Keď niekto kritizuje násilné a diskriminačné pasáže Biblie, apologéti majú pripravenú instantnú odpoveď: „Treba to čítať v kontexte doby.“
Na prvý pohľad to znie rozumne – staroveký svet bol iný než dnešný. Ale v skutočnosti ide o manipulatívny únik z problému.
Ak má Biblia platiť ako nadčasový morálny kompas, ktorým sa máme riadiť aj dnes, jej príkazy musia byť univerzálne a nadčasové. Musia platiť stále, nielen pre „púštnych nomádov spred 3000 rokov“. A práve tu sa ukazuje, že morálne univerzálna a nadčasová veru ani z ďaleka nie je.
Tri klasické apologetické triky
1. „Meč“ ako metafora
Ježiš hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel priniesť pokoj, ale meč.“ (Mt 10,34)
Cirkev tvrdí, že ide o metaforu pre „vnútorný konflikt hodnôt“. Lenže kontext hovorí jasne – rozdelenie rodín, prenasledovanie, smrť. Ak by tento text hovoril iná náboženská ideológia, kresťania by v ňom okamžite videli podnecovanie k násiliu.
2. Genocídy ako „dobový rámec“
„Nevynechaj nažive nič, čo dýcha.“ (Dt 20,16–17) – príkaz vyvraždiť celé národy.
Apologéti hovoria: „To bol len opis reality starovekých bojov.“ Ale text sa prezentuje ako Boží príkaz, nie historická reportáž. Ak toto ospravedlníme „dobou“, potom Biblia nie je nadčasová, ale iba lokálne krutá.
3. Podriadenosť žien ako „pastorálna norma“
„Žena nech mlčí v zhromaždení…“ (1 Tim 2,11–12).
Cirkev hovorí: „To bolo len odporúčanie pre konkrétnu komunitu.“ No keď ide o iné texty (napr. zákaz homosexuálnych vzťahov – Lv 20,13), tie sú zrazu večne platné. To je typický dvojaký meter, hermeneutické čarovanie.
Citáty vedcov
Biblista Bart D. Ehrman: „Keď apologéti tvrdia, že tieto texty sú len metafory alebo dobové normy, vlastne priznávajú, že Biblia ako univerzálny morálny kompas nefunguje.“
Hector Avalos: „Ak potrebujete tisíce strán exegézy, aby ste dokázali, že text nemyslí to, čo píše, potom nejde o etiku, ale o apologetickú akrobaciu.“
Kontrast: liberálna demokracia vs. cirkev
• Liberálna demokracia: keď zlyhá, prizná chybu, mení zákony, zakomponuje korekciu.
• Cirkev: nikdy neprizná chybu biblického textu – len ho prekrúti na akúsi pokryteckyú metaforu. Vražda je „súdny obraz“, genocída je „dobový rámec“, mizogýnia je „pastoračná rada“.
Záver
„Čítať Bibliu v kontexte doby“ a zároveň sa ňou dnes natvrdo riadiť je logický nezmysel a apologetická lož. Tento manéver má jediný cieľ: zakryť fakt, že Biblia obsahuje príkazy a normy, ktoré sú v priamom rozpore s univerzálnou etikou reciprocity a ktoré sú nielen neaktuálne, ale v súčasnosti aj morálne neakceptovateľné. Ide o texty obhajujúce otroctvo, diskrimináciu žien, genocídu, xenofóbiu, či náboženskú intoleranciu. Ak by tie isté pasáže stáli v Koráne, Mein Kampfe alebo Marxovom manifeste, kresťania by ich bez zaváhania označili za dôkaz násilia, fanatizmu a tyranie. To, že v Biblii sa tieto príkazy pokrytecky relativizujú či prekresľujú do „duchovného významu“, je iba ukážkou dvojitého metra a snahy ospravedlniť neospravedlniteľné.“
Pravda je jednoduchá: ak niečo musíš donekonečna vysvetľovať tak, že text „nemyslí to, čo vlastne explicitne hovorí“, potom to nie je žiadna “večná morálna pravda”, ale len hnusný ideologický podvod.
