V pätnástom roku prímeria uzavretom na tridsať rokov po dobytí Euboie, keď bola v Argu kňažkou Chrysis, sa naplnilo 48 rokov jej funkcie, v Sparte bol eforom Ainesias a v Aténach ešte štyri mesiace archontom Pytodoros; 6 mesiacov po bitke pri Poteidai, na začiatku jari vniklo asi 300 ozbrojených Tébanov vedených biotarchom Pytangelom za prvého spánku do Plataji, ktoré boli aténskym spojencom. Pozvali ich a otvorili im brány niektorí Platajčania, ktorí chceli preto, aby získali moc, pobiť svojich protivníkov spomedzi spoluobčanov, zmocniť sa mesta a zveriť ho pod správu Téb. Tébania pochopili, že nastane vojna a už v čase mieru sa rozhodli zmocniť Plataji, svojho dávneho nepriateľa. Ľahko sa im podarilo preniknúť do mesta, lebo pri bráne nebola žiadna stráž. Obsadili trhovisko, ale nezačali vnikať do domov a zabíjať, ale boli toho názoru, že treba použiť priateľské výzvy a pokúsiť sa získať u obyvateľstva Plataji dôveru priateľov, lebo si mysleli, že takto ľahko získajú celé mesto.
Keď Platajčania zistili, že Tébania sú v meste a nečakane ho obsadili, zľakli sa, lebo sa nazdávali, že Tébanov prišlo oveľa viac (v nočnej tme ich nevideli), pristúpili na dohodu a počúvali slová hlásateľa, zachovávali pokoj tým väčšmi, že Tébania sa nesprávali nepriateľsky voči nim. Ale keď sa Platajčania počas rokovania presvedčili, že Tébanov neprišlo až tak veľa, usúdili, že i ľahko porazia, ak na nich zaútočia. Obyvatelia Plataji sa totiž nechceli vzbúriť proti Aténam. Rozhodli a dohovorili sa, že prekopú spoločne múry domov, aby ich nebolo vidieť na uliciach a súčasne robili na uliciach zátarasy. Robili všetko, čo bolo v tej situácii potrebné. Len čo sa začalo rozvidnievať, ale noc sa ešte neskončila, vyšli zo svojich domov proti Tébanom, aby sa s nimi nestretli za denného svetla, lebo Tébania by boli odvážnejší než oni, alebo by im boli aspoň rovnocennými protivníkmi, no v noci, keď mali väčší strach, mohli byť slabší ako Platajčania, alebo sa v meste nevyznali. Hneď sa na nich vrhli a rýchlo ich začali napádať.
Keď Tébania zistili, že boli oklamaní, zomkli sa do zovretých šíkov a odrážali útoky na všetkých stranách. Podarilo sa im dva tri razy odraziť útok, potom však, keď sa Platajčania rútili na nich so strašným krikom, aj ženy a otroci z domov na nich kričali a hádzali na nich kamene a tehly a keďže celú noc lialo ako z krhly, dostali strach, dali sa na útek a bežali mestom. Väčšina v tme a blate nevedela nájsť východ z mesta. Kým ich prenasledovatelia dobre vedeli, že nebudú môcť uniknúť a že ich pobijú. Navyše jednu otvorenú bránu, ktorou sa Tébania dostali do mesta, zatvoril akýsi Platajčan a to tak, že vsunul časť kopije na miesto závory, čím uzavrel aj tento jediný východ. Keďže Tébania boli prenasledovaní po celom meste, niektorí z nich sa škriabali na múry a skákali von. Väčšina z nich sa zabila, no niektorí sa nebadane dostali až k nestráženej bráne, rozrúbali závoru sekerou, ktorú im dala nejaká žena a podarilo sa im dostať von, no nebolo ich veľa. Ostatní roztrúsení po meste našli v ňom svoj hrob. Väčšina Tébanov, ktorá sa ako-tak držala po kope, dostala sa do veľkej budovy, ktorá tesne susedila s hradbami. Dvere budovy boli otvorené a Tébania ich pokladali za mestskú bránu, kadiaľ sa možno dostať von. No padli do pasce. Platajčania sa radili, či majú budovu zapáliť alebo urobiť niečo iné. Nakoniec sa s nimi Tébania dohodli, že im vydajú zbrane a vzdajú sa na milosť a nemilosť. Tak pochodili Tébania v Platajách. Ostatní Tébania, ktorí tam mali prísť s celým vojskom ešte v tú noc, aby ich podporili v prípade neúspechu, dostali na ceste správu o tom, čo sa stalo. Preto sa im ponáhľali na pomoc. Plataje sú vzdialené od Téb 80 stadií a voda po nočnom daždi ich príchod ešte spomalila. Rieka Asopos sa rozvodnila natoľko, že bolo ťažké dostať sa cez ňu. Keďže postupovali v daždi a s námahou sa dostávali cez rieku, prišli neskoršie, keď už zahynulo veľa ich vojakov a iní sa dostali do zajatia. Keď sa prichádzajúci Tébania dozvedeli, čo sa stalo, začali chytať Platajčanov, čo boli mimo mesta. V zajatí im mali poslúžiť ako rukojemníci na výmenu živých zajatcov, ktorých držali v meste.
