Kto nepozná minulosť, nepochopí súčasnosť a nebude vedieť čo ho môže čakať v budúcnosti.
Toto je moje hlavné motto písania týchto článkov. Dúfam, že moje články budú aspoň pre niekoho prospešné. Rád by som bol, keby moje články spadali do kategórie „knema eis aei“, no viem, že budú tendenčné a niekedy aj nepresné. Preto už na začiatku poprosím ctených čitateľov, aby mi pomohli v šírení poznania a aj mňa samého zdokonaľovali.
Všetci sa tu oháňame demokraciou, ale málokto vie čo to slovo odnáša a kde má korene a ešte menej ľudí vie, aké atribúty tá demokracia má. Toto nám pekne popisuje Tukydides, syn Olorov vo svojom diele Dejiny peloponézskej vojny ( z gréckeho originálu Historiai, preloženého Dr. Kuklicom vydaného vo vydavateľstve Tatran v r. 1985 ako 4214. publikácia a 69. zväzok edície Zlatý fond svetovej literatúry, vydanie prvé. ). No Tukydides nám nepíše iba o demokracii, ale aj o iných veciach, ktoré sa diali pred a počas vojenského konfliktu, ktorý zachvátil celé tamojšie Grécko a aj okolité štáty a do ktorého sa zaangažoval takmer celý antický svet. A aj k tým iným veciam sa budem chcieť vrátiť už len preto, aby sme pochopili, že všetko čo sa tu deje, už minimálne raz v dejinách bolo a teda nič (čo sa týka správania ľudí a štátov) tu nie je nové a bezúčelné. Jedine čo je nové sú , alebo môžu byť prostriedky na dosahovanie určitých cieľov.
Na začiatok všetkých mojich blogov uvediem úryvok z hore uvedenej knihy opisujúcej piaty rok vojny a povstanie na Kerkyre: -
„ .., vraždili Kerkyrčania každého, koho pokladali za nepriateľa demokracie; v skutočnosti však niektorí boli zabití pre osobné nepriateľstvo; iní zabíjali svojich dlžníkov pre nezaplatené dlhy. Smrť sa tu rozsievala najrozličnejším spôsobom. Všetky hrôzy, ktoré zvyčajne sprevádzajú prevraty, čo zodpovedá tomu, o čom píšem, to všetko sa odohrávalo na Kerkyre, a možno povedať, že v najväčšej možnej miere. Otec zabíjal syna, tých, čo prosili o záchranu, násilne odvliekli z chrámu a hneď ich zabíjali. Niektorých zamurovali... Až do takých neľudskostí sa dostala vzbura a vyzerala ešte o to krutejšia, že k nej došlo po prvý raz. A skutočne, v poslednom období sa celé Grécko zmietalo v občianskych nepokojoch. V každom meste vodcovia ľudu privolávali na pomoc Aténčanov a predstavitelia oligarchie Lacedemončanov. No v čase mieru, by vodcovia nepocítili takú potrebu ani sklony. Takto sa v mestách odohrávali v čase vzbury rozličné ukrutností, ktoré napokon vznikali aj predtým a budú vznikať aj potom vo väčšej či menšej miere, kým bude trvať ľudský rod, ale sa budú odlišovať povahou a okolnosťami. Pravdaže, v čase mieru a prosperity štátu majú mať inú podobu aj rozhodovania jednotlivcov, ktorí sa majú riadiť šľachetnými úmyslami, veď ich okolností nenútia a ani nezbavujú slobody vlastného rozhodovania sa. Naproti tomu vojna je učiteľkou násilností, zbavuje ľudí zvyčajného úsudku a prispôsobuje vášne ľudu vojnovým pomerom. Takouto neznášanlivosťou boli zachvátené všetky grécke mestá a tie, čo ju prežívali neskôr, poučené tým, čo sa stalo skôr, prikročili k zmene názorov k horšiemu, či už sa to týka úskokov pri útočení, či nezvyčajnej pomstychtivosti Zmenili sa aj významy slov pri hodnotení činnosti ľudí. Neuvážená opovážlivosť sa pokladá za odvahu, zbabelosť za opatrné rozhodovanie sa, zastreté krásnym menom, rozumnosť, berúca do úvahy všetko, za úplnú nečinnosť. Starosť o vlastnú bezpečnosť je maskovaná zámienkou , ako sa vyhnúť činnosti. Neznášanlivý človek sa pokladá za spoľahlivého a ten, čo mu odporoval, za podozrivého. Intrigán je pokladaný za bystrého a kto jeho konanie prehľadá ešte za