčania na výslní a čaká ich ešte taký čin, aký ani taký kráľ ako Xerxes nedokázal- poraziť Lacedemončanov.