Platajčania vyslali do Téb hlásateľa s oznámením, že Tébania sa dopustili bezprávia, keď sa v čase mieru pokúsili dobyť mesto a žiadali, aby sa Tébania nepomstili na ich občanoch, lebo v opačnom prípade oni pobijú zajatcov, ktorým do toho času nesiahli na život; ak však odídu z ich územia, prepustia im zajatcov. Tébania odišli z ich krajiny a nespáchali nič zlé. Za to Platajčania urýchlene previezli do mesta svoje veci i ľudí a ihneď pobili zajatcov, ktorých bolo asi 180.
Po tomto poslali do Atén posla a záležitosti v meste usporiadali tak, ako im to vyhovovalo. Mŕtvych vojakov vydali Tébanom. Aténčania bezodkladne rozkázali pochytať všetkých Bioťanov v Atike. Do Platají poslali vojenský oddiel so zásobami, umiestnili tam aj posádku, odviezli z mesta mužov, čo nemohli nosiť zbraň spolu so ženami a deťmi.
Lacedemončania majúci nedostatok loďstva, rozkázali italským a sicílskym mestám, ktoré boli na ich strane, stavať lode, aby ich bolo spolu asi päťsto. Každé mesto na Peloponéze bolo ďalej povinné poskytnúť určitú sumu peňazí a mali sa pripraviť vysielať oddiely vojska podľa počtu obyvateľstva.
Obe strany sa nič tak nezameriavali ako na vojnu, nemysleli na maličkosti. A to je prirodzené, lebo ak sa ľudia púšťajú do niečoho nového, venujú tomu najväčšie úsilie. Okrem toho na Peloponéze a v Atike bolo vtedy veľa mladých ľudí, ktorí ešte nezakúsili, čo je vojna, a preto sa do nej rútili. Celé ostatné Grécko bolo vzrušené, keď sa chystali na vojnu dve popredné mestá. Šírili sa mnohé predpovede a veľa veštieb hlásalo o všetkom možnom. Všeobecná priazeň prevažnej väčšiny miest sa prikláňala na stranu Lacedemončanov; okrem iného aj preto, lebo ich pokladali za osloboditeľov Grécka. Každý sa im snažil pomáhať. Väčšina Grékov nenávidela Aténčanov, jedni sa chceli zbaviť ich panstva, iní zo strachu pred nimi.
Tak toto boli prvotné prípravy k priamemu zásahu Lacedemonu voči Aténam. V ďalších častiach napíšem o tom, ako prebiehali jednotlivé vpády Lacedemončanov do Atiky a ako sa im za to Aténčania odplácali. Budem písať o tom ako sa vyvíjali osudy týchto dvoch miest, ich spojencov i nezaujatých štátov. Začal totiž konflikt, ktorý nemal do vtedy v dejinách ľudstva obdobu. ...
