„Slúžiť znamená byť človekom pre iných...“
Veta, ktorá v dnešnej uponáhľanej dobe, koncentrovanej skôr na hmotné statky než na duchovné hodnoty môže znieť len ako „vzletná fráza“.
Mne a mnohým iným však bolo a je dopriate spoznávať ľudské sprítomnenie týchto slov svätého otca Jána Pavla II. . A preto práve nimi začínam svoje rozprávanie...
Rozpoviem Vám o mieste, kde človek nachádza samého seba a kňazovi, ktorý pretvára srdcia...
Nedeľa. Vo všeobecnosti možno povedať, že nejde o príliš obľúbený deň. Znamená totiž koniec výletov a domáceho leňošenia a blížiaci sa návrat do zamestnania či školských lavíc. Táto predstava nás prenasleduje už pri prebúdzaní sa a tak sa najmä my, mladí, len s veľkou dávkou sebazaprenia dokážeme prinútiť vstať z postele skôr ako tesne pred obedom.
Iné je to však na študentských internátoch v Bratislave – Mlynskej doline. Nie že by tamojšia študujúca mlaď nemala ťažkosti s ranným vstávaním, no väčšina má na zanechanie sladkých driemot pomerne silnú motiváciu. V Univerzitnom pastoračnom centre svätého Jozefa Freinademetza sa totiž prízrak nedeľnej všednosti rozplýva v okamihu, keď úderom desiatej zaznie vo veľkej sále zvonenie, miestny „UPeCečkársky“ zbor začne sebe vlastným spôsobom chváliť nebeského Otca a miništranti kráčajúc uličkou prinášajú kríž, ktorému môže každý z prítomných vo chvíľke tichého rozjímania odovzdať všetky starosti uplynulého týždňa.
Za procesiou prichádza kňaz. Kňaz, vzbudzujúci skôr úctu než rešpekt, a vyžarujúci skôr prívetivé teplo ľudskosti, než prísnosť.
Milan Bubák, správca UPeCe, kráča k oltáru s istotou a vždy rovnakým odhodlaním priblížiť duši hľadajúcej Krista, tajomstvo spásy... *
Otca Bubáka si pre jeho neopakovateľný humor a priateľskosť takpovediac „adoptovali“ nielen desiatky študentov z celého Slovenska, ktorí počas štúdia na vysokých školách i niekoľko rokov pobudnú na internáte a dennodenne vyhrávajú i prehrávajú svoje malé „boje“ o miesto pri stole, keď sa náhlia na obed, či o pár posledných stránok skrípt, ktoré sa pre nechuť či únavu už nedokážu naučiť. No svojou schopnosťou priblížiť sa k človeku nielen ako duchovný otec, poukazujúci na striktné dodržiavanie pravidiel a dvíhajúci varovný prst nad spáchanými hriechmi, no predovšetkým ako bytosť kráčajúca po ceste plnej rovnakých úskalí, nesúca na pleciach rovnaký kríž chýb a zlyhaní, ako ktokoľvek iný, si otec Bubák získal srdce každého, kto sa započúval do jeho kázní, alebo s ním zotrval v krátkom rozhovore.
Tento posol milosrdenstva má neopakovateľný dar. Pokoj a rozvahu vdýchnutú Duchom svätým dokáže rozdávať, a ak sa pozriete z blízka, v jeho šibalských modrých očiach zbadáte Boží úsmev...
Jeho služba blížnemu je tou najkrajšou a najvrúcnejšou modlitbou...
Všetkým, ktorí si dnes prečítali tieto riadky:
Ak budete niekedy len tak blúdiť Bratislavou, určite zájdite do Mlynskej doliny a ak budete v správnom čase na správnom mieste, medzi desiatkami mladých ľudí v Univerzitnom pastoračnom centre zažijete Božiu prítomnosť naozaj neopakovateľným spôsobom.
Keď sa zamyslím nad tým, ako uzavrieť toto moje „svedectvo o láske“, napadá mi len jedno, rovnako jednoduché, no rovnako hlboké „ďakujem“. Ďakujem ti Pane, za každú dušu, do ktorej si vlial svetlo, každé ústa, ktoré si naučil sa smiať, každé líce, z ktorého si vysušil slzu a každé srdce, ktoré si naučil odpúšťať. Vďaka ti za všetkých, čo strážia naše kroky na ceste za tebou i za tých, ktorí kráčajú spolu s nami. Vďaka ti za Milana Bubáka a vďaka za UPeCe... J