dôvtipnejšieho, no toho, čo sa zavčasu zriekol takej činnosti, pokladajú za nepriateľa svojej strany a za človeka, čo sa bojí nepriateľov. Chválu zožal každý, kto predstihol toho, čo chcel konať niečo zlé, aj ten, čo navádza na zlé toho, komu to ani na rozum nezišlo. Politickí spojenci sa pokladajú za dôveryhodnejších ako príbuzní, lebo s väčšou ochotou pristupujú na otvorenú opovážlivosť. Takéto zväzky totiž nevznikli pre ich prospech v zmysle platných zákonov, ale aby sa uspokojila hrabivosť nespokojných. Pomstiť krivdu sa pokladá za cennejšie ako sa vyhnúť jej páchaniu. Vzájomné prísahy pokladajú sporné strany iba za prostriedok, ako využiť chvíľu v kritickej situácii a pokladajú ich za posvätné iba dovtedy, kým nenazbierajú sily na nový útok. Kto pri vhodnej príležitostí skôr napadne protivníka, pomstí sa mu vo chvíli jeho slabosti o to väčšmi, že ten sa spoliehal na bezpečnosť vyplývajúcu z toho, že jeho protivník sa zaviazal prísahou, nedbajúc na skutočnú vojnu. Väčšina ľudí radšej chce byť pokladaná za „rafinovaných šibalov“ než za „dobráckych hlupáčikov“. Tých prvých pokladajú za cnostných, tých druhých za hanebných.
Príčinou všetkého toho zla je túžby po moci, ktorá korení v hrabivosti a egoizme., z ktorých pramení aj snaha využiť všetky prostriedky na to, aby sa vyhrali spory... Strany v bojoch o prevahu používajú moc všetkými prostriedkami a usilujú sa vykonať najhroznejšie činy, stupňujú pomstu až do krajnosti a nezastavujú sa pri únosných hraniciach práva a verejného prospechu, ba idú tak ďaleko, že chcú výhody len pre svoju stranu. Keď sa im podarí dosiahnuť moc hlasovaním, alebo násilím, ihneď sú odhodlaní prejaviť svoju nenávisť voči protivníkom. Zbožnej úctivosti nepripisujú nijakú dôležitosť, sú to pre nich iba prázdne slová a ten, čo sa preslávil nejakým zločinom, je neskôr pokladaný za veľaváženého. Rozumní občania, čo sa nepridali ani na jednu stranu, stali sa obeťami obidvoch strán, lebo boli mimo politických sporov, alebo vzbudili nenávisť aj tým, že si žili pokojne. Tak boj strán v Grécku zapríčinil zločinnosť a jednoduchosť, s ktorou sa nerozlučne spája šľachetnosť, bola vydaná na posmech, naproti tomu všade sa rozmohla nedôvera a podozrievavosť. A tejto nedôvere nemohli zabrániť ani zblížením sa pomocou slova, ani zložením prísahy, ktorá môže vyvolávať bázeň, lebo všetci, čo boli silnejší, než ich protivníci, vedeli, ako málo možno dúfať v niečo iné, a nemohli sa spoliehať jeden na druhého, skôr sa chránili pred hrozbou škody. V zápase zvyčajne vyhrávali ľudia s horšími vlastnosťami, lebo ak si priznali vlastnú neschopnosť a obávali sa, že sa duševnou prevahou protivníka môžu dostať do pasce v slovnom spore, radšej sa hnali do násilností. Tí rozumnejší, čo nimi opovrhovali, si mysleli, že už na všetko prišli, že im nie sú potrebné násilne činy a že vystačia s rozumom, zanedbávali ostražitosť a dostavali sa skôr do nebezpečenstiev smrti. ... V tých časoch bol život v meste neznesiteľný. Ľudská povaha , náchylná vždy k sklonom k prekročeniu zákona, ukázala sa byť neschopná krotiť tieto vášne, ktoré sú silnejšie ako zákon a ktoré nenávidia každú nadradenosť. Veď keby platilo, že závisť nemá škodlivé účinky, ľudia by nedávali prednosť pomste pred spravodlivosťou a zisku pred úctou. A tak, ak ide ľuďom o to, aby sa pomstili druhým, neberú ohľad na nijaké iné normy, ktoré ponúkajú každému v prípade nešťastia nádej na záchranu“. Koniec citátu.
Pripadá vám to v niektorých rysoch povedomé? A to bolo napísané podstatne skôr, ako som sa ja narodil. Počítam, že skôr ako sa narodil každý z nás a možno aj skôr ako sa narodil Saint Germain... S pozdravom
