Demokracia nie je len o samotných voľbách. Je o schopnosti slobodne, informovane a kriticky myslieť. Keď sa táto schopnosť potlačí a tá potom zakrpatie, voľby prestávajú byť prejavom vôle slobodných občanov a menia sa na iracionálnu hru emócií, dogiem a manipulácií. A práve takto vzniká autokracia. Nie z revolúcií, ale z degenerácie kritického myslenia a schopnosti racionálne sa rozhodovať.
1. Korene: Emočná dogmatická indoktrinácia v detstve
Základný stavebný kameň totalitného myslenia sa kladie v detstve. Výchova, ktorá nahrádza otázky odpoveďami, pochybnosti istotami a skúmanie poslušnosťou, pripravuje dieťa nie na život v slobodnej spoločnosti, ale na život v systéme autorít. Náboženská indoktrinácia v ranom veku – keď dieťa ešte nerozumie metafore, logike ani argumentácii – vytvára vzorec myslenia, ktorý je emočne naviazaný na absolútnu pravdu, nespochybniteľnú autoritu a nepriateľský vzťah k pochybovaniu a skepticizmu.
“Dajte mi dieťa do siedmich rokov a ja vám ukážem muža.” – staré jezuitské príslovie
Tento princíp je návodom na vytváranie dogmaticky indoktrinovaných generácií neschopných autonómneho racionálneho myslenia.
Jasne je to vidieť v Biblii:
„Kto neverí, bude zatratený.“ (Marek 16:16)
„Požehnaní sú tí, ktorí nevideli a uverili.“ (Ján 20:29)
Tieto výroky nevychovávajú k pochybovaniu a overovaniu, ale k slepej viere a bezpodmienečnej poslušnosti – presne v protiklade k vedeckému skeptickému prístupu.
2. Emočná závislosť na autorite a dogmách
Dieťa naučené slepo veriť, nie logicky chápať, si túto schému prenáša do dospelosti. Psychologický komfort, ktorý poskytuje neomylná autorita – či už náboženská, politická alebo ideologická – sa stáva mechanizmom zvládania neistoty sveta. Takýto človek nevyhľadáva pravdu, ale potvrdenie svojho, často už v detstve, pevne nadobudnutého svetonázoru. A práve preto je náchylný nasledovať silného, bohom pomazaného vodcu, dogmatického kazateľa či populistického demagóga, ktorý mu ponúka a poskytuje jednoduché odpovede na zložité problémy.
V Biblii sa píše: „Bázeň pred Hospodinom je začiatkom múdrosti.“ (Príslovia 9:10)
Nie racionalita, nie kritické myslenie, ale „bázeň“ – teda emocionálny strach, úcta a podriadenosť autorite – sa stávajú základom poznania. Takáto schéma logicky vedie k mentalite podriadených, nie samostatne mysliacich ľudí.
3. Nedostatočné kritické myslenie
Kým indoktrinácia formuje závislosť, zanedbanie výučby logického a kritického myslenia znemožňuje obranu voči manipulácií. Vzdelávací systém, ktorý nevedie deti k otázkam typu prečo si to myslím?, je tento argument platný?, aké sú dôkazy?, vytvára ľudí neschopných sa mentálne brániť pred manipuláciou. Chýbajúce mentálne nástroje na vyvracanie nezmyslov sú dôvodom, prečo konšpirácie, hoaxy a dogmy sú také úspešné a účinné pri šírení svojej dezinformačnej a manipulatívnej nákazy.
V Biblii je to jasne napísané:
„Opieraj sa na Hospodina celým svojím srdcom, na vlastný rozum sa nespoliehaj.“ (Príslovia 3:5)
Alebo: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.“ (Iz. 29,14)1
Z týchto slov jasne vyplýva iracionálna podstata viery, ktorá spočíva v bezmedznej slepej oddanosti Bohu, nie je dôležitý racionálny rozum. Toto sú výroky, ktoré ilustrujú pohŕdanie rozumom v prospech viery či poslušnosti autorite. Je to nebezpečný nástroj na delegitimizáciu kritického myslenia. Boh tu v podstate hovorí: “Nemysli a slepo ver!”
Toto nie je len nejaké ignorovanie rozumu – je to aktívne odhováranie od jeho používania. Ak je rozum niečo podozrivé, potom iracionálna viera víťazí bez akejkoľvek konkurencie a prekážok.
4. Neschopnosť logicky diskutovať
Diskusia sa v takejto spoločnosti mení na súboj pocitov, nie argumentov. Bez znalosti základov logiky a bez schopnosti rozpoznať manipulatívne techniky sa verejná debata stáva hlučným priestorom, kde zvíťazí ten, kto kričí hlasnejšie, nie ten, kto myslí presnejšie a logickejšie. Argumentačné klamy ako ad hominem, slippery slope či false dilemma ostávajú nerozpoznané, a preto stále také účinné.
Biblia hovorí: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, a vaše cesty nie sú moje cesty, hovorí Hospodin.“ (Izaiáš 55:8)
V tomto duchu sa akákoľvek diskusia stáva úplne zbytočnou – ak je „pravda“ mimo dosahu človeka, niet dôvodu debatovať. Iracionálna viera je vyhlásená za konečné poznanie. Howgh!
