V to isté leto, keď bol mor v Aténach, sa Lacedemončania a ich spojenci vydali na sto lodiach proti ostrovu Zakynthos, ktorý leží oproti Elide. Jeho obyvatelia sú potomkovia Achaiov z Peloponézu a bojovali po boku Aténčanov. Na lodiach bolo asi tisíc lacedemonských hoplitov, ktorým velil Sparťan Knemos. Ostrov spustošili, ale keď sa ostrovania nevzdali, tak odplávali domov.
Ku koncu tohto leta Korinťan Aristeus a vyslanci Lacedemonu Aneristos, Nikolaos a Stratodemos, Tegejčan Timagoras a Argejčan Pollis sa vybrali do Malej Ázie k perzskému kráľovi a chceli ho prehovoriť, aby im poskytol peniaze a spoluúčasť na vojne. Cestou sa najprv zastavili v Trácii u Sitalka, Terovho syna ( o vojnovej výprave Sitalka budem ešte písať), aby ho prehovorili zrušiť jeho spojenectvo s Aténčanmi a tiahnuť k Poteidai, kde bolo aténske vojsko. Ďalej chceli s jeho pomocou pokračovať v ceste cez Helespont, aby sa dostali k satrapovi Farnakovi, synovi Farnazabovmu, ktorý ich mal ďalej sprevádzať k perzskému kráľovi. Ale u Sitalka práve boli aténski vyslanci Learchos a Ameiniades, ktorí prehovorili Sitalkovho syna Sadoka, ktorý sa práve stal aténskym občanom, aby im tých mužov vydal a nemohli uškodiť jeho novej vlasti. Sadok sa im podvolil a keď vyslanci Peloponézu prechádzali k lodi, dal ich zajať a poslať do Atén. Aténčania s nimi urobili krátky proces. Dali ich ešte v ten deň, ako prišli, bez súdu popraviť a hodiť do priepasti, ako to ináč robili Lacedemončania. Lacedemončania totiž na začiatku vojny zabíjali každého nepriateľa, ktorý bol zajatý v boji, ale s tým rozdielom, že dávali možnosť obhajoby.
V tom istom čase sa Ambrakijčania vydali na vojnovú výpravu proti Argu v Amfilochii, lebo mali pocit krivdy, keď v rámci susedských vzťahov, Amfilochania povolali na svoju ochranu Aténčanov. Tí na ich ochranu poslali stratéga Formiona s tridsiatimi loďami, ktorý Ambrakijčanov zotročil. Preto sa vzbúrili a podnikli túto výpravu. Keď sa nepodarilo Argos dobyť, tak sa rozišli.
Po výprave k Argu Formion dostal príkaz, aby sa s dvadsiatimi loďami plavil v okolí Peloponézu. Formion hliadkoval pri Naupakte. Šesť ďalších lodí vyslali Aténčania do Kárie a Lykie, aby vyberali dane a aby bránili peloponézskym pirátom napadať obchodné lode smerujúce do Atén. Ale v Lykii veliteľ loďstva padol a tak sa účel nesplnil.
Tej istej zimy už Poteidajčania neboli schopní ďalej odolávať Aténčanom aj napriek moru a aktivitám Peloponézanov a tak sa po veľkom utrpení, kde z núdze jedli aj ľudské mäso, vzdali aténskym vojvodcom Xenofontovi synovi Euripida, a ešte dvom iným. Vojvodcovia prijali ich kapituláciu, lebo aj ich vojaci trpeli nedostatkom a dohodli sa, že obyvatelia Poteidai opustia mesto muži s jedným plášťom, ženy s dvoma a určeným počtom peňazí a odídu na Chalkidiku, alebo inde, kde si kto mohol nájsť prístrešie. Aténčania však obvinili veliteľov, že jednali bez ich vedomia a že mohli dobyť mesto aj bez prímeria. Potom vyslali svojich kolonistov do Poteidai a osídlili to mesto.
Udalosti pokračovali tretím rokom vojny obliehaním Platají Peloponezanmi pod vedením kráľa Lacedemonu Archidama syna Zeuxidamovho. Platajčania sa ohradili voči jeho konaniu s odvolaním sa na ich zásluhy pri porazení Peržanov a sľubu Pausania, že budú mať slobodu. Archidamos im povedal asi toto:-„ To čo vravíte je spravodlivé, ak sami konáte spravodlivo. Je správne, aby ste boli slobodní, ako vám sľuboval Pausanias a pomôžete nám oslobodzovať iných, ktorí tiež bojovali proti Peržanom a teraz sú v područí Atén. Tieto obrovské prípravy na vojnu boli na ich oslobodenie. Zostaňte verní prísahám a zúčastníte sa na tejto výprave. No ak si to neželáte, venujte sa naďalej svojím veciam, ak chcete byť neutrálni a zachovávajte priateľstvo s obidvoma stranami, ako sme vám to navrhovali už skôr. To nám bude stačiť." No Platajčania začali špekulovať, že sa to tak rýchlo nedá, lebo musia sa najprv poradiť s Aténčanmi, lebo ich ženy a deti sú v Aténach a že sa obávajú o mesto, lebo po odchode Peloponézanov by mohli prísť Aténčania a nemuseli by súhlasiť s tým, na čom by sa teraz dohodli, alebo by prišli Tébania a pomstili sa za svojich padlých. Archidamos aj na také vývrtky odpovedal s kľudom a dal im návrh, že môžu opustiť mesto a dať pôdu k užívaniu, ale predtým všetko spíšu a odovzdajú Peloponézanom s tým, že po skončení vojny, všetko v takom stave v akom to odovzdali, dostanú naspäť. Dokonca, že im Peloponézania budú odovzdávať časť úrody ako nájomné. Platajčania ani na to nepristúpili a tak, keď prišli poslovia z Atén, ani nepredstúpili pred Archidama, ale len z hradieb mu odpovedali, že neprijmú ani jeden jeho návrh a že Aténčania im sľúbili pomoc, preto sa od nich neodtrhnú. Preto Archidamos po takejto odpovedi sa rozhorčil a vzýval bohov a héroov za svedkov takými slovami:- „ Bohovia a héroovia, chrániaci túto krajinu, buďte nám svedkami, že oni prví porušili spoločnú prísahu. My sme nepodnikli spoločnú výpravu proti tejto krajine v ktorej naši otcovia, keď sa k vám pomodlili, porazili Peržanov, ktorú ste uznali za vhodnú boja pre Grékov, zo zištných dôvodov. Ani teraz nerobíme nič protiprávne. Predtým sme podali mnoho dobre premyslených a ústupčivých návrhov, ale nás nevypočuli. Dajte svoj súhlas, aby boli potrestaní, lebo sa prví dopustili bezprávia a vypočujte prosby tých, ktorí žiadajú spravodlivosť"... Spravodlivosti sa Peloponézanom dostalo zadosť, ale predtým museli pristúpiť k obliehaniu mesta. To urobili tak, že ho obohnali najprv kolovou a potom sypanou hrádzou. No keďže koly sa im zapálili a hrádzu im obrancovia odoberali, tak pristúpili k postaveniu múra . Pri východe Arktura Peloponézania dokončili stavbu múru, dokončili obojstrannú priekopu, zanechali stráže a odišli domov. A tak si Platajčania porušenie zákonov museli odtrpieť aj cez obliehanie. Bolo ich 400 vojakov, 80 Aténčanov a 110 žien čo sa staralo o stravu a iné veci. Ostatné v ďalších častiach