5. Neschopnosť hľadať pravdu
V postfaktickej spoločnosti pravda nie je to, čo možno overiť, ale to, čo rezonuje s iracionálnou vierou. Hľadanie objektívnej reality je nahradené výberom „svojej pravdy“, ktorá potvrdzuje vnútorný svet jednotlivca alebo skupiny. Viera, identita a lojalita sú dôležitejšie než racionálne fakty. Tam už skutočná konštruktívna diskusia definitívne končí – každý takto indoktrinovaný jedinec si žije vo svojom uzavretom kognitívnom ekosystéme - komore ozvien (echo chamber). Žije vo svojej uzavretej bubline, ktorá je chránená obrovským konfirmačným skreslením, cez ktoré sa potom už len veľmi ťažko preniká s racionálnymi a logickými argumentami.
Pravda prestáva byť predmetom bádania. Hľadanie je nahradené slepou poslušnosťou:
„Nepýtaj sa na veci, ktoré sú nad tvoje chápanie.“ (Sirachovec 3:21)
Takýto výrok je doslovným zákazom filozofie. V spoločnosti, kde sa ľudia boja hľadať pravdu, zostáva iba prázdna poslušnosť k už naučenému a dogmaticky indoktrinovanému.
6. Neschopnosť rozlíšiť lživú emočne ladenú propagandu
Pravda stratila prioritu a propaganda sa stala štandardom. Emocionálne ladené výkriky ako „chránime naše deti“, „bránime tradičné kresťanské hodnoty“ či „liberáli chcú zničiť náš kresťanský národ“ fungujú, pretože korešpondujú so strachmi a dogmatickými vzorcami ich prijímateľov. Ak ľudia nie sú trénovaní rozlišovať medzi faktom a manipuláciou, nemajú šancu postaviť sa klamstvu – a už vôbec nie, ak prichádza v blýskavom obale „národnej a kresťanskej spásy“.
Biblia hovorí: „Každá moc je od Boha.“ (Rimanom 13:1)
Tento výrok umožňuje ospravedlniť akýkoľvek režim, ak ho možno označiť za „bohom ustanovený alebo pomazaný“. Propaganda je tak legitimizovaná aj „zhora“.
7. Neschopnosť racionálne sa rozhodovať vo voľbách
Ak voliči nevedia správne používať logiku, nerozumejú faktom, nerozlišujú medzi dojmom a dôkazom – ako sa môžu rozhodovať racionálne? Demokracia prestáva byť systémom, kde víťazí lepší program, a stáva sa súťažou iracionálnych emócií, obáv a identitárneho tribalizmu. Zodpovednosť nahrádza hystéria, racionálnu úvahu - emočná panika.
8. Populistický dogmatický konzervativizmus ako náhrada racionality
Do tohto mentálneho vákua následne vstupujú populisti. Ich silou nie je vízia, ale schopnosť zosobniť jednoduché emócie: strach, hnev, túžbu po istote. Konzervativizmus bez reflexie – dnes už úplne vyprázdnený, no o to viacej agresívny – sa stáva nástrojom kultúrnej kontrarevolúcie. Sľub „návratu k tradičným hodnotám“ neznamená návrat k morálke, ale k absolutistickej autorite, dogmatickej poslušnosti a kontrole “ideologickej čistoty”.
Populistický vodca v koalícii s náboženskými elitami nachádza ideálneho autoritárskeho partnera: politický cynik a duchovný dogmatik – spojenci v boji proti slobodnej racionálnej mysli a tým aj proti samotnej sekulárnej liberálnej demokracií.
9. Autokracia a teokracia ako dôsledok, nie náhoda
Totalita neprichádza náhle. Neobjaví sa cez noc. Vyrastá ako metastáza v spoločnosti, ktorá stratila svoj imunitný systém – kritické myslenie. Demokracia zomiera potichu: najprv v školách, potom vo verejnej diskusii, potom vo voľbách. A nakoniec aj v hlavách.
Keď spoločnosť prestane myslieť, začne slepo veriť. Keď začne slepo veriť, prestane pochybovať. A keď prestane pochybovať, otvorí dvere tým, ktorí si robia nárok na pravdu. To je okamih, keď sa spoločenský konsenzus zmení na doktrínu. A demokracia na teokraticko-autokratický režim.
10. Kto nevie kriticky myslieť, nemôže byť skutočne slobodný
Sloboda nie je prirodzený stav. Je to schopnosť – a výsledok náročného mentálneho tréningu. Spoločnosť, ktorá túto schopnosť neučí a nepestuje, si nezaslúži ilúziu, že ju bude mať navždy.
Demokracia rozumu nepadne pod silou zbraní, ale pod váhou vlastnej mentálnej slabosti. A práve preto je dnes nevyhnutné hovoriť, učiť, písať a myslieť – skôr, než bude neskoro.
A tam, kde umiera demokracia rozumu, tam zakaždým nastupuje totalita slepej viery a dogmy. Či už tej klerikálnej, komunistickej, fašistickej, alebo tej našej tradičnej — kléro-fašistickej.
„Slobodu nemožno oddeliť od zodpovednosti za vlastné myslenie.“
— Carl Gustav Jung
